Štyri vetry

Bol jeden sedliak, mal ženu a boli veľmi chudobní. Ten sedliak bol taký krotký ako teliatko a žena taká zlá ako ľútá saň, neustále zlorečila svojmu mužovi a bila ho pre celkom malú príčinu.
Raz vyprosila tá zlá žena u suseda trochu žita na bochník a poslala svojho muža do mlyna, aby to žito zomlel, a mlynár mu to pre jeho chudobu dovolil. Keď sedliak zomlel, išiel domov. Vtom sa strhol taký strašný vietor, že mu v okamihu všetku múku z ošatky sfúkol.
Sedliak prišiel domov a rozprával žene, čo sa mu prihodilo; ale žena ho začala karhať a nemilosrdne biť, a bila ho, dokiaľ sa jej páčilo, a potom ho poslala k vetru, čo mu múku rozfúkal, aby mu buď zaplatil, alebo zasa toľko múky dal, koľko jej bolo v ošatke.
Sedliak celý uplakaný išiel z domu, nevediac kade-kam, až prišiel do hustého lesa.
Tu ho stretla nejaká babička a pýtala sa ho:
„Kam ideš? Čo ťa sem priviedlo, kam zriedka vtáčik zaletí a zver zabehne?“
„Milá matička,“ odpovedal, „prišiel som, lebo som musel. Bol som v mlyne, zomlel som trochu žita, múku som vysypal do ošatky a išiel som domov; vtom sa strhol taký strašný vietor, že mi všetku múku z ošatky sfúkol. Doma hovorím žene, čo sa mi prihodilo, a ona ma zbila a poslala k vetru, aby mi múku vrátil, alebo mi ju zaplatil. Teraz chodím a hľadám vietor, a neviem, kde ho nájsť.“
„Poď za mnou,“ povedala mu babička, „ja som matka vetrov, ale mám štyroch synov: prvý, vietor východný, druhý, poludňajší, tretí, západný a štvrtý, polnočný. A teraz mi povedz, ktorý vietor ti múku rozfúkal.“
„Poludňajší, matička,“ odpovedal sedliak.
Babička viedla starého ďalej do lesa a prišla s ním do nejakej chalúpky a povedala:
„Tu zostávam, sedliaku! Vylez si na pec a dobre sa zabaľ, moje deti už čoskoro prídu.“
„A prečo sa mám zabaliť?“ pýtal sa sedliak.
„Pretože môj syn, polnočný vietor, je veľmi studený; ľahko by si mohol zamrznúť.“
Potom sa začali babičkini synovia schádzať. Keď prišiel poludňajší vietor, zavolala babička sedliaka z pece a povedala svojmu synovi:
„Milý synu, poludňajší vetrík, je tu na teba žaloba. Prečo ubližuješ chudobným ľuďom? Tomuto sedliakovi si rozfúkal múku, ktorú niesol v ošatke; teraz mu ju zaplať buď hotovými peniazmi, alebo niečím iným.“
„Dobre, matička,“ odpovedal vietor, „ja mu tú múku zaplatím.“ Potom zavolal sedliaka a povedal mu: „Počuj, sedliaku, vezmi si tento košíček, je v ňom všetko, na čokoľvek si pomyslíš. A keď sa ti niečoho zachce, buď peňazí, jedla, alebo nejakého nápoja, dobytka alebo na čokoľvek si spomenieš, tak len povedz: ‚Košíčku, daj mi to a to!‘ a v okamihu ti to dá. Teraz choď domov, a tak máš svoju múku zaplatenú.“
Sedliak poďakoval vetru za košíček a išiel domov. Keď prišiel domov, dal žene košíček a povedal:
„Tu máš, žena, košíček; je v ňom všetko, čo sa ti páči; len ho požiadaj!“
Žena vzala košíček a povedala:
„Košíčku, daj mi peknú múku na chlieb.“
A košíček jej hneď dal, čo chcela. A požiadala ešte o všeličo, a košíček jej dával všetko v okamihu.
Po niekoľkých dňoch sa prihodilo, že popri sedliakovom stavení išiel nejaký vzácny pán. Len čo ho sedliakova žena zbadala, povedala svojmu mužovi:
„Choď a pozvi ho k nám za hosťa, a ak ho sem neprivedieš, tak ťa napoly umlátim.“
Sedliak sa bál ženinho bitia, išiel toho dvorana k sebe pozvať na hody; a jeho žena zatiaľ nabrala v košíčku všelijakých jedál a nápojov, prichystala na stôl a sadla si k oknu, založila ruky a čakala, kým ten dvoran príde.
Keď ho sedliak na ceste dohonil a k sebe na hody pozval, podivil sa tomu ten dvoran, smial sa a nechcel k nemu ísť, ale prikázal ľuďom, ktorých mal so sebou, aby k tomu sedliakovi išli a potom mu povedali, ako ich uctí.
Keď títo ľudia k sedliakovi prišli, veľmi sa podivili, pretože, súdiac podľa stavenia, musel byť veľmi chudobný, a súdiac podľa jedál, ktoré boli na stole, zdal sa byť vzácnym pánom. A sadli si za stôl, jedli a pili a boli veselí; a tu spozorovali, že sedliačka, keď niečo potrebovala, to od košíčka žiadala a košíček jej to všetko dával.
A ešte ani nevyšli z izby, poslali jedného zo svojich tovarišov, aby dal bez meškania urobiť aj taký košíček, a potom aby ho hneď priniesol k nim, tak aby ani sedliak, ani sedliačka si to nevšimli.
Tovariš hneď bežal a dal urobiť aj taký košíček, a keď ho priniesol, hostia sedliakov košíček tajne vzali a na jeho miesto postavili svoj a potom všetci odtiaľ odišli a rozprávali pánovi, ako ich sedliak uctil.
Sedliačka potom toho dňa k večeru všetky jedlá vyhodila von, pretože na druhý deň chcela navariť čerstvé.
Ráno prišla zase ku košíčku a žiadala, čo potrebovala, a keď videla, že jej košíček už nič nedáva, zavolala muža a povedala:
„Starý plesnivec, aký si mi to priniesol košíček? Zdá sa, že nám slúžil len na čas. Choď zase k vetru a požiadaj ho, aby nám našu múku vrátil, a ak nie, tak ťa umlátim na smrť.“
Úbohý sedliak išiel opäť k vetru, a keď prišiel k tej babičke, jeho matke, sťažoval sa na svoju ženu.
Babička mu povedala:
„Počkaj tu na môjho syna, príde čoskoro.“
Čoskoro potom poludňajší vietor prišiel a sedliak mu začal žalovať na svoju ženu, a vietor mu povedal:
„Ľúto mi ťa je, starý, že máš takú zlú ženu; ale ja ti v tom pomôžem, a žena ťa viac biť nebude. Tu ti dám súdok, a keď prídeš domov a tvoja žena ťa bude biť, vtedy si stúp za súdok a povedz:
‚Piati zo súdka, bite moju ženu!‘ A keď jej dobre vymlátia, tak povedz: ‚Piati zasa do súdka!‘“ Sedliak vetru poďakoval a išiel domov, a doma povedal žene:
„Tu máš, žena, namiesto košíčka súdok.“
Žena sa nahnevala na muža a povedala:
„Čo mi do tvojho súdka? Prečo si nepriniesol múku?“ A to vraviac schmatla vidly a chcela svojho muža biť.
Sedliak sa hneď postavil za súdok a povedal:
„Piati zo súdka, bite moju ženu, ako sa patrí!“ Tu hneď vyskočilo zo súdka päť chlapov a začali sedliakovu ženu biť. Sedliak, vidiac, že jej dosť vymlátili, a ona ho začala prosiť, aby sa zmiloval, povedal:
„Piati zasa do súdka!“
Od toho času bola jeho žena krotkejšia. Potom začal sedliak o svojom košíčku premýšľať a mal svojich hostí v podozrení, či mu ho nevymenili. A radil sa o tom so svojou ženou, ako by svoj košíček opäť mohli dostať.
Žena mu na to povedala:
„Keď teraz máš taký zázračný súdok, že sa môžeš vyrovnať nieto s jedným človekom, ale aj s mnohými tisíckami, tak choď a toho dvorana vyzvi na súboj, a trvaj na tom, aby ti košíček vrátil.“
Sedliak to prijal za dobrú radu, išiel k dvoranovi a vyzval ho na súboj. Dvoran sa smial sedliakovmu bláznovstvu, ani mu to nechcel odoprieť, a umienil si urobiť si z neho posmech, a preto mu prikázal, aby vyšiel na pole.
Sedliak vzal svoj súdok, išiel a čakal na pána. Pán vzal so sebou veľa ľudu, a len čo k sedliakovi prišiel, prikázal sluhom, aby tomu sedliakovi žartom poriadne natĺkli.
Sedliak, vidiac, že si z neho robia posmech, a keď ho už začali biť, rozhneval sa na dvorana i na jeho ľudí a povedal:
„Hej, pane, prikáž, aby mi vrátili môj košíček, inak to bude s vami všetkými zle!“ Ale vidiac, že ho biť neprestávajú, vykríkol:
„Po piatich na každého zo súdka! Bite poriadne!“
Tu hneď vyskočilo zo súdka na každého človeka po päť chlapov a začali ich všetkých nemilosrdne biť.
Dvoran sa bál, aby ho nezabili, a zavolal z plného hrdla:
„Sedliačik, prestaň, ja nariadim, aby ti vrátili tvoj košíček.“
Sedliak, len čo to začul, vykríkol:
„Hej, hej, mládenci, všetci zasa do súdka!“
Tu hneď všetci chlapi nechali bitie a vliezli do súdka. Dvoran prikázal svojim ľuďom, aby košíček vrátili, a tí to hneď aj urobili. Sedliak vzal svoj košíček, odniesol domov, a potom žil so svojou ženou veľmi spokojne a v tichosti.