Chytrosť nie sú žiadne čary

Býval raz jeden chudobný chalupník, taký chudobný, že nemal ani kúsok poľa. Mal len malú chalupu a jedinú dcéru. Povie dcéra:
„Mali by sme poprosiť pána kráľa o kúsok políčka.“
Kráľ sa nad ich chudobou zmiloval. Daroval im políčko. Chalupníček na ňom s dcérou rýľoval a kopal, chcel zasiať trochu obilia a nejaké zemiaky. Mali políčko skoro obrobené, keď našli v zemi mažiar z ryžieho zlata.
„Počúvaj,“ povedal otec dcére, „pán kráľ bol taký milostivý, že nám dal políčko. Musíme mu preto mažiar odniesť.“
Dcéra o tom nechcela ani počuť:
„Oco, keď dáte pánovi kráľovi mažiar, bude chcieť aj tĺčik, buďte radšej ticho.“
Čo by som počúval dcéru, myslel si chalupník, vzal mažiar a odniesol ho pánovi kráľovi.
„Pán kráľ, tu máte mažiar celý zo zlata. Našli sme ho na políčku, ktoré ste nám račili dať, a nesiem Vám ho s úctou a darom.“
Kráľ si mažiar obzerá a vraví:
„Je pekný, čo je pravda, ale kde je k nemu tĺčik?“
„Tĺčik sme nenašli,“ odpovedal chalupník.
„Akože nenašli,“ nahneval sa kráľ, myslel si, že si tĺčik chalupník nechal pre seba.
„Nenašli, naozaj, pán kráľ,“ prisahal chalupník.
„Keď ste ho nenašli,“ povedal kráľ, „musím Ťa, chalupníček, zavrieť do väzenia. Nechám Ťa tam tak dlho, kým sa tĺčik nenájde.“
Žil chalupník vo väzení o chlebe a vode a celé dni kričal:
„Ach, keby som bol len poslúchol dcéru! Keby som ju len poslúchol!“
Strážcovia počuli, ako väzeň kričí, a povedali kráľovi:
„Stále kričí, že mal poslúchnuť dcéru, a nechce ani jesť, ani piť.“
„Priveďte ho,“ prikázal kráľ, a keď chalupníka priviedli, spýtal sa, čo to znamená.
„Ach, pán kráľ, moja dcéra ma varovala, aby som Vám mažiar nedával, že budete chcieť aj tĺčik.“
„Keď máš takú múdru dcéru, vráť sa domov a pošli mi ju,“ vravel kráľ.
Chalupníkova dcéra musela ísť ku kráľovi a kráľ sa jej spýtal, či by vedela uhádnuť hádanku, ktorú jej dá. Ak ju uhádne, že si ju vezme za ženu. Sedliakova dcéra chcela hneď počuť hádanku, že bude hádať a že ju aj uhádne. Vtedy povedal kráľ:
„Príď ku mne, ani oblečená, ani nahá, ani na koni, ani na voze, ani po ceste, ani mimo cesty, a ak to dokážeš, ožením sa s Tebou.“
Sedliakova dcéra odišla, vyzliekla sa, a tak nebola oblečená. Rozprestrela veľkú rybársku sieť, posadila sa do nej a celučičká sa do nej zabalila. Tak nebola nahá. Potom si požičala osla a priviazala oslovi sieť k chvostu, aby ju odtiahol, a tak nešla ani na koni, ani na voze, ani pešo. Osol ju musel ťahať pri kraji cesty, takže sa dotýkala len palcom na nohe zeme tam, kde cesta končila aj kde začínala. A tak necestovala ani po ceste, ani mimo cesty.
Keď sa tak dostala na zámok, povedal kráľ, že hádanku rozlúštila. Prepustil jej otca z väzenia a vzal si ju za ženu. Stala sa kráľovnou.
Ubehlo niekoľko rokov a vtedy sa stalo, že k zámku priviezli sedliaci drevo. Pred bránou stál rad povozov s konskými a volskými záprahmi. Prišiel aj sedliak, ktorý mal dvoch koní a kobylu. V húfe a zhone, ktorý pri skladaní dreva nastal, priviedla kobyla na svet žriebätko. Žriebä zablúdilo medzi dva voly, ktoré patrili k inému vozu. Keď sa sedliaci vrátili k záprahom, začali sa hádať, hundrať a kričať. Sedliak, ktorému patrili voly, chcel žriebä pre seba a sedliak, ktorý prišiel s koňmi, tvrdil, že je jeho. Hádka sa dostala ku kráľovi a kráľ rozsúdil, kde žriebä ležalo, tomu nech pripadne. Sedliak, ktorému patrili voly, si mädlil ruky, sedliak, ktorému žriebä ušlo, nariekal a bedákal. Spomenul si, že počul, ako je kráľovná milostivá, pretože pochádza zo sedliackeho rodu. Išiel k nej a prosil ju, aby mu k žriebäťu pomohla. Kráľovná povedala:
„Ak mi sľúbiš, že ma neprezradíš, tak Ti pomôžem. Zajtra ráno, keď pôjde kráľ v koči zo zámku, posaď sa do stredu cesty, kadiaľ musí prejsť, vezmi si udicu a rob, akoby si chytal ryby,“ a povedala mu aj, čo má odpovedať, keď sa ho kráľ spýta.
Aj sa posadil sedliak na druhý deň na cestu a chytal ryby. Kráľ šiel v koči okolo, a keď videl čudného rybára, poslal k nemu sluhu, aby sa spýtal, čo ten človek robí. Sedliak odpovedal:
„Chytám ryby.“
Sluha sa spýtal, ako je to možné, veď tu nie je žiadna voda. Sedliak odpovedal:
„Keď dva voly môžu mať žriebä, môžem aj ja chytať ryby na suchu.“
Sluha sa vrátil ku kráľovi a povedal mu, čo počul. Kráľ dal sedliaka zavolať a vraví:
„To nie je z Teba, povedz mi, kto Ti poradil.“
Ale sedliak:
„Ale kdeže, kdeže,“ nechcel to kráľovi za nič povedať.
Kráľ rozkázal sedliaka položiť na lavicu a naložiť mu nepočítaných rán, kým sa neprizná. Sedliak dlho nevydržal a o chvíľku začal spievať takú, akú chcel kráľ počuť.
„Pani kráľovná mi poradila,“ vzdychal.
Kráľ prišiel domov a vraví žene:
„Nie si ku mne úprimná a ja Ťa už nechcem za ženu. Bola si na zámku dosť dlho. Choď, odkiaľ si prišla, do chalupy.“
Povolil jej však, aby vzala so sebou, čo je jej najmilšie. Žena povedala:
„Áno, milý muž, keď si prikázal, poslúchnem Ťa. A na rozlúčku si pripijeme.“
Naliala dva poháre plné vína, ale do kráľovho pohára pridala uspávadlo. Kráľ zaspal. Fúriky mohli padať a nebol by sa ani pohol. Žena zavolala sluhov, prikázala im odniesť kráľa na voz a odviezla ho do chalupy. V chalupe ho položila do postele a kráľ vyspával celý deň a noc, a keď sa prebudil, obzrel sa a pýtal sa ako vo sne:
„Kde to som?“
Volal sluhov, ale nikto neprichádzal. Nakoniec prišla k posteli jeho žena a povedala:
„Milý pán kráľ, prikázal si mi, aby som si vzala, čo je mi na zámku najmilšie. Nepoznám nič milšie nad Teba, a preto som Ťa vzala so sebou.“
Kráľovi vstúpili slzy do očí a vraví: „Ja som Tvoj a Ty buď moja.“
Vzal ju späť na kráľovský zámok a tam žili šťastne a veselo a mali sa radi.