Čižmy z byvolej kože

Bol raz jeden starý vojak, ktorý sa nebál ničoho; a keď ho prepustili z vojska, pretože sa nenaučil nič okrem vojenského remesla, chodil po svete a chlieb si vždy vyžobral. Všetko, čo Krištof na tomto božom svete mal, bol nepremokavý plášť, ktorý mu visel cez plecia, a čižmy z byvolej kože.
Jedného dňa sa na svojej púti dostal až do hlbokého lesa. Nevedel, kde je, ale potom uvidel na jednom zvalenom strome sedieť dobre oblečeného muža, ktorý mal na sebe poľovnícky kabát. Vojak naňho zamával a išiel až k nemu, sadol si vedľa do trávy a vystrel nohy.
„Pozerám, že máš parádne čižmy, pekne sa ti blýskajú,“ povedal Krištof poľovníkovi, „ale keby si musel ako ja ťahať svetom, dlho by ti nevydržali. Pozri sa na tie moje, sú z byvolej kože a už pekný čas mi slúžia, sú silné a pevné.“
Keď si odpočinul, Krištof vstal a povedal poľovníkovi:
„Ja tu už dlhšie nezostanem, hlad ma ženie ďalej. Ale bratku Leštená čižma, nevieš, ktorá cesta vedie z lesa von?“
„Ja sám to neviem,“ odvetil poľovník, „aj ja som sa v tomto lese stratil.“
„Tak poď so mnou,“ ponúkol mu vojak, „samému nie je veselo, môžeme tú cestu hľadať spolu.“
Poľovník sa usmial a vydal sa teda na cestu s Krištofom a išli, kým sa na krajinu nezniesla noc.
„No, dnes z lesa nevyjdeme,“ povedal Krištof, „ale vidím v diaľke svetlo, tam by sme mohli dostať niečo na jedenie.“
Našli kamenný dom. Zabúchali na dvere a otvorila im akási stará žena:
„Hľadáme nocľah, matka,“ povedal jej vojak, „a aj niečo malé na jedenie, lebo máme od rána prázdne ruksaky.“
„Tu nemôžete zostať,“ povedala im stará žena, „toto je zbojnícka skrýša, a ak ste aspoň trochu múdri, stratíte sa, kým sa títo zbojníci vrátia domov, pretože keby vás tu našli, zle by sa vám viedlo.“
„No horšie už byť nemôže,“ odvetil Krištof. „Už dva dni som nemal nič v žalúdku, je mi úplne jedno, či umriem od hladu alebo ma zabijú. Ja idem dovnútra.“
Poľovník ho nasledovať nechcel, ale vojak ho chytil za rukáv a naliehal:
„Poď, bratku, snáď nejde hneď o život.“
Stará žena sa nad nimi zmilovala a povedala im:
„Schovajte sa za pec, ak niečo zbojníci nechajú, keď zaspia, ja vám to prinesiem.“
Sotva si sadli do kúta za pec, prišlo dvanásť zbojníkov; sadli si ku stolu, ktorý bol tak lákavo prestretý, a pustili sa s vervou do jedla. Stará žena priniesla obrovskú pečienku a zbojníci si nechali chutiť. Keď vôňa tej maškrty zaletela až ku Krištofovmu nosu, povedal poľovníkovi:
„Ja to už dlhšie nevydržím, idem si sadnúť ku stolu a najem sa.“
„Pripravíš nás o život!“ povedal mu poľovník a chytil ho za ruku. Ale vojak začal nahlas kašľať, a keď to zbojníci započuli, odhodili vidličky a nože, vyskočili a vytiahli oboch spoza pece.
„Aáá, panáčikovia,“ volali, „sedíte tu v kúte, čo tu chcete? Poslali vás ako zvedov? No len počkajte, my vás naučíme lietať na suchej vetve.“
„Len pomaly,“ povedal Krištof, „mám hlad, dajte mi niečo na jedenie, potom si so mnou môžete robiť, čo chcete.“
Zbojníci sa zarazili a ich náčelník povedal:
„Vidím, že sa nebojíš, dobre, jedlo môžeš dostať, ale potom zomrieš.“
„Bratku Leštená čižma, poď a jedz,“ zavolal Krištof na poľovníka. „Si tiež hladný rovnako ako ja a lepšiu pečienku ani vo svojom dome nenájdeš.“ Ale poľovník jesť nechcel.
Zbojníci sa na vojaka pozerali prekvapene a hovorili si:
„Ten chlap nerobí žiadne okolky.“
Potom Krištof povedal:
„No jedlo bolo dobré, teraz keby bolo niečo dobré na zapitie.“
Náčelník bol v dobrej nálade a chcel sa ukázať, tak zavolal na starú ženu:
„Prines z pivnice fľašu a jednu z najlepších.“
Vojak potom vytiahol zátku, len to puklo, išiel s fľašou k poľovníkovi a povedal mu:
„Pozri, bratku, teraz uvidíš div divúci, ako na zdravie celej tej čeľade pripijem.“
Potom zamával tou fľašou nad hlavami zbojníkov a zvolal:
„Buďte všetci zdraví, ale s hubou otvorenou a pravou rukou nad hlavou!“ a zhlboka sa napil. Sotva tie slová vyslovil, zbojníci zostali nehybne sedieť, ako by boli z kameňa, mali len otvorené ústa a pravé ruky vystreté nad hlavu. Vtedy poľovník povedal vojakovi:
„Vidím, že vieš čudné kúsky, ale teraz poďme radšej preč.“
„Ó, bratku, to by sme tomu dali, keby sme práve teraz odišli, keď sme nepriateľov premohli a môžeme si tu robiť, čo chceme. Oni sedia stuhnutí a huby majú otvorené údivom, ale nemôžu sa ani pohnúť, kým ich nevyslobodím. Až teraz sa môžeme podľa ľubovôle najesť a napiť.“
Stará žena musela priniesť ešte jednu fľašu a vojak nevstal od stola skôr, kým sa nenajedol na tri dni. Konečne, keď sa rozednilo, povedal:
„Teraz je čas, aby sme tábor opustili a urobili si krátky výlet, ak nám stará žena ukáže cestu do mesta!“
Keď dorazili do mesta, vojak zašiel za svojimi starými kamarátmi a povedal im:
„Mám uprostred lesa hniezdočko plné vtáčikov zrelých na šibenicu, poďte so mnou a pomôžete mi.“
A poľovníkovi Krištof povedal:
„Musíš sa vrátiť so mnou, aby si videl, ako sa budú vtáčikovia trhať, keď ich chlapci schmatnú.“
Potom v tom zbojníckom dome vojaci zbojníkov obstúpili, vojak opäť pozdvihol fľašu a napil sa jedným dúškom, zamával s ňou nad hlavami zbojníkov a zavolal:
„Buďte všetci zdraví.“
V tom okamihu sa zbojníci začali znova hýbať, ale boli vzápätí zrazení k zemi a na rukách i nohách spútaní. Potom ich Krištof nechal ako vrecia hodiť na voz a povedal vojakom:
„Choďte rovno do väznice.“
Poľovník si však vzal jedného z vojakov nabok a odovzdal mu akýsi odkaz.
„Bratku Leštená čižma,“ povedal vojak, „no už sme nepriateľa prekvapili, svoj život si zachránili, teraz sa my, oneskorenci, môžeme pokojne vydať na ďalšiu cestu.“
Keď sa blížili k mestu, vojak videl, ako sa množstvo ľudí z mesta tlačí von, nahlas oslavuje a zelené ratolesti vyhadzuje do výšky. Vtedy uvidel aj to, ako celá kráľovská garda vychádza von.
„Čo to má znamenať?“ obrátil sa Krištof k poľovníkovi.
„Ty nevieš?“ odpovedal mu poľovník, „kráľ bol dlhý čas vzdialený zo svojej ríše, dnes sa vracia späť a oni ho všetci vítajú.“
„Ale kde je ten kráľ?“ podivil sa Krištof:
„Ja ho teda nevidím.“
„Tu je,“ odvetil mu poľovník, „ja som kráľ a svoj príchod som ohlásil.“
Vtedy rozopol svoj poľovnícky kabát a pod ním bolo vidieť kráľovský odev. Krištof sa veľmi zľakol, padol na kolená a prosil o zľutovanie, že len z nevedomosti s poľovníkom zaobchádzal ako so sebe rovným a rôznymi menami ho nazýval.
Kráľ ho však vzal za ruky a povedal:
„Krištofe, ty si statočný vojak a zachránil si mi život. Žiadnej námahy si nelitoval, aby si sa o mňa postaral. A keby si ešte kúsok takej dobrej pečene zjesť chcel ako v zbojníckom dome, tak si pozvaný do mojej kráľovskej kuchyne. Ale keď budeš chcieť niekomu pripiť na zdravie, musíš na to najprv mať moje dovolenie.“