Broučci - Zimný spánok

A spali a spali a spali. Keď sa Chrobáčik prebudil, boli ocko a mamička hore. Ležali v posteli a rozprávali sa.
„Mamička, dáte mi med?“
„Med? Aký med? Chrobáčiku, veď žiadny nemáme.“
„Ale viete, čo nám včera Janinka poslala.“
„Včera? Janinka? Ale, to sa ti, úbožiatko, niečo snívalo.“
„Ale nie, mamička. Veď ste mi už včera dali.“
„Ale čo! To sa ti snívalo. Len sa spamätaj! Vieš, naposledy sme boli u kmotričky, potom sme hneď všetko zapchali a odvtedy spíme.“
„Škoda! Ale keď to tak bolo!“

Chrobáčik sa takmer mračil. Vtom ho napadlo:
„Ocko, a ako je vonku? Rád by som sa pozrel.“ Ale ocko:
„Milý Chrobáčiku, je tam zima, zmrzol by si. Veď máme dvere založené drevom.“
„Ale ocko, mohli by sme sa pozrieť oknom.“
„Ale aj to je zadebnené a zapchaté. A zima by sem prišla.“ A až keď mamička povedala, že by sa aj ona rada pozrela, ako to vonku vyzerá, a že by potom trochu zakúrila, tak ocko, že áno. A vstal, odbednil od okna doštičku a Chrobáčik mu pomáhal. Potom pomaličky odstránili mach a vtedy to videli: Samý, samý sneh, lúka preč, stráň preč, a nič iba sneh. Na borievke nad chalúpkou ho ležalo toľko, že sa konáre až prehýbali. Slnko trochu svietilo a sneh sa tak krásne trblietal a bolo úplne ticho. Chrobáčik by sa na to bol rád ešte pozeral, ale ocko, že tam mrzne a že musia rýchlo zasa okno zapchať a zadebniť. A tak okno zapchali a zadebnili.
Mamička zatiaľ už kúrila, a že pri tom uvarí trochu polievky. A uvarila. Pekne sa pomodlili a jedli. Ale im predsa len bola trochu zima, a tak si rýchlo zasa ľahli a rozprávali sa.
„Ale ocko, či sa u kmotričky nezasnežili?“
„Ó, nezasnežili. Oni zostávajú pod dubom.“
„Ale Janinka! Mamička, kde že zostáva?“
„Ona zostáva v machu medzi vresom.“
„Ona sa zasnežila, však? A hovorila, že ma vyprevadí, keď prvýkrát poletím.“
„Ale neboj sa! Nech sa zasnežila! Veď si zakúri, keď jej je zima.“
„A má drevo?“
„Ale iste že má!“
„A ona tam je sama?“
„Sama.“
„Prečo je sama?“
„No, keď nikoho nemá. Ocko a mamička jej už dávno zomreli.“
„Ó, ja by som nebol sám!“
„Ale keby to tak Pán Boh chcel, to by si musel pekne poslúchnuť.“
„Nech, však Janinka má med a víno! Však to víno dostala kmotrička od nej!“
„Ja neviem, milé dieťa. Možno.“
Vtedy ich ocko vytrhol:
„Chrobáčiku, myslíš naozaj, že je tam Janinka sama?“
„Keď tam nikto s ňou nie je!“
„Že by s ňou nikto nebol?“
„A kto by?“
„Pán Boh je s ňou. A jej ocko vravieval, že poslušných chrobáčikov má Pán Boh na starosti, takže sa im nič nemôže stať, a aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre. A Janinka to dobre vie a poslúcha a nič sa nebojí.“
„A máte ju radi, ocko?“
„Ale iste že mám!“
„A vy, mamička, tiež?“
„No iste že mám.“
„A kmotrička ju má tiež rada?“
„Áno, má. Chrobáčikovia sa majú všetci radi.“
„A ocko, kedy že teda už poletíme?“
„No počkaj, kým bude zasa leto. Tak asi na svätého Jána.“
„A ako sa to robí, keď sa ľuďom svieti?“
„To sa nijako nerobí. To sa len letí a oni vidia.“
„Ale ako, keď už bolia krídla?“
„Potom si trochu oddýchnu. A hneď sa zasa letí.“
„A ocko, čo tí ľudia robia, keď vy im nesvietite?“
„Milé dieťa, to ja neviem, čo si oni počínajú. Oni možno tiež spia, alebo si rozprávajú rozprávky. Ale ja vždy počúvam, že sú neposlušní a že sa im nedarí dobre.“
„Nedobre? Čo to je?“
„No, nemajú sa radi.“
„Ale to by som im ja nesvietil, keď sa nemajú radi!“
„Do toho nám nič nie je. Keď Pán Boh chce, aby sme im svietili, tak my im svietime.“
Chrobáčikovi uviazli na mysli tie rozprávky.
„Mamička, rozprávajte mi nejakú rozprávku!“
„Ale keď ja, Chrobáčiku, už žiadnu neviem!“
„No viete, tú, čo ste mi rozprávali už dávno.“
„O čom to bola?“
„O tom kocúrikovi a mačičke. Viete?“
A mamička, že bude rozprávať, a rozprávala:
„Tak bol raz jeden kocúrik a jedna mačička. Už je to dávno. Kocúrik bol celý krásny čierny ako uhoľ, a mačička celá krásna biela ako mlieko. A mali sa radi. Vtedy sa im raz narodili mačiatka. Tri, dvaja kocúriky a jedna mačička. Ten jeden bol celý krásny, čierny ako uhoľ, ten druhý bol celý krásny biely ako mlieko, a tá mačička bola krásna tigrovaná. Mali sa radi a boli dobrí. Vždy sa pekne hrali, alebo pomáhali ockovi a mamičke priasť. Raz potom na jar hovorila mamička: ‚Deti, ja pôjdem s ockom chytiť nejakú myšku alebo niečo, aby ste nemali hlad. Buďte dobrí a majte sa radi. My prídeme hneď. A ešte vám tu trochu zakúrim, aby vám nebola zima.‘
A tak im ešte trochu zakúrila, a išla a zavrela za sebou dvere, aby tam niekto nevliezol. Mačiatka sa pekne hrali. Až potom kocúriky, že budú zápasiť. A mačička tiež. A tak zápasili a zápasili, takže sa ten biely kocúrik dostal naspodok. Bolelo ho to a aj ho to hnevalo. A tak že on sa už s nimi hrať nebude. Sadol si ku kachliam, pekne sa lízal a hovoril im:
‚Však hľaďte, ja som krásny snehobiely ako mlieko, a nie taký špinavý ako komín a taký čierny ako uhoľ.‘
Ale druhý kocúrik: Ó, že on je omnoho krajší, že je celkom taký ako ocko! a mačička sa až potom začala chváliť: Ó, že ona je najkrajšia, že je čierna aj biela!
A tak sa začali hádať, a hádali sa a hádali, a potom sa začali strkať, a strkali sa a strkali, až strčili do kachieľ. Kachle sa zbúrali, oheň sa vysypal, v izbe sa to začalo páliť, polica, posteľ, skriňa, stôl, všetko to horelo, a mačiatka chceli utiecť, ale dvere boli zavreté. A tak kričali a kričali, ale oheň ich predsa zožral. A keď prišli ocko a mamička, už boli kocúriky a mačička spálení, aj chalúpka bola spálená, a všetko bolo spálené, pretože mačiatka boli neposlušné. A ocko a mamička plakali a plakali. A tam neďaleko bol kopec, na ňom zavesili zvonec a zvonili a zvonili, a už je rozprávke koniec. Bim bam, bim bam, bim bam ..... “
Chrobáčik počúval. Páčilo sa mu to. Držal mamičku za ruku, hovoril si bim bam, bim bam, až pri tom zaspal, bim bam. A tak spali a spali a spali. A spali a spali a spali, a keď sa Chrobáčik zasa prebudil, boli ocko a mamička hore. Ležali v posteli a rozprávali sa.
„Ocko, kedy už poletíme?“
„Ale milý Chrobáčiku, až bude leto.“
„Kedy bude leto?“
„Kedy? No, až pšenica zakvitne.“
„A ešte nekvitne?“
„Ó, ešte nie.“
„Ale ocko, pozrime sa!“
„Ale nie, Chrobáčiku, vliezla by nám sem zima. Ešte nič nekvitne.“
Ale keď Chrobáčik pekne prosil a mamička sa prihovárala, a že potom trochu zasa zakúri, tak vstali, odbednili doštičku, pomaličky odstránili mach, a vtedy to videli: Bol večer a mesiačik ako rybie oko. Už sa všetko zelenalo, tam vzadu na gaštanoch vykúkali z púčikov listy a tam niekde hore bolo počuť škovránka.
„Vidíš, Chrobáčiku, ešte nič nekvitne. A tamhľa dole, vidíš, to je pšenica. Ešte by sa v nej ani vrana neschovala. To ešte dlho nezakvitne. A mrzne tam.“
Vtedy mamička ocka prekvapila:
„Pozri sa, tamto pri potoku pod tou jelšou, či to nie sú tri sedmokrásky?“
A ocko sa tam pozrel.
„Ach áno, to sú tri sedmokrásky. A tam sedmokrásky nikdy nerástli. To tam zomreli traja chrobáčikovia. Azda sa niekde omeškali, tento rok udrela zima skoro, oni tam niekde zaliezli a zamrzli.“
A Chrobáčik sa dal do plaču:
„Mamička, to je kmotrička a kmotríček a Lienka, oni sa zasnežili, ja som to hovoril.“
„Ale neplač, Chrobáčiku, to oni nie sú,“ chlácholil ho ocko. „Lienkina sedmokráska by mala červený okrajík, a tuto tie sú celé biele.“
A tak Chrobáčik neplakal.
„A ocko, to všade vyrastie sedmokráska, kde zomrel chrobáčik?“
„Všade, a kde zomrela lienka, tam vyrastie sedmokráska s červeným okrajíkom.“
„A ako, keby tá žlna kmotričku zožrala, tiež by tam vyrástla sedmokráska?“
„To tiež.“
„A kdeže?“
„Tam niekde pod bukom v tráve.“
„A ocko, nechytí nás tá žlna, keď poletíme?“
„Azda nie. Ona je v lese, a my do lesa nelietame. Len keď musíme cez neho, a potom, ako sa Pánu Bohu zapáči.“
Chrobáčik bol zatiaľ v myšlienkach už za lesom.
„A ocko, poletíme aj do toho veľkého, krásneho domu s tými veľkými dverami, čo ste tam leteli oknom?“
„Keď budeš pekne poslúchať, aj sa tam niekedy pozrieme.“
Okno už ocko ani nezadebnil, len ho pekne machom zapchal. Mamička zakúrila a varila polievočku. Varila a uvarila, Chrobáčik pristavil ku stolu stoličky a prisadli a ocko sa modlil:
Ó, náš milý Bože,
vstávame už z lože
a pekne Ťa prosíme,
daj, nech sa Ťa bojíme,
bojíme a poslúchame
a pritom Ťa radi máme.
A jedli a dojedli, ale ísť von, na to nebolo ani pomyslenia.
Len sa ešte raz pozreli okienkom, ale len trošku. Bolo predsa len veľmi zima, a tak si rýchlo zasa ľahli a rozprávali sa. A rozprávali, a keď už nič nevedeli, chcela mamička, aby zasa spali, a ocko už aj tak napoly spal. Ale Chrobáčikovi sa nechcelo. Že aby mu mamička rozprávala nejakú rozprávku, a keď mamička už žiadnu nevedela, že aby mu rozprávala tú starú. A tak mamička rozprávala:
„Tak bol raz jeden kocúrik a jedna mačička. Už je to dávno. Kocúrik bol celý krásny čierny ako uhoľ, a mačička celá krásna biela ako mlieko. A mali sa radi. Vtedy sa im raz narodili mačiatka. Tri, dvaja kocúriky a jedna mačička. Ten jeden bol celý krásny čierny ako uhoľ, ten druhý bol krásny tigrovaný a tá mačička bola celá krásna biela ako mlieko.“
Ale tu kričal Chrobáčik:
„Ale nie, mamička!“
„A čo nie?“
„Tak to nebolo!“
„A ako to bolo?“
„Tá mačička nebola celá krásna biela ako mlieko, ona bola krásna tigrovaná.“
„To je jedno,“
„Ale mamička, to nie je jedno.“
„Ale je to jedno.“
Ale Chrobáčik, že to nie je jedno, a dal sa do plaču. Ocko sa prebudil:
„Čo ten Chrobáčik plače?“
„Však, ocko, že to nie je jedno?“
„A čo?“
„Že bola tá mačička krásna tigrovaná, však? A nie celá krásna biela ako mlieko.“
„No tak áno. Bola krásna tigrovaná. Už len spi!“
A mamička:
„No vidíš, keď sa mi chce spať, a ty ma stále moríš.“ A už to rýchlo dohovorila. „Tam neďaleko bol kopec, na ňom zavesili zvonec a zvonili a zvonili, a už je rozprávke koniec. Bim bam, bim bam, bim bam ..... “
Chrobáčik držal mamičku za ruku a hovoril si bim bam, až pri tom zaspal, bim bam. A spali a spali.