Najchytrejší človek

Môj dedko bol najchytrejší človek z Hostyze. Pri každej vážnej veci zvolal susedov a držal im reč ..... nie však hocijakú ..... veď bol predstaveným. Raz začalo v Hostyzi horieť. Dedko mi povedal:
„Mateju, utekaj ku zvonici a zvoň na poplach!“
Tak som tam bežal, ale zvoniť som nemohol. Policajtka odviazala od zvona povraz a zavesila si naň bielizeň. Oheň vtedy čoskoro uhasili a môj dedko ..... on bol najchytrejší človek v Hostyzi ..... zvolal susedov a prehovoril k nim:
„Keď si ten povraz od zvona berie policajtka na sušenie bielizne, musíme mať vždy jeden povraz v rezerve, aby sme mohli zvoniť, keď horí.“
Netrvalo to dlho, začalo zase horieť. Tentoraz povraz pri zvone bol a mohol som zvoniť a tak zvolať ľudí. Ale keď sme prišli ku zbrojnici, nemohli sme odomknúť. Kľúčová dierka bola zamazaná blatom. Tak mi dedko hovorí:
„Utekaj, čo máš síl, a prines od policajtky ihlu, vyčistíme tú dierku.“ Kým som sa vrátil, ľudia už oheň kanvicami uhasili. Vtedy dal môj dedko ..... on bol najchytrejší človek v Hostyzi ..... znova zvolať susedov a držal k nim túto reč:
„Ľudia! Takto to nemôže ísť ďalej! Od dnešného dňa musí každý z vás mať pri sebe nielen povraz, ale aj ihlu, aby mohol vyčistiť dierku pri zámke na zbrojnici, keby sa stalo, že ju nejakí darebáci zamažú.“ Netrvalo dlho, policajt trúbil a kričal:
„Hostyzáci! V Hartíkove horí!“
Medzi Hartíkovom a Hostyzou je vrch. Môj dedko ..... on bol najchytrejší človek v Hostyzi a ja jeho vnuk ..... mi vtedy povedal:
„Chlapče, utekaj s ihlou a kľúčom popredu a odomkni dvere zbrojnice.“
Zvoniť na oheň sme nemuseli, keď policajt trúbil. Tentoraz nebola dierka v zámke zapchatá. Hneď sme zapriahli kone a vyrazili. Dobrú chvíľu sme išli ako divokí. Zrazu dedko hovorí:
„Pozri sa, chlapče, pozri, čo to tak klepoce!“
Až teraz sme videli, že nesedíme na striekačke, ale na mlátačke! Tak sme sa museli vrátiť po striekačku. Keď sme potom prišli so striekačkou na rázcestie, kde jedna cesta stúpa prudko cez vrch do Hartíkova a druhá ide okolo vrchu, hovorí dedko:
„Tí, ktorí nemajú voly, nech bežia cez vrch, a tí, ktorí voly majú, nech utekajú po rovine.“
Dedko a ja sme obaja voly mali. Tak sme šli po rovine a kopa ľudí s nami. Keď sme prišli na rázcestie, čakali sme na tých, čo šli cez vrch. Čakali sme dlho, ale nikto neprišiel. Vtedy môj dedko prišiel na to ..... on bol najchytrejší človek v Hostyzi ..... , že všetci Hostyzáci majú voly.
Keď sme prišli do Hartíkova, oheň bol už dávno uhasený. Tak dedko nechal striekačku pri Hartíkove na poli. Povedal:
„Aby sme nemuseli druhýkrát ťahať tú ťažkú striekačku okolo vrchu.“ Ešte v ten rok zase letel policajt po dedine, trúbil a kričal:
„Hostyzáci! V Hostyzi horí!“
Môj dedko ..... on bol najchytrejší človek v Hostyzi a ja jeho vnuk ..... mal povraz, ihlu, kľúč a kone pripravené. Aj ľudí bolo hneď pri zbrojnici ako múch. Ani tentoraz nebola dierka zapchatá, ale keď sme otvorili dvere, aby sme vyviezli striekačku, až vtedy nás napadlo, že ešte stojí na poli pri Hartíkove. Oheň bol veľký a zlý, len s veľkou námahou sme ho uhasili. Hneď potom dal môj dedko ..... on bol najchytrejší človek v Hostyzi a ja jeho vnuk ..... zvolať všetkých susedov a držal k nim takúto reč:
„Susedia hostyzskí! Najlepšie bude, keď postavíme zbrojnicu tam, kde bude horieť!“