Čo videli deti v snehu

Raz popoludní prišli Blahošove deti zo školy veselé.

„Ach, mamička, to je vám vonku krásne,“ volal malý Jaroslav už vo dverách.

„Krásne?“ čudovala sa matka.

Vonku padal od rána sneh, vietor šľahal do tvárí ľadovými prútmi a v závejoch sa nohy borili až po kolená. V takom nečase sa Jaroslavko plahočil skoro hodinu cesty a ešte si pochvaľoval. Samozrejme! Kto si môže stiahnuť baranicu až na uši a kto má krk zabalený do vlnenej šatky ako Jaroslavko, ten sa môže aj studenému vetru vysmiať. A koho mamička oblečie do dvoch kabátov, obuje do teplých pančušiek a topánok, ten si môže aj v mraze smelo hrať na hrdinu. Jaroslavko bol takým hrdinom. Celý opatrený teplým odevom bol v ňom ako dieťatko v perinke. Bolo mu vidieť len očká ako iskričky.

„Naozaj, mamička, cesta bola dnes veselá,“ potvrdzoval Jaroslavkovi starší Karol.

Len Liduška nemala chuť do reči. Prišla zo školy smutná. Zamyslene sa pozerala z okna, ako sa vonku metie sneh, a započúvala sa, ako v štíte hvizdá ostrý vietor severák. Pri každom zakvílení ju pichlo pri srdci. Zdalo sa Liduške, akoby si tam vonku niekto nariekal. V izbe dýchali kachle milučkým teplom. A predsa sa Liduška zimou striasla, kedykoľvek začula ten bolestný nárek vetra. Kto vie, na čo si spomínala.

Chlapci sa zatiaľ zbavili vrchného odevu a pritúlili sa k mamičke.

„Mamička,“ rozprával jedným dychom Jaroslavko, „to vám bol dnes pohľad. Polia, lúky aj cesty boli posypané snehom ako perím z najbielejšej holubičky. Baranov Jindrich nakreslil do snehu zajaca, ako pekne stojí na zadných, a Vítek Kosin psa, ako striehne na toho zajačika. Niektorí chlapci ešte zo snehu postavili poľovníka. Na klobúk mu dali kytku metlice a do rúk prút. To bola jeho puška. Ani sa nám od snehuliaka nechcelo, ako pekne mieril na zajaca.“

Potom rozprával Karol:

„Stromy pri ceste dostali nové šaty. Ráno mali ešte konáre holé, ale do večera sa obliekli do bielych kožúštekov. V priekope sa na závejoch blýskali drobné perličky a niektoré stromčeky sa k nim skláňali konárikmi, akoby si ich chceli nabrať. Pod vrchom na plytkej mláke pri ceste bolo na rozpraskanom ľade hviezd, akoby tam kus neba spadol. Hrali všetkými farbami ako dúha za jarného dažďa. Vašík Šarochov vydlabal v ľade dierku a dýchol do vody. Pod ľadom naskočila bublina, a to vraj bola holubička. Blúdila okolo otvoru, až sa k nemu dostala a vyletela.

Vašík za ňou hovoril:

Vyletela holubička
k Pánu Bohu do nebíčka,
na okienko zaklopala,
Kristu Pánovi žalovala:

Krutá zima chodí svetom,
zle je, zle je chudobným deťom,
mrznú v mraze, v metelici,
ako vtáci na vetvici.

Kriste Pane, prosím teba,
anjelika pošli z neba,
do ktorej chyžky zima chodí,
tam nech slnko lásky vodí.

Teplo skočí v sieňku chudú,
radovať sa deti budú,
a za úsmev na svojom líčku
pomodlí sa modlitbičku.“

Matka sa usmievala, ako pekne si deti cestu skracovali, a už sa nečudovala, že Jaroslavkovi žiarili očká ako sviečky.

„Liduška,“ zavolala potom na dcérku, ktorá sa ešte stále zamyslene pozerala do snehovej vánice, „poď aj ty medzi nás a rozprávaj, čo si videla v snehu.“

„Ach, mamička,“ vzdychla si dievčatko, „Baránkova Bela išla zo školy celá skrehnutá. Vietor jej prefukoval ľahučké letné šaty, takže sa triasla zimou ako osikový list. Chvíľami si dýchala do rúk a chvíľami pospiechala, aby sa behom zahriala. Pri našich hrách sa nezdržiavala. Všetkých nás predbehla. V snehu po nej zostal rad stôp po bosých nohách. A okolo tých stôp sa to v snehu blýskalo, akoby sa tam trblietali slzy osirelého dievčaťa. Stále vidím tie stopy bosého dievčaťa a nemôžem na ne zabudnúť. Je mi ľúto, že niekoľkoré moje šaty viseli v skrini, keď tá dobrá Beluška mrzla v mrazivom vetre. Mamička drahá — a Liduška zopla na prosbu ruky — darujte Bele jedny moje topánky a šaty. Zo žiaľu by som dnes ani neusnula, keby som vedela, že zajtra zase uvidím v snehu tie stopy nešťastného dievčatka.“

Matka si privinula Liduškinu hlavu k srdcu, pobozkala ju na čelo a povedala:

„Máš dobré srdce, dcérka; dones jej šaty hneď.“

Za chvíľku niesla Liduška s Karolom zimné šaty, dvoje pančuchy, jedny topánky a vydatnú šatku na hlavu osirelej Bele.

V izbe zostal s matkou len Jaroslav. Zabudol už na zajačika, ako pekne stojí na zadných, a len si spomínal na Šarochovu riekanku.

„Mamička,“ pýtal sa po chvíli, „naozaj vyletela tá holubička k Pánu Bohu do nebíčka?“

„Naozaj,“ usmiala sa matka.

„A čo tam robila?“

„Prosila, aby v zime prebudil Pán Boh chudobným ľuďom dobrodinca.“

„A akože prebudí Pán Boh v zime dobrodinca?“

„Pošle na svet anjelov, aby nás učili čítať v snehu.“

„A ako sa číta v snehu, keď tam nie sú písmená?“

„Veď sú, ale len ten im rozumie, kto číta aj srdcom.“

„A kto vie čítať aj srdcom?“

„Naša Liduška. Zbadala v snehu stopy, hneď si z nich prečítala, že je Belinke zle, a umienila si, že ju poteší v núdzi darčekom. Ak si dáš pozor na sneh, snáď aj ty v ňom dokážeš čítať.“

Jaroslavko sľúbil, že si dá pozor a že povie mamičke, aké písmená v snehu nájde. Zatiaľ sa vrátila Liduška od Bely a radostne rozprávala, ako sa potešila z nečakaného daru. Odkazuje vraj pani Blahošovej „zaplať Pán Boh“ a bude sa vraj za ňu každodenne modliť.

U Blahošovcov ešte dlho hovorili o Belinke. Ale Jaroslavko bol zamĺknutý. Stále si ešte spomínal, ako tá biela holubička vyletela do nebíčka.

Na druhý deň však boli všetky deti samý rozhovor. Liduška s Karolom rozprávali, ako si Bela pochvaľovala teplý odev.

A Jaroslavko sa chválil, že už aj on vie čítať v snehu. Videl vraj na závejoch riadky vytlačených kvietkov, a to boli stopy opustených vtáčikov. Potravu zavial sneh a vtáčikov trápil hlad. I napísali vraj do snehu, aby sa súcitní ľudia nad nimi zmilovali. Jaroslavko kvietkovanému písmu porozumel a nasypal na cestu omrvinky z tašky a vreciek. Vtáčky sa vraj hneď zleteli a ďakovali mu vďačne: Ďakujem, ďakujem, ďakujem!

Dobrý skutok mu spôsobil toľko radosti ako včera Liduške. Odvtedy sa usilovne učil čítať nielen v čítanke, ale aj v snehu, a to nielen očami, ale aj srdcom.

Kto z vás to dokáže po ňom?