Komárí paštéta

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ a kráľovná a tí mali syna a dcéru a tie dve deti sa veľmi milovali. Princ chodieval často na lov a občas zostával dlho vonku v lese, ale raz sa stalo, že sa už domov nevrátil. Sestrička preto celé dni plakala, až z toho takmer oslepla, až sa napokon jedného dňa rozhodla, že je to neznesiteľné, a odišla do lesa, aby tam bračeka hľadala. Išla a išla, kým nepadla od únavy, a keď sa zdvihla, stál pri nej zrazu lev, ktorý sa k nej mal priateľsky a vyzeral dobrácky. Tak si mu sadla na chrbát a on ju niesol preč a pritom ju hladkal chvostom, aby ju upokojil. Keď prešli opäť pekný kus cesty, dorazili k akejsi jaskyni a lev sa vybral rovno do nej a sestrička sa nebála a nechala sa niesť ďalej. Tak prechádzali tmavou jaskyňou, ktorá bola stále temnejšia a temnejšia, až napokon celkom čierna, a to trvalo ešte chvíľku a opäť vyšli na denné svetlo a ocitli sa v prekrásnej záhrade, uprostred ktorej stál nádherný palác. Keď prišli k jeho bráne, lev sa zastavil a princezná zostúpila z jeho chrbta. Tu sa dal lev do reči:
„V tom krásnom dome budeš bývať a slúžiť mi. Keď splníš všetko, čo si budem priať, tak jedného dňa zase uvidíš svojho brata.“ Tak princezná slúžila a vo všetkom leva poslúchla.

Jedného dňa sa prechádzala v záhrade; bolo tam tak krásne, ale predsa len bola smutná, pretože sa cítila celkom sama, celým svetom opustená. Ako tak chodila sem a tam, prišla k rybníku, v ktorého strede ležal ostrovček, na ktorom stál pôvabný altánok. Tu zbadala, že v altánku si hovie trávovozelená rosnička, ktorá mala na hlave namiesto čepca ružový lístok. Žabka sa na princeznú pozrela a povedala:
„Prečo si taká smutná?“
„Ako nemám byť smutná?“ povzdychla si princezná a posťažovala sa, čo ju postihlo. Tu jej žaba urobila priateľskú ponuku:
„Keď budeš niečo potrebovať, tak príď, ja ti rada pomôžem alebo poradím.“
„Ako ti to však splatím?“ spýtala sa princezná. „Nemusíš mi nič splácať, dieťa,“ povedala žaba, „každý deň mi prines čerstvý ružový lístok na čepiec.“ Tak išla princezná späť na zámok a hneď jej bolo ľahšie pri srdci. Od tej chvíle, len čo si lev niečo zaželal, bežala k rybníku a žaba jej zaobstarala všetko, čo potrebovala.
Jedného dňa lev povedal:
„Dnes večer by som si dal komársku paštétu, ale to ti hovorím, musí mi chutiť.“ Princezná sa preľakla, ako by mohla zohnať niečo tak celkom nemožné? Bežala za žabou a posťažovala sa jej, ale tá povedala:
„Nerob si starosti, komársku paštétu ti zaobstarám!“ Potom si sadla, otvorila papuľu a čakala na komáre, ako letel nejaký okolo, urobila chmat! a lap! Nachytala ich toľko, koľko jeden potrebuje na porciu paštéty pre hladného leva. Potom nazbierala na kôpku drevené triesky a založila oheň, uhnietla paštétu a dala ju na oheň a varila a netrvalo to ani dve hodiny a záhradou sa šírila vôňa, že sa človeku zbiehali slinky. Ale keď žabka podávala paštétu princeznej, povedala:
„Túto paštétu ti nedám skôr, kým mi nesľúbiš, že levovi, len čo zaspí, odseknješ hlavu mečom, ktorý je ukrytý za jeho lôžkom.“
„Nie!“ vykríkla princezná zdesene. „To neurobím! Ten lev bol ku mne vždy dobrý.“ Tu žaba povedala:
„Keď to neurobíš, nikdy svojho brata neuvidíš a okrem toho tomu levovi tým neublížiš.“ Tak to napokon žabe sľúbila, vzala paštétu a priniesla ju levovi.
„No, voní to naozaj dobre.“ povedal a pustil sa hneď do jedla a skôr než by jeden okom žmurkol, celú paštétu zjedol. Potom naňho doľahla únava, a tak si ľahol, že sa trochu prespí:
„Poď a sadni si ku mne a trochu ma poškrab, kým nezaspím.“
Princezná opäť poslúchla, sadla si vedľa leva, ľavou rukou ho škriabala a pravou hľadala meč, ktorý mal ležať za posteľou. Keď lev zaspal, vytiahla meč, pevne zavrela oči a jednou ranou mu odsekla hlavu. Keď otvorila oči, lev bol preč a vedľa nej stál jej milovaný brat, ktorý ju pobozkal a povedal:
„Ty si ma vyslobodila! Bol som ten lev a bol som začarovaný, a to na tak dlho, kým mi z lásky ku mne ako levovi dievčenská ruka neodsekne hlavu.“ Potom išli spoločne do záhrady, aby poďakovali žabke, ale keď tam prišli, videli, že poskakuje po ostrovčeku sem a tam a hľadá triesky, aby založila oheň. Keď napokon hranica dreva jasne horela, žabka neváhala a skočila do ohňa. Chvíľu tam tak stála v plameňoch, keď tu sa zrazu zablyslo a oheň zhasol a namiesto žabky tam stála krásna dievčina. Bola to začarovaná princezná, ktorá milovala princa.
Tak sa spoločne vrátili domov ku kráľovi a kráľovnej a netrvalo to dlho a vyslobodený princ slávil svadbu s vyslobodenou princeznou. A bola vám to ale svadba! Kto tam prišiel, hladný neodišiel!