O chamtivom ježkovi Vítkovi

Býval raz jeden jež menom Vítek. Ten býval v jabloňovom sade pod tou najväčšou jabloňou, ale nebýval tam sám, ba nie. V jabloňovom sade by ste našli aj celé ježie rodinky. Vítek by bol celkom normálnym ježom so spústou kamarátov, keby netrpel chamtivosťou. Aj keď mal všetkého dosť, chcel stále viac a viac. Napríklad pri zbieraní jabĺk. Len on mohol zbierať jablká pod svojou jabloňou a že ich bolo! „Ja bývam pod jabloňou, takže jablká, ktoré spadnú dole na zem, sú len moje“, hlásal často. A aj keď boli jablká na Vítkovej jabloni najčervenšie a najšťavnatejšie, museli ich ostatní ježkovia nechať Vítkovi.

Raz však išiel jež z vedľajšieho stromu na obhliadku a čo nevidí! Obrovské červené jablko, ktoré voňalo na míle ďaleko. Keď potom zbadal, že jablko nie je pod Vítkovým stromom, hneď sa k nemu rozbehol.

„Zastav, zastav“, funel za ním jež Vítek a svojím dupotom div, že nestriasol ďalšie zrelé plody. „To je predsa moje jablko, mizni k svojmu stromu!“ „Jablko neleží pod tvojím stromom,“ bránil sa úbohý jež, trochu zaskočený, odkiaľ sa to Vítek vlastne prihnal. „Hmmm, to síce neleží“, pokračoval Vítek, „ale keď vezmeme do úvahy fúkajúci vietor aj výšku stromu, je každému jasné, že jablko spadlo z mojej jablone!“ Naložil si jablko na bodliny a niesol si ho k svojej hromade červených jabĺk, ktorú skladoval nad svojou chalúpkou. Za sebou nechal trochu zaskočeného a o dosť viac rozčúleného ježa.

Ďalší deň Vítek behal sem a tam a tam a sem. Stále pozeral na výšku konárov, potom si niečo drmolil popod nos a zase pobehoval sem a tam. Vypočítaval vzdialenosť, kam až môže jablko z jeho jablone doletieť v prípade vetra, a svoj už i tak ohraničený pozemok o pekný kus rozšíril. Ostatní ježkovia len nesúhlasne krútili hlavou a klopkali si na čelo. „Takú hromadu jabĺk predsa cez zimu nezje“, lamentoval jeden z ježkov. „Čo ty vieš, možno vôbec neplánuje tento rok spať zimným spánkom“, smial sa ten druhý. „Len počkajte, až sa v zime zobudíte a nebudete mať čo do úst dať“, mračil sa jež Vítek, ktorý ich započul.

Ďalší deň sa kvôli jablkám dokonca dostal do sporu so včelou! Tá si dovolila sadnúť na jablko, ktoré práve spadlo z jablone. Kým k nemu stihol jež Vítek pribehnúť. Už z neho srkala jablčnú šťavu. „Čo, čoo?“ „Ako si to dovoľuješ“, funel jež, ktorý nestíhal popadať dych, ako k jablku cupital čo najrýchlejšie. „Ty nevieš, že je to moje jablko“, pýtal sa včely rozčúlene. „No to neviem“, povedala pokojne včela. „Máš ho nejako podpísané, alebo označené“, smiala sa. „Ja si myslím, že jablko spadlo z tejto jablone, ktorá tiež nie je podpísaná, ako tak pozerám. Preto je jablko toho, kto si ho prvý nájde, a to som bola ja!“

„Ty nevidíš ten plot z prútikov naokolo“, pýtal sa neveriacky jež. „To je môj pozemok, na ňom stojí moja jabloň, a tak jablko, ktoré z nej spadlo, je pochopiteľne moje jablko“. „Pozri,“ povedala včela pokojne. „Ja lietam všade, kam sa mi zapáči, neznám ploty ani zábrany.“ Vyplazila na ježa jazyk, ešte si usrkla sladkého nektáru a bola preč.

Jež len neveriacky krútil hlavou. To ešte ale netušil, čo sa stane nasledujúceho dňa. Keď prepočítal všetky svoje zásoby, išiel pokojne spať. Prebudilo ho však zlovestné „KRACH“ a „KRUP“. Jež vyskočil zo svojho pelechu, aby sa pozrel, čo sa za tým randálom skrýva. Zrazu mu však strecha začala padať na hlavu a skôr, než sa nazdal, bol uväznený v hromade jabĺk. Jeho komôrka nad strechou takú ťarchu prezretých plodov nevydržala.

„Pomoooooc, pomoooooc“, začal revať. Kričal tak hlasno, že všetci ježkovia zo sadu pribehli. „Vytiahnite ma predsa,“ revel, „alebo ma to rozmliaždi“, žobronil jež. Ježkovia by síce radi pomohli, ale na takú hromadu jabĺk by nestačila ani celá ježia armáda. A keď rozmýšľali, ako Vítka oslobodiť, napadol ich skvelý nápad. Už viem, ako sa všetkých tých jabĺk zbavíme, usporiadame jablčnú hostinu pre všetkých ježkov široko ďaleko. „No to neee“, kričal jež. „Veď sú to moje jablká!“ „No tak si pod svojimi jablkami počkaj, kým nezhnijú, potom sa možno dostaneš von,“ zareval jeden z ježkov. A už, už sa mali na odchod, keď ich jež Vítek zastavil. „No dobre, usporiadajte si jablčnú hostinu z mojich jabĺk, hlavne ma odtiaľto dostaňte“, žobronil.

A tak sa jedlo a rozprávalo a skôr, než by ste povedali švec, bol jež Vítek vonku. Ten na odplatu za svoju záchranu zrušil všetky obmedzenia a jabloň pomenoval Jabloň všetkých ježkov. Potom všetci žili šťastne a ježkovsky a ak nepomreli, žijú tam dodnes.