Janko prišiel k šťastiu

Janko slúžil sedem rokov a potom svojmu pánovi povedal:
„Pane, môj čas uplynul. Rád by som išiel domov k mame, dajte mi moju mzdu.“
Pán odvetil:
„Slúžil si mi verne a poctivo, aká bola služba, taká bude odmena.“
A dal Jankovi kus zlata, taký veľký ako mládencova hlava.
Janko vytiahol z mošne šatku, hrudu zlata do nej zabalil, hodil si ju na chrbát a vydal sa na cestu domov. Keď tak šiel a stále kládol jednu nohu pred druhú, uvidel jazdca, ktorý svižne a spokojne klusal po ceste na čulom koni.
„Ach,“ povzdychol si Janko nahlas, „to jazdenie je, vidím, krásna vec! Človek si sedí ako na tróne, nepotkýna sa o kamene, šetrí podrážky a predsa ide, ani nevie ako.“
Jazdec, ktorý to počul, zastavil a zvolal:
„Janko, tak prečo ideš pešo?“
„No, ja musím, vlečiem domov tuto hrudu, je to síce vraj zlato, ale hlavu by som za to nedal a už ma aj tlačí na chrbte.“
„Vieš čo?“ povedal jazdec:
„Môžeme sa vymeniť, ja ti dám môjho koňa a ty mi dáš tú hrudu zlata.“
„Zo srdca rád,“ povedal Janko, „ale hovorím vám, budete sa s tou hrudou musieť vláčiť.“
Jazdec zosadol, vzal si zlato a Jankovi pomohol na koňa, vložil mu do rúk uzdu a povedal:
„Ak nepôjde dosť rýchlo, musíš mľaskať jazykom a zvolať hop!“
Janko bol z duše rád, keď sedel na koni a voľný a slobodný odtiaľ odchádzal. Po malej chvíli ho napadlo, že by mohol ísť rýchlejšie, tak začal mľaskať a volať:
„Hop! Hop!“
Kôň sa dal do cvalu a skôr než sa mládenec nazdal, zhodil ho a Janko ležal v priekope, ktorá oddeľovala pole od cesty. Kôň by mu bol iste ušiel, keby ho nezachytil jeden sedliak, ktorý prichádzal po tej ceste a hnal so sebou kravu. Janko si prepočítal údy a zdvihol sa opäť na nohy. Bol však rozhorčený a sedliakovi povedal:
„To je zlá zábava, to jazdenie, človek si raz na kobylu vyskočí a tá sa mu hneď chystá zlomiť väz, už na ňu nikdy nesadnem! Chválim ti tú kravu, to si človek ide pohodlne za ňou a ona mu ešte určite každý deň dá mlieko, maslo a syr. Čo by som za to dal, keby som mal kravu!“
„Nuž,“ povedal sedliak, „ak sa ti tak páči, ja tú kravu vymením za tvojho koňa.“
Janko súhlasil s tisícerými vďakami, sedliak sa vyšvihol na koňa a ponáhľal sa preč. Janko pred sebou pokojne hnal kravu a myslel na ten šťastný obchod.
„Mám síce len kúsok chleba, ale teraz mi už nebude nič chýbať, môžem si, ako často sa mi zachce, k nemu zajesť maslo a syr; ak budem smädný, podojím si kravu a napijem sa mlieka. Srdiečko, čo viac si môžeš priať?“
Keď prišiel k jednému hostincu, zastavil sa, zjedol s veľkou radosťou celkom všetko, čo mal pri sebe, svoj obed aj večeru, a za posledných pár halierov si objednal pol pohára piva.
Potom hnal kravu ďalej stále smerom, kde ležala jeho dedina. Ale tým väčšia horúčava ho sužovala, čím sa viac blížilo poludnie. Janko sa teraz ocitol na otvorenej pasienke, po ktorej musel v tej páľave ešte hodinu kráčať. Horúčava mu bola neznesiteľná, až sa mu jazyk lepil na podnebie.
„Ľahká pomoc,“ pomyslel si, „podojíš si kravu a napiješ sa mlieka.“
Priviazal kravu k suchému stromu a pod ňu, keďže nemal vedro, položil svoju koženú čiapku, ale nech sa snažil akokoľvek, nevydojil z kravy ani kvapku mlieka. A keďže sa k tej práci staval dosť nešikovne, zvieraťu napokon došla trpezlivosť a zadnými nohami mu uštedrilo poriadny kopanec, že sa milý Janko zvalil a nejaký čas o sebe nevedel.
Šťastnou náhodou šiel práve tou cestou mäsiar, ktorý viezol na fúriku mladú svinu.
„Čo je? Čo je?“ volal na Janka a pomohol mu vstať.
Janko mu porozprával, čo sa mu prihodilo. Mäsiar mu podal fľašu a povedal:
„Napite sa, pomôže vám to. Tá krava žiadne mlieko nedáva, je to starý kus, tá sa hodí tak akurát do poťahu alebo pod mäsiarsky nôž.“
„Jaj,“ povedal Janko a poškrabal sa na hlave, „kto by si to bol pomyslel! Nuž, je to naozaj dobré, keď sa doma zabíja, to je kopa mäsa. Ale pre mňa je hovädzie mäso málo šťavnaté. Keby som tak mal mladú svinu, to by chutilo hneď inak, a k tomu ešte tie klobásky!“
„Počuj, Janko,“ povedal mäsiar:
„z lásky k tebe ti tú kravu vymením za svoju svinu.“
„Pánboh vám zaplať takú dobrotu!“ povedal Janko a odovzdal mu kravu, potom si dal z fúrika zložiť svinu a povraz, ktorý mala uviazaný okolo krku, mu mäsiar dal do ruky.
Janko ťahal ďalej a rozmýšľal, ako mu všetko ide podľa priania, a ak ho postihla nejaká nepríjemnosť, hneď sa našlo nejaké pre neho výhodné riešenie. Vtom sa k nemu pridružil nejaký mládenec, ktorý niesol pod pazuchou peknú hus. Zaželali si jeden druhému dobrý deň a Janko mu začal rozprávať o svojom šťastí, ako vždy opäť dobre a výhodne vymenil. Ten mládenec mu povedal, že hus nesie na krstiny jedného dieťaťa.
„Len si potiahnite,“ pokračoval a chytil hus za krídla, „je pekne vykŕmená, veď ju celých osem týždňov poctivo šiškami napchávali. Kto si do takej pečienky zahryzne, bude si musieť od mastnoty ústa utierať.“
„Áno,“ povedal Janko a potiahol hus v rukách, „je pekne ťažká, ale moja svinka je tiež pekný kúsok.“
Ale mládenec si svinu zamyslene prezrel zo všetkých strán, pokýval hlavou a povedal:
„Počúvajte, s tou vašou svinkou je to čudné. V dedine, ktorou som práve prechádzal, práve takú ukradli richtárovi, ja sa bojím, že práve vy ju máte v rukách. Richtár vyslal ľudí a bola by to naozaj nehoda, keby vás aj so svinou dopadli, to najmenšie by bolo, že by vás do temného žalára strčili.“
Dobrého Janka pojala úzkosť:
„Ach, Bože!“ povedal, „pomôžte mi, vy si s tým iste budete vedieť lepšie rady, vezmite si moju svinu a dajte mi svoju hus.“
„Nuž, musím sa toho kúska odvážiť,“ odvetil mu mládenec:
„lebo nechcem mať na tom vinu, že by ste upadli do takého nešťastia.“
Vzal do ruky povraz a rýchlo hnal postrannou cestičkou svinku preč a dobrák Janko, ktorý sa jej na svoju veľkú radosť zbavil, kráčal s husou pod pazuchou domov.
„Nuž, keď sa to dobre uváži,“ povedal si sám pre seba:
„mám z tej výmeny opäť osoh, najprv dobrú pečienku, potom množstvo tuku, ktorý sa vypečie, to bude na chlieb najmenej na štvrť roka, nuž a napokon biele krásne husacie perie, ktoré si nechám napchať do vankúša a potom si na ňom budem sladko spať. To bude mať mamička zo mňa radosť!“
Keď prechádzal poslednou dedinou, vandroval tade práve so svojím fúrikom brusič nožníc, kolesá hrkotali a on si k tomu vyspevoval veselú pesničku. Janko zostal stáť a zadumane sa naň pozeral, potom konečne prehovoril:
„Dobre sa vám vodí, keď si tak veselo spievate.“
„Áno,“ odvetil brusič:
„remeslo má zlaté dno. Poriadny brusič je muž, ktorý kedykoľvek siahne do mošne, vždy v nej nájde peniaze. Ale kde ste kúpili takú krásnu hus?“
„Ja som ju nekúpil, ale som ju vymenil za svinu.“
„A tú svinu?“
„Tú som získal za jednu kravu.“
„A tú kravu?“
„Tú som dostal za koňa.“
„A toho koňa?“
„Za toho som dal hrudu zlata veľkú ako moja hlava.“
„A to zlato?“
„To bola moja odmena za sedem rokov služby.“
„Vy ste si, vidím, vedeli vždy rady,“ povedal brusič:
„vám by iste peniaze v mošni cinkali, lebo na čo siahnete, pri tom sa vám darí.“
„Ale ako to mám urobiť?“ opýtal sa Janko.
„Musíte sa stať brusičom, k tomu nepotrebujete nič iné než brúsny kameň, to ostatné príde samo od seba. Tu práve jeden mám, je síce trošku poškodený, ale nechcem za neho veľa, ak mi dáte tú hus, bude váš. Beriete?“
„Ako sa môžete ešte pýtať?“ odvetil Janko, „Stanem sa tým najšťastnejším mužom na zemi, mať peniaze, kedykoľvek siahnem do mošne, o čo by som sa mal viac starať.“ a podal hus brusičovi a vzal si od neho brúsik.
„Nuž,“ povedal brusič a schmatol z poľa veľký balvan, ktorý tam neďaleko ležal:
„tu k tomu máte ešte poriadny kameň, na ktorom môžete staré klince vyklepávať. Vezmite si ho s pánom Bohom.“
Janko si naložil kameň a spokojne kráčal ďalej, oči mu žiarili radosťou.
„Narodil som sa na šťastnej planéte,“ zvolal, „všetko, čo si prajem, sa mi darí ako dieťaťu Šťasteny.“
Medzitým, keďže bol už od skorého rána na nohách, zmohla ho únava a trápil ho aj hlad, lebo všetko jedlo naraz v radosti zjedol, keď získal kravu. Len s veľkou námahou šliapal ďalej a každú chvíľu musel zastavovať, lebo ho kameň nemilosrdne ťažil.
Vtedy sa nemohol zbaviť myšlienky, aké by mu bolo dobre, keby nemusel nič vláčiť. Ako slimák sa doplazil k obecnej studni na kraji dediny, chcel si tu odpočinúť a čerstvým dúškom vody sa osviežiť. Aby sa mu kameň a brúsik nepoškodili, opatrne ich položil vedľa seba na okraj studne. Potom si sadol a chcel sa zohnúť, aby sa napil, vtom neopatrne strčil do kameňov a oba mu žblnkli do vody.
Janko, keď ich tak pozoroval utopené v hlbine, od radosti vyskočil, pokľakol na kolená a so slzami v očiach velebil Pána, že z neho to bremeno zložil, lebo ono ho veľmi ťažilo.
„Teraz som šťastný,“ volal Janko, „druhý taký sa pod slnkom nenájde.“
A s ľahkým srdcom a oslobodený od všetkých bremien uháňal preč, kým nebol zas pri svojej matke.