Vták Ohnivák

Bol raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi chorý, a tak k nemu prichádzali lekári z celého sveta, ale vraj preňho nie je záchrana, možno keby započul spievať vtáka Ohniváka. Kráľ mal troch synov, tak si ich zavolal a povedal im:
„Kto z vás mi prinesie vtáka Ohniváka, tomu odovzdám celú ríšu.“ Tak sa princovia vybrali do sveta a putovali spolu, kým nedorazili k jednému stromu na križovatke, do ktorého vyrezali svoje mená a dohodli sa, že ten prvý pri strome počká, kým nedorazia tí dvaja ostatní, a k otcovi sa vrátia spoločne. Potom išiel každý svojou cestou. Keď najstarší princ prešiel kus cesty, stretol medveďa, ktorý sa ho spýtal:
„Kamže ťa nesie táto cesta?“
„Čo je ti do toho!“ povedal princ a išiel svojou cestou, medveď len zabrblal a nechal ho ísť. Prostredný princ nebol ďaleko, keď stretol toho istého medveďa, ktorý sa ho spýtal:
„Kamže ťa nesie táto cesta?“
„Nestaraj sa do toho!“ povedal princ, nechal medveďa stáť a išiel svojou cestou ďalej. Medveď si niečo zabrblal popod fúzy a nechal ho bežať. Keď stretol toho najmladšieho, tiež sa spýtal:
„Kamže ťa nesie táto cesta?“ Tu mladík odvetil:
„Môj otec je chorý a neuzdraví sa, ak nepočuje spev vtáka Ohniváka. Tak som sa s bratmi vydal do sveta, aby som ho priniesol.“
„Nechaj bratov ísť,“ povedal medveď „a spoľahni sa na mňa, sadni si mi na chrbát.“ To princ urobil a medveď sa dal do behu, až jednému prechádzal zrak aj sluch; takto uháňali celých dvanásť hodín a uprostred noci dorazili k jednému krásnemu mestu.
Medveď sa zastavil a povedal:
„V tom meste býva kráľ, ktorý má vtáka Ohniváka. Choď do zámku a daj sa najať do služby, dbaj na to, aby si sa dostal do vtáčieho pavilónu, kde stojí drevená klietka s vtákom Ohnivákom. V tejto klietke ho musíš odniesť, nedávaj ho do žiadnej inej, inak sa ti zle povedie.“ Princ urobil, ako mu medveď povedal. Nasledujúceho dňa si na zámku našiel službu a mal šťastie, vymenovali ho za úplne posledného čističa klietok vo vtáčom pavilóne. Ale keďže svoju službu vykonával veľmi svedomito, čoskoro postupoval dopredu a dostával sa vždy na vyššiu pozíciu, až napokon, keď zomrel najvyšší vtáčí radca, získal túto funkciu princ. Tu si pomyslel, že prišiel čas, aby vtáka Ohniváka ukradol, a keď bol raz kráľ na love, išiel do vtáčieho pavilónu, aby svoj zámer uskutočnil. Už mal vtáka Ohniváka v rukách, keď ho napadlo, že tá drevená klietka je naozaj príliš škaredá, že také vzácne zviera by malo byť vo vzácnej klietke, a tak vzal jednu nádhernú zlatú klietku, posadil vtáka dovnútra a dal sa na útek. Ale sotva prišiel k bráne, začal vták Ohnivák z celých síl kričať, akoby ho brali na nože, takže sa zbehli zámockí sluhovia a princ bol dopadnutý a uväznený. Mal teda dosť času premýšľať o svojom báječnom kúsku! Z duše toho ľutoval a volal:
„Ach, milý medveď, keby som ťa len poslúchol!“ Tu stál zrazu medveď pred ním a robil mu výčitky pre jeho neposlušnosť. Princ ho prosil, aby mu odpustil a ešte raz mu pomohol, on to už nikdy neurobí a vo všetkom ho poslúchne.
„Uvidíme.“ povedal medveď „Až ťa ráno povedú pred kráľa, tak mu na rovinu povedz, že si chcel vtáka Ohniváka priniesť svojmu chorému otcovi, a keď ti ho dá, privedieš mu tú najkrajšiu princeznú pod slnkom.“ To princ urobil, kráľ bol spokojný a prepustil ho.
Keď stál pred bránou zámku, sadol si medveďovi na chrbát a uháňalo sa ako vietor a búrka celých dvanásť hodín bez prestávky, kým nedorazili k inému mestu, to bolo ešte väčšie a krajšie ako to prvé. Bola práve polnoc, keď zosadol z medveďovho chrbta, a ten mu povedal:
„V tom meste býva kráľ, ktorý má tri dcéry a tá najmladšia z nich je tá najkrajšia pod slnkom. Pokús sa dostať do komnaty, kde princezné spia, tú správnu spoznáš podľa toho, že má tie najhoršie šaty. V týchto šatách ju musíš potom odniesť, neobliekaj jej žiadne iné, inak sa ti zle povedie.“ Princ išiel do zámku, nechal sa najať ako sluha a pre svoju usilovnosť a spoľahlivosť to čoskoro dotiahol až na kráľovského komorníka. Tu si pomyslel, že je čas najkrajšiu princeznú pod slnkom uniesť, vkradol sa v noci do jej komnaty, vzal ju do náručia a chcel s ňou odísť. Tu dopadlo svetlo nočnej lampy na jej pôvabnú tvár a jemu bolo zrazu ľúto, že je taká krásna dievčina tak zle oblečená. Išiel, vzal zo skrine nádherné šaty zdobené zlatom a striebrom, princeznej ich obliekol a dal sa na útek. Medzitým sa ale tá najkrajšia pod slnkom prebudila a dala sa do hlasitého krikľania. Hneď pribehli jej sestry a kráľ a kráľovná, ktorí spali v susedných komnatách, a princ bol dopadnutý a uvrhnutý do najhlbšieho žalára, kde naňho hneď prišli výčitky a trápilo ho zlé svedomie.
„Ach, milý medveď!“ zvolal „keby som ťa len poslúchol!“
„Áno, to hovoríš teraz, ale ešte si ma nikdy neposlúchol!“ zareval medveď, ktorý sa pred ním v okamihu objavil. „Pomôžem ti ešte raz, ale potom už je koniec. Až prídeš ráno pred kráľa, povedz mu všetko na rovinu, keď ti dá princeznú, zaobstaráš mu toho najrýchlejšieho koňa.“ Princ urobil, ako mu povedal, a kráľ bol spokojný a prepustil ho.
Pred bránou zámku opäť čakal medveď, princ mu sadol na chrbát a uháňali rýchlo ako šíp, a keď boli o dvanásť hodín starší, bola polnoc a stáli pred mestom, ktoré bolo dvakrát také veľké ako to predošlé. Medveď povedal:
„Choď do zámku, kde býva kráľ, ktorý má toho najrýchlejšieho koňa, stojí v stajni medzi ostatnými, spoznáš ho podľa toho, že má drevené sedlo, tí obyčajní kone majú sedlá zlaté a strieborné. Nechaj mu ale to drevené a nerob žiadne hlúpe kúsky s tými krásnymi sedlami, inak uvidíš, čo sa stane, a ja ti už nepomôžem.“ Princ sľúbil všetko, čo medveď chcel, išiel do mesta a druhého dňa u kráľa žiadal o službu. Práve potrebovali paholka ku koňom, a keďže bol princ usilovný a stajne krásne čistil, kráľ ho čoskoro urobil hlavným stajníkom. Jedného večera, keď kráľ práve poriadal veľkú hostinu, išiel princ do stajne a odviazal toho najrýchlejšieho koňa. Ale keď uvidel na takom krásnom zvierati drevené sedlo, opäť si pomyslel, že je to večná škoda, kráľ má predsa zlatých sediel dosť a k tomu kôň predsa nevie hovoriť a volať o pomoc, a tak mu drevené sedlo zložil a dal zlaté. Ale sotva boli von zo stajne, tu sa kôň vzpriamil a volal ľudským hlasom:
„Zlodej! Zlodej! Stajník ma chce ukradnúť!“ Zbehol sa celý zámok, princa schmatli a zavreli do veže. A bolo to! A tak opäť začal so svojou pesničkou a plakal a nariekal:
„Ach, milý medveď, keby som ťa len poslúchol!“ Ale medveď mal tentoraz na ušiach klapky a nepočul. Keď princ nariekal celú noc aj celý deň, tu sa pred ním objavil a nevrlo povedal:
„Nehovoril som ti to? Ale kto nechce počúvať, ten to musí pocítiť; komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Zajtra budeš sláviť svadbu s povrazníkovou dcérou.“ Tu padol princ medveďovi okolo krku a povedal:
„Zlatý medveď, prosím ťa, buď taký dobrý a tentoraz mi ešte odpusť, ja urobím všetko, čo si budeš priať.“
„To rozprávaj niekomu inému a nie mne.“ povedal medveď a otočil sa, že pôjde, ale princ plakal tak usedavo, že ten dobrák to napokon nedokázal preniesť cez srdce a povedal:
„Dobre, ešte raz to s tebou skúsim, ale hovorím ti, je to naposledy. Až zajtra staneš pred súdom, tak kráľovi povedz, že ak ti dá najrýchlejšieho koňa, tak mu prinesieš ten najvzácnejší drahokam.“ Princ dobrému medveďovi z celého srdca ďakoval, a keď nasledujúceho dňa prišiel pred súd, urobil, ako mu prikázali, a išlo to dobre, lebo kráľ po tom drahokame už dlho túžil a rád ho prepustil.
Pred zámkom ho čakal medveď, princ si mu sadol na chrbát a uháňali preč. Po dvanástich hodinách cesty medveď zastavil pri vysokej hore a povedal:
„Tá hora sa teraz otvorí a zostane otvorená celú hodinu. Choď dnu a maj žiadny strach, budú na teba dorážať levy a tigre, ale nemôžu ti nič urobiť. Na samom konci jaskyne nájdeš na malej drevenej stoličke ten najkrajší drahokam. Rýchlo ho schmatni a ponáhľaj sa späť! Nezdržuj sa pri hromadách iných drahokamov, lebo inak je s tebou amen a ja ti viac nepomôžem. Ak sa oneskoríš čo len o pol minúty, nedostaneš sa von.“ Princ sľúbil, že medveďa vo všetkom poslúchne, a za niekoľko okamihov sa jaskyňa otvorila a on vošiel dovnútra. Tam sa naňho najprv oborili levy, ale on sa nenechal zastrašiť a levy odbehli preč. Potom prišli tigre, vlci, medvede a všelijaká háveď, ale on išiel ďalej svojou cestou až k drevenej stoličke, kde vzal ten najvzácnejší drahokam a dal si ho do vrecka. Obrátil sa a vydal sa rýchlo späť, ale všade navôkol ležalo toľko krásnych drahokamov, že tomu pokušeniu nemohol odolať a znova a znova sa zohýnal a napĺňal si vrecká. Tak prišiel až takmer k východu z jaskyne, kde ležala ešte jedna veľká hromada drahokamov, ale keď sa sklonil, aby si nabral, dostal od neviditeľnej ruky takú zaucho, že odletel päťdesiat krokov pred jaskyňu a tam zostal v mdlobách ležať. Keď sa prebudil, sedel vedľa neho medveď a povedal:
„Teraz mi za tú zauchu poďakuj, keby som ti ju nebol dal, sedel by si v tej jaskyni navždy zatvorený. Rozdeľ tie drahokamy na polovicu, jednu aj s tým najvzácnejším dáš kráľovi a dostaneš za ňu toho najrýchlejšieho koňa na svete.“
To princ urobil a medveď ho zaniesol späť na zámok, kde dal kráľovi drahokamy a ten mu odovzdal koňa, na ktorom potom princ letel ako šíp povetrím ku kráľovi, medzi ktorého dcérami bola tá najkrajšia na svete. Keď prišiel ku kráľovskému zámku, nechal koňa stáť vonku, vošiel dovnútra a povedal:
„Pane kráľu, priviedol som vám toho najrýchlejšieho koňa, poďte s dcérami von na nádvorie, ukážem vám, aký je rýchly.“ Kráľ sa zaradoval a vyšiel s celou svojou rodinou na zámocký dvor, kde princ vyskočil na toho najrýchlejšieho koňa a obehol s ním okolo kráľa a princezien, ktoré ho hladkali a bozkávali. Keď ho chcela pohladkať tá najkrajšia pod slnkom a stála celkom blízko, tu ju princ rýchlo schmatol, zdvihol ju hore k sebe a v okamihu boli preč a kráľovi ostali len oči pre plač. Spočiatku sa princezná vzpierala, ale keď jej povedal, ako ju má rád, upokojila sa a povedala, že iného muža ako jeho nechce. Potom prišli k tomu kráľovi, ktorý mal vtáka Ohniváka, a to už boli za jedno, ako to urobia, aby ostali spolu. Prišli ku kráľovskému zámku a sotva ich kráľ uvidel, ponáhľal sa im hneď v ústrety a priateľsky ich pozdravil. Tu mu princ odovzdal tú najkrajšiu pod slnkom a dostal vtáka Ohniváka. Sotva však držal klietku, princezná vyskočila hore k nemu a on povedal:
„Veľa šťastia, pane kráľu!“ a boli preč. Keď prešli kus cesty, tu stretli medveďa a ten povedal:
„To si urobil dobre, ale teraz sa ponáhľaj, aby si bol čo najskôr doma a cestou sa nikde nezdržuj, nech sa deje, čo sa deje, inak si stratený.“ Princ to sľúbil, medveďovi poďakoval a išiel spokojne ďalej, mal všetko, čo si mohol priať, tú najkrajšiu dievčinu pod slnkom, drahokamy nesmiernej ceny, toho najrýchlejšieho koňa a vtáka Ohniváka, za ktorého dostane kráľovstvo svojho otca.
Keď dorazil ku stromu na križovatke, videl, že sa ešte žiadny z bratov nevrátil, a keďže bol veľmi horúci deň, premohla ho únava a chcel sa uložiť na spánok.
„Nerob to!“ varovala ho princezná „Vieš, čo hovoril medveď.“
„Čo sa môže stať, či sa trochu prespím alebo nie?“ povedal a ľahol si. Ale kým tak spal, vrátili sa jeho bratia, ktorí nenášali nič a k tomu boli ešte bez groša. Keď pri bratovi videli vtáka Ohniváka a krásneho koňa a tú najkrajšiu dievčinu pod slnkom, závisť im zožrala srdce, vrhli sa naňho, všetko mu vzali, zviazali ho, hodili do levej jamy a išli domov, kde vtáka Ohniváka odovzdali otcovi. Princ zatiaľ nariekal v levej jame, pretože teraz vedel, akú nevýhodu malo jeho spanie; bolelo ho celé telo.
„Ach, milý medveď, keby som ťa tentoraz len poslúchol!“ zvolal a v tej chvíli stál medveď hore a tajnou rečou sa dohovoril s levmi, aby princovi nič neurobili. Potom zavolal:
„No, čo som ti vravel? Teraz je z teba požehnaný levý obed, dobrú chuť, páni levi!“ Tu bolo princovi náhle horúco aj zima zároveň a volal:
„Ach, najmilší, najlepší medveď, bol som taký unavený! Odpusť mi ešte raz! Veď máš také dobré srdce. Pomysli len na tú najkrajšiu na svete, tá zomrie od žiaľu a ty sa na to budeš pokojne pozerať, že sa deje také bezprávie a moji bratia vyhrajú?!“
„Prečo by nie? Je to spravodlivý trest!“ povedal medveď a robil, že ide preč, ale neurobil to, a keď princ opakovane úpenlivo prosil, nechal sa obmäkčiť, priniesol mu jedlo a pitie a staral sa oňho, takže sa do štyroch týždňov uzdravil a vyliezol von.
Potom princ nasadol na medveďov chrbát a ponáhľali sa na zámok, kde žil jeho otec. Tam ho zosadil a povedal:
„Teraz choď dnu a uvidíš, čo máš robiť, ja ti viac radiť nebudem.“ Princ išiel do zámku a pýtal sa, či nepotrebujú sluhu.
„Áno,“ povedal správca „včera som prepustil stajníka, môžeš to robiť namiesto neho.“
„Dobre,“ povedal princ a išiel s ním do stajne, kde stál ten najrýchlejší kôň na svete so zvesenou hlavou, bol vychudnutý a slabý, pretože po celý čas nechcel nič jesť. Keď to princ videl, išiel k nemu, pohladkal ho a prihovoril sa mu. Sotva zviera započulo známy hlas, veselo poskočilo a začalo žrať a bolo zrazu celkom čulé. To správcu nadmieru prekvapilo a ponáhľal sa ku kráľovi, ktorý bol stále chorý, a rozprával mu to.
„Toho človeka musím vidieť.“ povedal kráľ. Tak princa zaviedli ku kráľovi, ktorý ho nepoznal, pretože princ bol bledý a zúbožený, a povedal mu:
„Keď si tak rýchlo vyliečil toho koňa, možno dokážeš vyliečiť aj vtáka Ohniváka, ktorý sedí v klietke a nechce spievať, a tiež tú najkrajšiu na svete, tá celé dni len sedí pri okne a nehovorí. Ak to dokážeš, dostaneš tisíc zlatých.“ Princ išiel k vtákovi Ohnivákovi a povedal mu:
„Ohniváčik, zaspievaj mi svoju pesničku.“ A tu začal vták tak prekrásne spievať, že kráľ vyskočil z postele a bol celkom zdravý. Potom išiel princ k princeznej a povedal:
„Rozprávaj kráľovi, kto som a kto si ty, moja milá.“ Tu dievčina všetko vypovedala, a keď kráľ počul, že stajník je jeho najmladší syn, padol mu okolo krku a jeho radosť nemala konca.
„Teraz mi povedz, čo mám urobiť s tvojimi bratmi.“ povedal kráľ.
„Vyženťe ich z krajiny.“ odvetil princ, a tak ich vyhnali a princ sa oženil s tou najkrajšou na svete a dostal celé kráľovstvo.
Jedného dňa princezná porodila veľmi krásneho synčeka, a tak k ich šťastiu už nič nechýbalo. Keď raz spoločne stáli aj s dieťaťom pri okne, tu uvideli v diaľke prichádzať medveďa. Princ sa zaradoval, išiel mu na zámocké nádvorie v ústrety a zaviedol ho hore, kde pre neho dal pripraviť výborné pohostenie. Ale medveď mu povedal:
„Toto všetko mi nechutí.“
„Tak povedz, čo by si chcel, a hneď to bude tu.“ povedal princ.
„Naozaj mi dáš, čo si budem priať?“ spýtal sa medveď a on mu to sľúbil.
„Dobre, potom mi daj svoje dieťa, ale rozseč ho mečom na dva kusy, aby som ho mohol lepšie prehltnúť.“ Tu princovi aj princeznej bolo, akoby sa pod nimi otvorila zem, padli mu k nohám a prosili, aby si želal niečo iné, ale medveď trval na svojom.
„Keď nechceš nič iné, tak musím,“ povedal princ „veď ti máme za mnohé ďakovať.“ A jeho žena v slzách súhlasila. Potom vzal dieťa, položil ho na stôl, odvrátil oči a zdvihol meč, ale v tom okamihu spadla medveďovi koža a stál pred nimi krásny princ.
„Teraz som vyslobodený!“ zvolal a všetci mali skutočnú radosť a bola o to väčšia, o čo strašnejšia bola predtým bolesť ich sŕdc.
Vyslobodený princ u nich pobudol ešte niekoľko dní, potom išiel domov, predal svoju ríšu a čoskoro sa vrátil späť, aby si vedľa nich postavil veľký zámok. Potom žili v mieri a pokoji a svornosti až do konca svojich dní