Zakliata krásavica

Po ľavom brehu Kobylího potoka sa ťahá rad kopcovitých vrchov, ktoré oddeľujú Hošťálkovy od Linhartov. Jednému z nich odnepamäti hovoria Vyhlídka, pretože z neho je ďaleký rozhľad do kraja. Na Vyhlídke mal kedysi stáť hrad, ktorý zanikol, keď Tatari a Uhri plienili sliezsku zem. Za roky ovinuli dávno zaniknutý bezmenný hrad povesti a ja vám jednu z nich porozprávam.
Jedného parného augustového dňa sa vybral mladý mlynár z Holčovíc do Hošťálkov na zámok, kde mal akési konanie s panskými úradníkmi. Išiel pešo, a keď na zámku vybavil, čo bolo treba, skrátil si cestu späť cez Vyhlídku, aby bol čo najskôr vo svojom mlyne pri strúhe s klepotajúcim kolesom. Chodníkom okolo zvyškov hradného múru na Vyhlídke kráčal presne napoludnie, keď slnko najviac pálilo. Nohy už necítil a v tej horúčave ho sužoval smäd. Vtom si spomenul, že na bývalom hradnom nádvorí je studňa s obrubou, z ktorej, ako počul, nejedenkrát brali žnci či hubári čerstvú vodu, aby osviežili vyschnuté hrdlá. Mlynár nerozmýšľal a bez meškania zamieril medzi zrútenými múrmi k studni.
Ako sa predieral krovím a tŕním, začul z dediny zvoniť poludnie. Sotva doznel posledný úder zvona, dolahlo na trosky hradu hlboké, čudné ticho uprostred jasného dňa. Ani hmyz nezabzučal, ani lístok sa na strome nepohol, všetko akoby onemelo. Z toho hrobového ticha zachvátila úzkosť aj odvážneho mlynára a oľutoval, že podľahol smädu a vybral sa do hradných sutín. Ale to už stál na bývalom nádvorí a v úžase si pretieral oči: všade navôkol ležalo na tráve množstvo oslnivo bielej bielizne, ale aká to bola bielizeň, nie režná, ale hodvábna a nádherne zdobená, a aj starobylé rúcha zo zamatu s diamantmi a pretkávané zlatom tu schli, až zrak prechádzal.
Som azda očarovaný? čudoval sa mlynár. Veď kto by tu bielil bielizeň?
Možno by bol utiekol, ale vtom sa za ním ozval jasný dievčenský hlas:
„Nelakaj sa! Neutekaj!“
Mlynár sa otočil a stál tvárou v tvár krásnemu dievčaťu. Bolo prekrásne. Malo dlhé plavé vlasy, na sebe snehobielu rízu vyšívanú zlatom, v jednej ruke držalo striebornú polievaciu kanvicu a v druhej mu podávalo krištáľový pohár s vodou.
„Máš smäd? Napi sa!“
Mlynár ako vo sne poslúchol. Zhlboka sa napil lahodnej prameňovej vody a prázdny pohár s úklonom vrátil dievčaťu.
„Ničomu sa nečuduj, mlynár,“ povedalo dievča, a ako naňho uprelo oči, videl mlynár, že ich má veľmi smutné. „Som princezná a patrí mi toto rozpadnuté sídlo. Žila som tu šťastne až do čias, keď pritiahli tatarské vojská, dobyli hrad a ich čarodejník ma zakliaol. Muž, ktorý ma vyslobodí z jeho moci, sa rodí len raz za päťsto rokov. Musí byť mlynárom, narodeným v nedeľu, a jeho svedomie nesmie byť zaťažené krádežou ani jediného zrnka obilia.“
„Ale to predsa ..... “ vyhŕkol mlynár.
„Áno,“ prisvedčila krásna princezná, „mojím vysloboditeľom si ty. Príď o týždeň, práve o polnoci zo soboty na nedeľu. Na nádvorí uvidíš draka, ktorý bude niesť v papuli zväzok zlatých kľúčov. Tie kľúče musíš netvorovi z papule vytrhnúť. Takto vyslobodíš dievča, prenasledované stovky rokov pomstou Tatarína. Keby si však neprišiel, musela by som trpieť ďalších päťsto rokov.“
Po týchto slovách sa zakliata princezná k nemu sklonila a zasunula mu do gombíkovej dierky kabáta kytičku kvetov, ktorú odopla zo svojich pŕs.
„Táto kytička ti ma bude pripomínať. Nezabudni ju však vziať o týždeň v noci so sebou!“
Ľahučko ako tieň ho pobozkala. Mlynára sa zmocnila sladká závrať a zvalil sa do trávy.
Keď sa po dlhej chvíli prebral, nevidel ani dievča so striebornou polievacou kanvicou, ani snehobielu bielizeň na bielidle. Ležal sám a sám na pustom nádvorí, slnko už bolo za zenitom. Keď si však siahol na kabát, nahmatal v gombíkovej dierke kytičku.
„Predsa to bola skutočnosť!“ vykríkol.
Do mlyna sa vrátil ako v mdlobách. To, čo zažil, ho trápilo, a tak sa napokon zveril svojmu starému otcovi.
„Veru, ja ti neporadím,“ rozhodil bezradne rukami starý mlynár, keď syna vypočul. „Azda richtár bude vedieť, čo robiť.“
Mladý mlynár sa teda vybral k richtárovi, ale nepochodil tam, ako by si bol želal.
„Nepoddávaj sa pochabostiam, mlynár,“ chlácholil ho richtár. „Žiadne začarované miesta so zakliatymi princeznami nie sú. Zaspal si v pustom hrade na poludňajšom slnku a všetko sa ti len snívalo. Si snílek a trochu si sa zasnil.“
„A čo tá kytička?“ namietol mlynár.
„Asi išla okolo nejaká mestská spoločnosť, ktorá sa vybrala na výlet, a z rozmaru ti niekto zastrčil kvety do gombíkovej dierky, keď si tam pri studni tak sladko spal. Radšej pusť z hlavy myšlienky na vyslobodenie zakliatej princeznej!“
Ale mladý mlynár nemohol princeznú vyhnať z mysle. A čím viac sa týždeň chýlil k sobote, tým bol nepokojnejší.
V sobotu večer to už nevydržal a vyviedol koňa zo stajne, že sa pustí na Vyhlídku. Už koňa osedlal a chystal sa naň vyskočiť, keď na dvor vyšiel jeho starý otec.
„Synáčik,“ oslovil ho otec dojato a mladého mlynára pichlo pri srdci, lebo takto mu otec nepovedal od jeho detských čias. „Synáčik, ty ma chceš opustiť? Ak zahyneš, kto sa postará o mlyn?“
A mladý mlynár mlčky zase zoskočil z koňa, mlčky ho zaviedol do stajne k válovu, tam objal koníkovi šiju a horko sa rozplakal.
Tej noci sa nad mlynom strhla nečakane z jasného neba prudká búrka. Práve o polnoci sa rozleteli okenice v izbe, v ktorej spal mladý mlynár, a keď sa mlynár vyľakane posadil na posteli, uzrel pri okne prízrak zakliatej princeznej.
„Zbabelec, prečo si neprišiel?“ karhala ho princezná. „Tvojou vinou musím čakať ďalších päťsto rokov. Ale ty mi moje slzy zaplatíš ..... do roka nebudeš medzi živými!“
Ako sa zjavila, tak sa stratila. Ešte strašný úder hromu otriasol mlynom a búrka prešla. Mladý mlynár rozsvietil a vo svetle lampy uzrel, že kytička, ešte včera svieža, za jedinú noc zvädla.
Škôd, ktoré spôsobila búrka, bolo veľa, aj mlyn bol dosť poničený. Každá ruka bola potrebná, aby sa všetko opravilo a mlyn mohol opäť začať mlieť. Ale mladý gazda, inokedy taký starostlivý, neprejavoval o nič záujem. Hľadel na všetko tupo a ako bez ducha, a namiesto toho, aby pomohol, bezmocne zložil ruky do lona.
Tak to bolo deň čo deň, celý rok. Napokon musel mladý mlynár ľahnúť. Ani privolaný lekár mu nepriniesol úľavu; netrpelo mlynárovo telo, ale jeho duch, a na duševné muky nemal lekár liek.
Keď sa rok s rokom zišiel, mladý mlynár skonal. A krásna princezná, vraj, dodnes úpie na Vyhlídke, zakliata tatarínskym čarodejníkom .....