Malá morská víla; Morská žienka

Ďaleko v mori je voda taká modrá ako kvety najkrajších nevädzí a taká číra ako najčistejšie sklo, ale veľmi hlboká, oveľa hlbšia, než aby v nej kotva dosiahla dno, a museli by sme na seba postaviť mnoho kostolných veží, aby z dna dosiahli hladinu a vynorili sa nad vodu. Tam bývajú na dne obyvatelia mora.
Nemyslime si však, že je tam len holé, biele piesočnaté dno! Kdeže ..... najpodivuhodnejšie stromy a rastliny tam rastú a majú také ohybné stonky aj listy, že sa pohnú pri najmenšom zvlnení vody, ako by boli živé. Všelijaké ryby, veľké aj malé, sa prepletajú medzi konármi, ako na zemi medzi nimi lietajú vtáky. Na najhlbšom mieste potom stojí zámok morského kráľa, ktorý má múry z koralov a vysoké, špicaté okná z najčistejšieho jantáru, strechu však z morských mušlí, ktoré sa otvárajú a zatvárajú podľa toho, ako prúdi voda; a to je na pohľad niečo prekrásne, lebo v každej mušli ležia trblietavé perly, z ktorých by jedna jediná bola veľkou ozdobou koruny nejednej kráľovnej.
Morský kráľ, ktorý tam na dne sídli, bol mnoho rokov vdovcom a jeho stará matka mu viedla domácnosť. Bola to múdra žena, avšak pyšná na svoj šľachtický pôvod, preto nosila na chvoste aj dvanásť ustríc, zatiaľ čo ostatné šľachtičné ich mohli mať len šesť. Inak zasluhovala veľa chvály, najmä preto, že mala veľmi rada šesť morských princezien, svoje vnučky. Bolo to šesť rozkošných dievčatiek, ale najmladšia z nich bola zo všetkých najkrajšia. Pleť mala čistú a jemnú ako lupienok ružového kvetu, oči modré ako najhlbšie more, ale práve ako ostatné nemala nohy, jej telo sa končilo rybím chvostom.
Po celý deň sa mohli princezné hrať v zámku, v jeho veľkých sálach, kde zo stien vyrastali živé kvety. Vysoké jantárové okná im otvorili, a tak do siene vplávali ryby,
celkom ako k nám do izby vlietajú lastovičky, keď otvoríme okno, len že ryby plávali až k malým princeznám, jedli im z ruky a dali sa hladiť.
Pred zámkom bola veľká záhrada s ohnivo červenými a tmavomodrými stromami, ktorých plody žiarili ako zlato a kvety ako plápolajúci oheň, pretože ich stonky aj listy boli v neustálom pohybe. Zem bola z najjemnejšieho piesku, ale modrého ako sírový plameň. A nad tým všetkým ležala zvláštna modravá žiara, takže by si skôr veril, že stojíš kdesi vysoko vo vzduchu a máš nad sebou aj pod sebou nebo, než že si na morskom dne. Za bezvetria bolo možné zbadať aj slnko, ktoré sa podobalo purpurovému kvetu, vyžarujúcemu všetko svetlo zo svojho kalicha.
Každá z princezničiek mala v záhrade svoj záhonček, kde si mohla podľa ľubovôle hrabať a sadiť. Jedna dala svojmu záhončeku podobu veľryby, inej sa lepšie páčilo, aby sa jej záhonček podobal malej morskej víle, ale najmenšia si urobila záhonček okrúhly ako slnko a vysadila v ňom kvety, ktoré žiarili práve tak červene. Bolo to zvláštne dieťa, tiché a zamyslené, a keď sa ostatné sestry ozdobili najpodivuhodnejšími vecami zo stroskotaných lodí, chcela okrem ružových kvetov, podobajúcich sa vzdialenému slnku, len mramorovú sochu krásneho chlapca, ktorá pri stroskotaní jednej lode spadla na morské dno a bola z bieleho, čistého kameňa. Pri soche zasadila ružovú smútočnú vŕbu, ktorá nádherne vyrástla a čoskoro zakrývala sochu zo všetkých strán. Svieže haluze splývali až k modrému piesku, kde sa objavil fialový tieň a stále sa pohyboval, práve ako konáre. Vyzeralo to, akoby si korene hrali s vrcholcom stromu a bozkávali sa s ním.
Nič jej nerobilo takú radosť, ako keď počúvala o ľudskom svete ďaleko hore; stará babička jej musela rozprávať všetko, čo vedela o lodiach a mestách, o ľuďoch a zvieratách, a jej sa zdalo zvlášť podivuhodne krásne, že na zemi voňajú kvety, ktoré na morskom dne nevoňajú, a že lesy sú zelené a že ryby, ktoré vidíš medzi stromami, vedia tak hlasno a krásne spievať, že je radosť počúvať. Rybami nazývala babička vtáčiky, lebo inak by jej deti neboli rozumeli, keď ešte vtáka nikdy nevideli.
„Keď Vám bude každej pätnásť rokov,“ hovorila babička, „budete sa smieť vynoriť z mora, usadiť sa v žiari mesiaca na skalné útesy a uvidieť veľké lode, plaviace sa okolo, uvidíte aj lesy a mestá!“
Budúceho roku bolo jednej zo sestier pätnásť rokov, ale ostatným ešte nie. ..... ach, jedna bola vždy o rok mladšia než druhá, najmladšia musela teda čakať plných päť rokov, kým sa bude môcť vynoriť a pozrieť, ako to vyzerá u nás. Ale sestry si sľubovali, že si vždy povedia, čo tá ktorá z nich uvidela a čo sa jej zdalo prvý deň najkrajšie; lebo babička im toho nerozprávala dosť, o mnohých veciach sa chceli ešte samy niečo dozvedieť.
Žiadnu zo sestier nemučila túžba toľko ako najmladšiu ..... práve tú, ktorá musela čakať najdlhšiu dobu a bola taká tichá a zamyslená, často stála v noci pri otvorenom okne a pozerala hore tmavomodrou vodou, kde ryby pohybovali plutvami a chvostmi. Rozoznávala mesiac a hviezdy, hoci svietili len celkom bledo, ale cez vodu sa tiež zdali oveľa väčšie, než ich vidíme my; keď sa potom pod nimi kĺzavo pohlo niečo podobné čiernemu oblaku, vtedy vedela, že je to buď veľryba, ktorá pláva nad ňou, alebo aj loď s mnohými ľuďmi na palube; tí iste ani nepomysleli na to, že dolu stojí krásna malá morská víla a naťahuje k lodnému kýlu biele ruky.
Teraz bolo teda najstaršej princeznej pätnásť rokov a smela vystúpiť na morskú hladinu.
Keď sa vrátila, mala naozaj čo rozprávať; vravela, že najkrajšie je ležať v mesačnej žiare na piesočnatom pobreží za pokojného mora a vidieť tesne pri brehu veľké mesto, kde sa trblietajú svetlá ako stovky hviezd, počuť hudbu a hluk a hrmot vozov i ľudí, zazrieť početné kostolné veže najrozmanitejších tvarov a počuť zvuk zvonov; práve preto, že nemohla na pevninu medzi ľudí, túžila po tom všetkom najviac.
Ach, ako pozorne jej načúvala najmladšia sestra, a keď potom večer stála pri otvorenom okne a pozerala hore tmavomodrou vodou, myslela na veľké mesto so všetkým jeho hlukom a hrmotom, a vtedy sa jej zdalo, že až k nej do hlbín doliehal hlas kostolných zvonov.
Budúci rok smela druhá sestra vystúpiť na hladinu a plávať, kam sa jej len zapáči. Vynorila sa z mora práve vo chvíli, keď zapadalo slnko, a tento pohľad sa jej zdal najkrajší. Vravela, že celé nebo vyzeralo ako zo zlata a že oblaky, nie, ich krásu nedokáže opísať! ..... tie že plávali červené a fialové nad ňou, ale že oveľa, oveľa rýchlejšie ako oblaky letel nad hladinou k slnku biely závoj, kŕdeľ bielych labutí; víla plávala slnku v ústrety, ale to zapadlo a pohasla aj červená žiara na mori a na oblakoch.
Potom sa zase o rok vynorila z vody tretia sestra, najodvážnejšia zo všetkých. Preto aj plávala proti prúdu rieky, ktorá ústila do mora. Videla prekrásne zelené výšiny posiate viničom, medzi nádhernými lesmi vykúkali zámky a dvorce; počula spev všetkého vtáctva a slnko hrialo tak teplo, že sa často musela ponoriť pod vodu, aby si schladila rozpálenú tvár. V malej zátoke sa stretla s celým húfom ľudských detí; celkom nahé sa tam brodili a dovádzali vo vode a ona sa s nimi chcela hrať. Ale deti sa jej báli a utiekli pred ňou a prišlo malé čierne zviera. Bol to pes, ale ona ešte nikdy nevidela psa. Tak strašne na ňu štekal, že dostala strach a namierila zase k moru. Vravela však, že nikdy nezabudne na nádherné lesy, na zelené kopce a na tie milé deti, ktoré vedeli plávať, hoci nemali rybí chvost.
Štvrtá sestra nebola taká odvážna, zostala na rozbúrenom mori a rozprávala, že práve tak to bolo najkrajšie. Tak je vidieť mnoho míľ na všetky strany a nebo sa podobá veľkému sklenenému zvonu. Tiež zbadala lode, ale len z veľkej diaľky. Vyzerali ako čajky a zábavní delfíni metali kotrmelce a veľké ryby striekali nozdrami vodu, že to vyzeralo ako stovky vodometov.
Teraz prišla na rad piata sestra; mala narodeniny práve v zime, a preto videla veci, ktoré ostatné pri prvom pohľade na zem nezbadali. More bolo celkom zelené a okolo plávali veľké ľadovce, z ktorých každý vyzeral ako perla, a predsa bol väčší než kostolná veža, aké stavajú ľudia. V najrozmanitejších podobách sa objavovali a trblietali sa ako diamanty. Usadila sa na jeden z najväčších a nechala vietor, aby sa hral s jej vlasmi, a všetky plachetnice sa zdesene vyhýbali ľadovcu, na ktorom sedela. Avšak večer sa nebo zatiahlo mrakmi, blýskalo sa a hrmelo a čierne more dvíhalo mohutné ľadovce, ktoré sa vždy pri červenom blesku zatrblietali. Na všetkých lodiach začali sťahovať plachty, ľudí zachvátila hrôza a zdesenie, ale ona pokojne sedela na plávajúcom ľadovci a pozerala sa, ako modré blesky križujú nebo a miznú v lesknúcom sa mori.
Keď sa niektorá zo sestier vynorila nad hladinu prvýkrát, vždy ju uchvátil pohľad na to nové a pekné. Ale keď teraz ako dospelé dievčatá smeli vystúpiť na hladinu, kedykoľvek sa im zachcelo, zážitok sa im čoskoro stal čímsi ľahostajným. Túžili vždy už zase po domove, a keď uplynul mesiac, vraveli, že u nich dole je to predsa len najkrajšie a že je také milé zostať doma.
Často sa sestry večer vzali za ruky a vystúpili na hladinu spoločne. Mali krásne hlasy, krajšie než ľudské, a keď sa schyľovalo na búrku a keď očakávali, že lode iste stroskotajú, plávali pred nimi a krásne spievali o tom, aké nádherné
je na morskom dne, a nabádali námorníkov, aby sa tam nebáli zostúpiť; tí však nerozumeli slovám a domnievali sa, že to je hlas búrky, nikdy tiež nemohli uvidieť krásu morského dna, pretože keď loď klesla ku dnu, ľudia sa utopili a do zámku morského kráľa sa dostali len ako mŕtvi.
Keď sestry takto vystupovali ruka v ruke morom k hladine, vtedy zostávala najmladšia dole sama a pozerala sa za nimi, a vtedy akoby sa mala rozplakať. Lež morská víla nemá sĺz a trpí teda o to viac.
„Ach, keby mi tak bolo pätnásť rokov!“ vravela. „Viem, že budem mať naozaj rada svet tam hore a ľudí, ktorí tam žijú!“
Konečne jej teda bolo pätnásť rokov.
„Tak vidíš, teraz už si aj Ty dospelá,“ hovorila jej babička, stará kráľovná vdova. „Poď, nech Ťa môžem ozdobiť ako Tvoje sestry!“ povedala a vložila jej na hlavu veniec z bielych ľalií, kde však každý lupienok kvetu bol polovicou perly. A do chvosta jej pripla osem veľkých ustríc, ktoré označovali jej vysoké postavenie.
„Ako to bolí!“ povzdychla si malá morská víla.
„Samozrejme, pre parádu musí človek niečo vytrpieť!“ hovorila stará kráľovná.
Tak rada by bola malá morská víla striasla zo seba všetku nádheru a odložila zase ťažký veniec; červené kvety zo záhrady jej pristali oveľa lepšie, ale teraz sa to už neodvážila zmeniť. „Zbohom!“ povedala a stúpala ľahko hore ako priezračná bublina.
Keď pozrela nad more, slnko práve zapadalo, ale oblaky sa ešte všetky trblietali ako ruže a zlato, a v ružovkastom vzduchu svietila jasne a krásne večernica, vzduch bol vlažný a svieži a more celkom pokojné. Zbadala, ako tam stojí veľká loď s tromi sťažňami, kde bola vytiahnutá iba jediná plachta, lebo sa nikde nepohol ani vánok, a v lanoví a po sťažňoch sedeli všade námorníci. Spievalo sa tam a hralo, a keď sa večerný súmrak zmenil na noc, zapálili na lodi stovky pestrých lámp, že to vyzeralo, akoby vo vzduchu viali zástavy všetkých národov. Malá morská víla plávala až k okienku do kajuty, a kedykoľvek ju vlna nadzdvihla, mohla sa pozrieť dnu cez okenné tabule, jasné ako zrkadlo. A tam stálo premnoho honosne vystrojených ľudí, ale najkrajší bol mladý princ s veľkými čiernymi očami, ktorému iste nebolo o mnoho viac ako šestnásť rokov. Mal ten deň narodeniny, a preto sa všetko tak vyzdobilo. Na palube tancovali námorníci, a keď sa tam objavil mladý princ, vyleteli k nebu stovky rakiet a svietili, že bolo vidieť ako vo dne, až sa malá morská víla celkom zľakla a rýchlo sa ponorila pod vodu; ale čoskoro zase vystrčila hlavu, a vtedy akoby k nej padali všetky hviezdy, čo ich len na nebi je. Taký ohňostroj ešte nevidela. Veľké slnká sa tam bzučivo otáčali, do modrého vzduchu lietali nádherné ohnivé ryby a všetky sa odrážali v jasnom, pokojnom mori. Na lodi bolo také svetlo, že bolo vidieť každý kúsok lanovia, nehovoriac už o lodi. A aký bol onen mladý princ pekný a ako stískal ľuďom ruky, smial sa i usmieval, zatiaľ čo do prekrásnej noci znela hudba.
Už sa dosť zmrákalo, avšak malá morská víla nemohla odvrátiť oči od lode a od krásneho princa. Pestré svetlá zase zhasli, rakety už nevyletovali hore ani sa už neozývali výstrely z diel, len hlboko v mori to syčalo a hučalo; víla sedela zatiaľ na hladine a kolísala sa tam hore dolu, aby videla do kajuty. Teraz sa však loď začala pohybovať, stále rýchlejšie a rýchlejšie, plachta sa nadúvala a po nej hneď ďalšia, náraz vĺn bol teraz prudší, začali sa sťahovať ťažké mraky a v diaľke sa blýskalo. Iste sa chystala strašná búrka, preto námorníci začali zvíjať plachty. Veľká loď sa kolísala pri svojej rýchlej púti po rozbúrenom mori, vlny sa dvíhali ako vysoké čierne hory, ktoré chcú zavaliť sťažeň, ale loď sa medzi ne vkĺzla ako labuť a nechala sa zase vyzdvihnúť vlnami, týčiacimi sa hore. Malej morskej víle sa zdalo, že práve to je zábavná plavba, ale námorníkom nie, loď škrípala a praskala, ťažké fošne sa ohýbali pri prudkých nárazoch, ktorými útočilo more na loď, sťažeň sa v strede zlomil, akoby bol z trstiny, a loď sa naklonila na stranu a vnikala do nej voda. Teraz videla malá morská víla, že plavci sú v nebezpečenstve, sama si tiež musela dávať pozor na trámy a trosky lode, ženúce sa po mori. Jednu chvíľu bola taká nepreniknuteľná tma, že nemohla vôbec nič rozoznať, ale keď sa potom zablyslo, urobilo sa zase tak jasno, že poznávala na lodi každého človeka. Každý sa snažil zachrániť podľa možnosti život. Víla hľadala zvlášť mladého princa, a keď sa loď rozlomila, videla ho, ako klesá do mora. Najprv ju to celkom potešilo, pretože teraz prichádzal k nej, ale potom si spomenula, že ľudia nemôžu vo vode žiť a že by sa nedostal do zámku jej otca inak než mŕtvy. Nie, nesmel zomrieť. Preto plávala medzi trámami a troskami na mori a celkom zabudla, že by ju mohli rozmliaždiť. Ponárala sa hlboko pod vodu a vysoko zase vystupovala medzi vlnami, až sa konečne dostala k mladému princovi, ktorý už takmer nemal síl, aby plával v búrlivom mori. Ruky a nohy mu začali ochabovať, krásne oči sa mu zatvorili,
bol by musel zomrieť, keby sa neobjavila malá morská víla. Držala mu hlavu nad vodou a nechala vlny, aby ju s ním zaniesli, kam sa im zachce.
Ráno bolo po búrke. Z lode nebolo nikde vidieť ani triesku, z vody vystúpilo žiariace červené slnko, a vtedy akoby sa princovi v lícach objavil práve preto život ..... avšak oči mal neustále zatvorené. Morská víla ho pobozkala na vysoké pekné čelo a odhrnula mu z tváre mokré vlasy; zdalo sa jej, že sa podobá mramorovej soche v jej záhradke, znovu ho pobozkala a priala si, aby ožil.
Teraz pred sebou zbadala pevninu, vysoké modré hory, na ktorých vrcholcoch sa trblietal biely sneh, akoby tam odpočívali labute; dolu pri pobreží videla krásne zelené lesy a pred nimi kostol alebo kláštor, nevedela presne čo, ale určite to bola budova. V záhrade rástli citrónovníky a pomarančovníky a pred bránou vysoké palmy. More tam vytváralo malú zátoku, celkom tichú, ale veľmi hlbokú, až ku skale, na ktorú naplavilo jemný biely piesok. Tam plávala víla s krásnym princom, uložila ho na piesok, ale osobitne sa starala o to, aby hlavu mal vyššie, v teplom slnečnom svetle.
Teraz sa rozozvučali vo veľkej bielej budove zvony a v záhrade sa objavilo mnoho mladých dievčat. Vtedy odplávala malá morská víla kúsok ďalej za niekoľko vysokých kameňov, vyčnievajúcich z vody, pokryla si vlasy a prsia morskou penou, aby nikto nezazrel jej tváričku, a dávala pozor, kto príde k úbohému princovi.
Netrvalo dlho a prišlo k nemu jedno z mladých dievčat, zdalo sa, že je celkom zdesené, ale to trvalo len chvíľu. Potom privolalo viac ľudí a malá morská víla videla, že princ ožíva a že sa usmieva na všetkých okolo seba, ale na ňu sa neusmial, pretože predsa nevedel, že ho zachránila; cítila nesmierny zármutok a keď dievčatá princa odviedli do veľkej bielej budovy, ponorila sa smutne do vody a vracala sa domov k otcovmu zámku.
Vždy bola tichá a zamyslená, ale teraz bola ešte tichšia a ešte zamyslenejšia. Sestry sa jej vypytovali, čo uvidela pri svojej prvej púti na hladinu, ale ona im nič nepovedala.
Často sa vynorila ráno a večer na mieste, kde opustila princa. Videla, ako plody stromov v záhrade dozrievajú, až ich nakoniec oberali, videla, ako na vysokých horách sa topí sneh, ale princa nezazrela, a preto sa vždy vracala domov ešte zarmútenejšia. Jedinou útechou jej bolo, keď si mohla sadnúť vo svojej záhradke a objať mramorovú sochu, ktorá sa podobala princovi, ale o kvety sa nestarala, tie teraz rástli celkom divoko, zasahovali do chodníkov v záhrade a ich stonky a listy sa vplietali do konárov, a tam teraz bola celkom tma.
Nakoniec to už nevydržala a povedala to jednej zo sestier a čoskoro sa to dozvedeli aj ostatné, ale už nikto viac než ony a niekoľko iných morských víl, ktoré to nepovedali nikomu, len zase svojim najbližším priateľkám. Z nich jedna vedela, kto princ je, videla totiž tiež slávnosť na lodi, vedela, odkiaľ princ pochádza a kde leží jeho kráľovstvo.
„Poď, sestrička!“ vyzvali ostatné princezné sestru a v dlhom rade, lebo sa objímali rukami okolo pliec, vystúpili z mora tam, kde vedeli, že je princov zámok.
Ten bol postavený zo svetložltého trblietavého kameňa a mal veľké mramorové schodiská, z ktorých jedno viedlo priamo k moru. Nad strechou sa klenuli nádherné pozlátené kupoly a medzi stĺpmi, ktoré obklopovali celú budovu, stáli mramorové sochy, ktoré vyzerali ako živé. Jasným sklom vo vysokých oknách bolo vidieť do honosných siení, kde boli rozvešané skvostné hodvábne záclony a závesy a kde všetky steny zdobili veľkolepé maľby, na ktoré pozrieť bolo skutočné potešenie. Uprostred najvyššej siene šumela veľká fontána, ktorej prúdy stúpali až vysoko k sklenenej kupole v strope, kadiaľ svietilo na vodu slnko a ožarovalo aj krásne rastliny vo veľkej nádrži.
Teraz vedela, kde princ býva, a často sa tam večer alebo v noci po vode vybrala; plávala oveľa bližšie k zemi, než sa odvážili ostatné sestry, dokonca sa pustila až do úzkeho kanála, pod nádherný mramorový altánok, ktorý vrhal na vodu dlhý tieň. Tam sedela a pozerala na mladého princa, ktorý sa domnieval, že je pri jasnom mesačnom svetle sám.
Často ho večer videla, ako sa plaví s hudbou vo svojom veľkom člne, na ktorom viali zástavy; vykúkala zo zeleného trstia, a keď sa vietor oprel do jej dlhého striebristého závoja a niekto to zbadal, vtedy sa domnieval, že labuť rozpína k letu krídla.
V noci často počúvala rybárov, ktorí sa vybrali so svetlom na lov, ako si rozprávajú o mladom princovi veľa dobrého, a vtedy ju tešilo, že mu zachránila život, keď ním polomŕtvym zmietali vlny, a spomínala, ako pevne spočívala jeho hlava na jej prsiach a ako vrúcne ho bozkávala; o tom však on nič nevedel a nemohol o nej ani snívať.
Mala ľudí stále radšej a stále viac a viac si priala, aby mohla vystúpiť na zem medzi nich; ich svet jej pripadal oveľa väčší než jej kráľovstvo; veď ľudia sa mohli vybrať po lodiach na more, mohli vystupovať na vysoké hory nad oblaky, a pozemky, ktoré im patrili, sa s lesmi aj s poľami rozprestierali oveľa ďalej, než kam mohla dovidieť. Toľko si toho priala vedieť, ale sestry jej nevedeli na všetko odpovedať, preto sa aj pýtala starej babičky, ktorá poznala veľmi dobre vrchný svet a veľmi správne mu hovorila zem nad morom.
„Keď sa ľudia neutopia,“ pýtala sa malá morská víla, „môžu byť večne živí a nezomierajú ako my tu dole v mori?“
„Kdeže!“ odvetila stará mama, „aj oni musia zomrieť, a doba ich života je dokonca kratšia než u nás. My môžeme žiť tristo rokov, ale keď sa náš život tu skončí, staneme sa penou na mori a nemáme dokonca ani hrob uprostred našich drahých. Nemáme nesmrteľnú dušu, nikdy už neožijeme. Sme ako zelená trstina: keď ju niekto odreže, nemôže sa už zazelenať! Ľudia majú naproti tomu dušu, ktorá žije neustále, aj keď sa telo premení v zemi; ich duša vystúpi jasným vzduchom ku všetkým žiariacim hviezdam! Celkom ako my sa vynárame z mora, aby sme uzreli zeme obývané ľuďmi, tak sa oni vznášajú hore k neznámym, nádherným miestam, ktoré my nikdy neuvidíme.“
„Prečo nemáme nesmrteľnú dušu?“ pýtala sa zarmútene malá morská víla. „Dala by som všetkých tristo rokov, počas ktorých mám žiť, za to, aby som len jeden deň bola človekom a mohla sa podieľať na nebeskom svete.“
„Na to nesmieš myslieť!“ hovorila stará mama. „Náš život je oveľa šťastnejší a lepší než ľudský život!“
„Mám teda zomrieť a byť penou na mori, nebudem potom už počuť hudbu vĺn, neuvidím krásne kvety a červené slnko! Či nemôžem nič podniknúť, aby som získala nesmrteľnú dušu?“ „Nie!“ povedala stará kráľovná, „len keby Ťa niektorý človek tak zamiloval, že by si mu bola drahšia než otec a matka, keby sa k Tebe upínali všetky jeho myšlienky a všetka láska, a keby si dal od kňaza vložiť svoju pravicu do Tvojej so sľubom vernosti tu a naveky, vtedy by pretiekla jeho duša do Tvojho tela a Ty by si sa tiež podieľala na ľudskom šťastí. Dal by Ti dušu, a predsa by si svoju ponechal. To sa však nikdy nemôže stať! Tvoj rybí chvost, ktorý je práve tu v mori krásny, pokladajú na zemi za čosi ohavné, u nich musí mať každý dva nemotorné pahýle, ktorým hovoria nohy, aby bol krásny.“
Vtedy si malá morská víla povzdychla a zarmútene pozrela na svoj rybí chvost.
„Buďme spokojné,“ hovorila stará kráľovná, „skáčme a behajme po tých tristo rokoch nášho života, to je predsa dosť dlhá doba; tým spokojnejšie si potom môžeme odpočinúť v hrobe. Dnes večer bude dvorský ples!“
A to bola tiež krása na zemi nevídaná. Steny a strop veľkej tanečnej siene boli z hrubého, ale jasného skla. Niekoľko sto obrovských mušlí, ružových alebo zelených ako tráva, stálo v rade po oboch stranách, každá s plápolajúcou modrou fakľou, že oheň osvetľoval celú sieň a presvietal cez steny, takže aj more okolo paláca bolo ožiarené; bolo vidieť všetky tie nespočetné ryby, veľké aj malé, ako plávajú k sklenenej stene; niektorým sa leskli šupiny purpurovo, u iných sa zdalo, že sú strieborné alebo zlaté. ..... Stredom siene pretekal široký prúd, na ktorom tancovali obyvatelia mora, muži aj ženy, a sami si k tomu krásne popevkovali. Také krásne hlasy nemajú ľudia na zemi. Malá morská víla spievala potom zo všetkých najkrajšie a všetci jej tlieskali, a ona pocítila na okamih v srdci radosť nad tým, že má najkrajší hlas zo všetkých na zemi aj v mori! Ale zakrátko si predsa len spomenula na svet hore; nemohla zabudnúť na krásneho princa a na svoj zármutok nad tým, že nemá nesmrteľnú dušu ako on. Preto sa vykradla z otcovho zámku, a zatiaľ čo tam ubiehal večer v speve a veselí, sedela zarmútene vo svojej záhradke. Vtedy začula vodou zvuk lesného rohu a pomyslela si:
„Teraz sa iste plaví hore po hladine on, ktorého mám radšej než otca a matku, on, ku ktorému sa upínajú všetky moje myšlienky a do ktorého ruky by som chcela vložiť šťastie svojho života. Všetkého sa odvážim, aby som získala jeho a nesmrteľnú dušu. Zatiaľ čo moje sestry tancujú v otcovom zámku, pôjdem k čarodejnici, ktorej som sa vždy tak bála, snáď mi poradí a pomôže!“
Tak teda namierila malá morská víla zo svojej záhradky k búrlivým vírom, za ktorými bývala čarodejnica. Predtým touto cestou nikdy nešla, nerástli tam kvety ani morská tráva, smerom k vírom bolo vidieť len holé, sivé piesočnaté dno. A voda tam vírila ako hučiace mlynské koleso a čoho sa len zmocnila, všetko strhávala so sebou do hlbín; medzi týmito ničivými vírmi musela prejsť, aby sa tak dostala do čarodejničinho panstva, a tam dlho nebolo inej cesty než cez horúce bublajúce blato, ktoré čarodejnica nazývala svojím rašeliniskom. Za týmto blatom stál uprostred zvláštneho lesa jej domček. Namiesto kríkov a stromov tam bolo vidieť všade samé polypy, napoly zvieratá a napoly rastliny, a tie vyzerali ako stohlavé hady, vyrastajúce zo zeme; konáre týchto stromov, to boli dlhé slizké ramená s prstami, pripomínajúce pružné červy, a všetky údy týchto zvláštnych stromov sa neustále pohybovali, od koreňa až po najvyšší vrcholec. Čo sa len dalo v mori uchvátiť, toho sa tieto pružné ramená chytili, ovinuli sa okolo toho, a už nikdy to nepustili. Malá morská víla sa pred týmto lesom v úžase zastavila; srdce jej bilo strachom a už by sa bola takmer obrátila nazad, ale potom si spomenula na princa a na ľudskú dušu, a nabrala zase odvahu. Dlhé vejúce vlasy si spletla okolo hlavy, aby ju za ne polypy nemohli chytiť, obe ruky si založila cez prsia a potom plávala, ako len ryba môže rýchlo plávať vo vode, medzi ohyzdnými polypmi, ktoré po nej naťahovali ohybné ramená a prsty. Videla, ako každý drží niečo, čoho sa zmocnil, pevne ako v železách. Ľudia, ktorí zahynuli na mori a klesli na dno, svietili v ramenách polypov ako biele kosti. Držali aj veslá a debny z lodí, kostry zvierat a tiež jednu malú morskú vílu, ktorú uchvátili a zaškrtili, a to sa zdalo princeznej zo všetkého najstrašnejšie.
Teraz prišla k veľkému klzkému priestranstvu v lese, kde sa zvíjali veľké hrubé hady a ukazovali hnusné bielo­žlté brucho. Uprostred tohto priestranstva stál dom z bielych kostí ľudí, ktorí zahynuli v mori, a tam sedela čarodejka a dávala zo svojich úst jesť ropuche, ako ľudia, ktorí kŕmia cukrom kanárika. Odporné, hrubé hady nazývala svojimi kuriatkami, a nechala ich, aby sa plazili po jej mohutných hubovitých prsiach.
„Ja už viem, čo chceš,“ privítala morskú vílu. „Je to hlúpy nápad, ale predsa nech je po Tvojom, moja krásna princezná, pretože tento nápad Ťa privedie do záhuby. Rada by si sa zbavila rybieho chvosta a namiesto neho mala dva pahýle, po ktorých by si chodila ako ľudia, aby sa do Teba zamiloval mladý princ a Ty aby si získala jeho a nesmrteľnú dušu!“ Vtedy sa čarodejka tak hlasno a ohavne zasmiala, že ropucha aj hady spadli na zem a váľali sa tam. „Prichádzaš práve vo vhodnú dobu,“ hovorila čarodejnica, „zajtra, až vyjde slnko, by som Ti už nemohla pomôcť, len zase až sa rok s rokom zíde. Uvarím Ti nápoj, s tým musíš ešte pred východom slnka vyplávať k zemi, sadnúť si na breh a vypiť ho, a tak sa zbavíš svojho chvosta a opatríš si to, čomu ľudia hovoria nohy, ale to bolí, akoby Tebou prenikal ostrý meč. Všetci, čo Ťa uvidia, budú hovoriť, že si najkrajšia z dievčat, aké kedy videli! Zostane Ti Tvoja plynulá chôdza, žiadna tanečnica sa nebude môcť tak pôvabne pohybovať ako Ty, ale pri každom kroku budeš cítiť bolesť, akoby si šliapla na ostrý nôž a ten sa Ti zarýval do nôh. Ak to chceš všetko vytrpieť, pomôžem Ti.“
„Chcem!“ povedala malá morská víla chvejúcim sa hlasom a pomyslela na princa a na to, že môže získať nesmrteľnú dušu.
„Ale nezabudni,“ hovorila čarodejnica, „že keď nadobudneš ľudskú podobu, nikdy sa už nebudeš môcť stať morskou vílou. Nikdy už nebudeš môcť zostúpiť na dno mora k svojim sestrám a k otcovmu zámku, a ak nezískaš princovu lásku, aby pre Teba zabudol na otca a na matku, aby na Tebe visel všetkými svojimi myšlienkami a dal si od kňaza vložiť Tvoju ruku do svojej, aby ste sa stali mužom a ženou, vtedy nezískaš nikdy nesmrteľnú dušu! A keď sa ožení s inou, vtedy Ti prvého rána po svadbe puknie srdce a Ty sa staneš morskou penou.“
„Chcem to!“ povedala malá morská víla a bola bledá ako smrť.
„Ale ešte musíš aj zaplatiť mne!“ povedala čarodejnica, „a nežiadam toho málo. Máš najkrajší hlas zo všetkých tu na morskom dne a iste si myslíš, že ním princa očaríš. Ten hlas však dáš mne. Za svoj nápoj chcem mať to najlepšie, čo Ti patrí! Veď tam musím dať vlastnú krv, aby bol nápoj ostrý ako meč, brúsený na oboch stranách.“
„Ale keď ma pripravíš o hlas,“ hovorila malá morská víla, „čo mi zostane?“
„Tvoja krásna postava,“ povedala čarodejka, „Tvoja plynulá chôdza a Tvoje výrečné oči, tak môžeš naozaj ešte očariť ľudské srdce. No, opustila Ťa odvaha? Ukáž jazýček, odrežem si ho ako odmenu a Ty potom dostaneš čarovný nápoj!“
„Budiž!“ povedala malá morská víla a čarodejnica postavila na ohnisko kotol, aby uvarila čarovný nápoj. „Čistota nie je na zahodenie!“ hovorila a vydrhla kotlík hadmi, ktoré zviazala do uzla; potom sa škrabla do pŕs a vpustila do kotla svoju čiernu krv, a zároveň začala para nadobúdať najpodivuhodnejšie tvary, že to pôsobilo hrôzu a zdesenie. Každú chvíľu vhodila čarodejka do kotla niečo nové, a keď sa nápoj naozaj už varil, bolo to, akoby plakal krokodíl. Nakoniec bol hotový a vyzeral ako najčistejšia voda.
„Tu ho máš!“ hovorila čarodejka a vyrezala malej morskej víle jazyk, že teraz bola nemá a nemohla ani spievať, ani hovoriť.
„Keby Ťa snáď uchvátili polypy, až sa budeš vracať z môjho lesa,“ hovorila čarodejka, „pokrop ich len jedinou kvapkou tohto nápoja, vtedy sa im ramená a prsty rozpadnú na tisíc kúskov!“ Toho však nemala malá morská víla potrebu, lebo polypy pred ňou zdesene uhýbali, keď zbadali v jej ruke žiariaci nápoj, ktorý žiarou pripomínal trblietajúcu sa hviezdu. Tak sa zakrátko dostala cez les, rašelinisko aj búrlivé víry.
Teraz videla otcov zámok. Vo veľkej tanečnej sieni už zhasli svetlá, iste už všetci spali, ale malá morská víla sa teraz neodvážila ísť za nimi, keď bola nemá a chcela od nich navždy odísť. Akoby jej od clivoty malo puknúť srdce. Vkradla sa do záhrady, zo záhonu každej sestry si odtrhla po kvete, poslala zámku tisíc bozkov a stúpala hore tmavomodrým morom.
Keď zbadala ešte pred východom slnka princov zámok a ocitla sa na mramorovom schodisku, krásne svietil jasný mesiac. Malá morská víla vypila nápoj, ostrý ako oheň, bolo jej, akoby jej útlym telom prenikal po oboch stranách brúsený meč, že od bolesti omdlela a ležala tam ako mŕtva. Keď nad morom zažiarilo slnko, vtedy precitla a pocítila ostrú bolesť, ale práve pred ňou stál krásny mladý princ, pevne na ňu upieral oči, čierne ako uhoľ; vtedy sklopila zrak a videla, že jej rybí chvost zmizol a že má drobné biele nôžky, najpôvabnejšie, aké vôbec môže dievča mať. Bola však nahá, preto sa aj zahalila do svojich dlhých, bohatých vlasov. Princ sa jej pýtal, kto je a odkiaľ prichádza, ale ona naňho len mäkko a zároveň smutne pozrela svojimi tmavomodrými očami, veď predsa nemohla prehovoriť. Vtedy ju vzal princ za ruku a odvádzal do zámku. Ako jej čarodejka predpovedala, spôsobil jej každý krok bolesť, akoby kráčala po špicatých ihlách a ostrých nožoch, ale túto bolesť rada znášala; kráčala vedľa princa ľahko ako vzdušná bublina a tak princ, ako aj všetci ostatní sa podivovali jej pôvabnej, plynulej chôdzi.
Obliekli ju do drahocenných šiat z hodvábu a mušelínu, aj v zámku bola zo všetkých najkrajšia, ale bola nemá, nemohla ani hovoriť, ani spievať. Pred princa a jeho kráľovských rodičov predstupovali krásne otrokyne, odeté v hodváb a zlato, a spievali im; jedna spievala krajšie než druhá a princ tlieskal a usmieval sa na malú morskú vílu, a vtedy malá morská víla posmutnela, lebo vedela, že sama kedysi spievavala oveľa krajšie. Myslela si:
„Ach, mal by len vedieť, že som navždy obetovala svoj krásny hlas, aby som mohla byť pri ňom!“
Potom tancovali otrokyne pôvabné, vlnivé tance na prekrásnu hudbu, a vtedy pozdvihla malá morská víla krásne biele ruky, vystúpila na špičky a plynulo sa rozbehla sieňou, tancovala ako dosiaľ nikto; pri každom pohybe ešte viac vynikala jej krása a jej oči prehovárali k srdcu vrúcnejšie než spev otrokýň.
Všetkých tento tanec nadchol, najmä princa, ktorý vílu nazýval svojím malým nájdenčekom, a ona tancovala stále znovu a znovu, hoci mala pri každom kroku, pri každom dotyku zeme pocit, akoby šliapala po ostrých nožoch. Princ jej vravel, že musí byť stále pri ňom, a dovolil jej, aby spala pred jeho dverami na zamatovom vankúši.
Dal jej ušiť mužský odev, aby s ním mohla jazdiť na koni. Prechádzali sa spolu voňavými lesmi, kde ju bili do pliec zelené konáre a kde medzi sviežimi listami spievali vtáky. Vystupovala s princom na vysoké hory, a hoci jej útle nôžky krvácali, že si toho všimli aj ostatní, len sa tomu smiala a šla s ním, až videli, ako dolu pod nimi plávajú oblaky, ktoré sa podobali kŕdľu vtákov na ťahu do cudzej krajiny.
Doma v princovom zámku, keď v noci ostatní spali, vychádzala na mramorové schodisko, a keď zostúpila do chladnej morskej vody, zmiernila sa pálivá bolesť jej nôh. A vtedy tiež spomínala na všetkých v hlbinách mora.
Raz v noci sa objavili na hladine jej sestry, ktoré sa objímali okolo pliec a veľmi smutne spievali, keď plávali okolo po mori. Malá morská víla na ne mávala a sestry ju spoznali a rozprávali, ako ich všetky zarmútila. Potom ju navštevovali noc čo noc, a raz tiež zazrela v diaľke starú babičku, ktorá už mnoho a mnoho rokov nevystúpila na hladinu mora, a tiež morského kráľa, s korunou na hlave, a obaja k nej naťahovali ruky, avšak neodvážili sa tak blízko k pevnej zemi ako sestry.
Deň po dni bola princovi stále milšia, mal ju rád, ako máme radi dobré, rozkošné dieťa, ale aby ju urobil kráľovnou, to ho ani nenapadlo. Ona sa však musela stať jeho ženou, inak by nezískala nesmrteľnú dušu, ale stala by sa ráno po jeho svadbe morskou penou.
„Nemáš ma zo všetkých najradšej?“ akoby sa princa pýtali jej oči, keď ju objímal a bozkával na pôvabné čelo.
„Samozrejme, mám Ťa veľmi rád,“ hovoril princ, „pretože máš zo všetkých najlepšie srdce, pretože si mi najoddanejšia a podobáš sa mladému dievčaťu, ktoré som kedysi zazrel, ale iste už nikdy neuvidím. Bol som vtedy na lodi, ktorá stroskotala, vlny ma zaniesli na zem k posvätnému chrámu, kde dievčatá konali bohoslužbu; najmladšia z nich ma našla na pobreží a zachránila mi život, ale ja som ju videl iba dvakrát; ju jedinú na svete by som mohol milovať, ale Ty sa jej podobáš, skoro vytláčaš jej obraz z mojej duše; ona patrí posvätnému chrámu, a preto mi môj dobrý osud poslal Teba a my sa od seba nikdy neodlúčime!“
„Ach, on nevie, že som mu život zachránila ja!“ pomyslela si malá morská víla. „Ja som ho niesla morom k lesu, kde stojí posvätný chrám, ja som tam sedela v úkryte, či niekto nepríde. A videla som peknú dievčinu, ktorú má radšej než mňa!“ A malá morská víla si hlboko vzdychla, plakať nemohla. „Ale dievča patrí do posvätného chrámu, ako vravel princ, nikdy sa odtiaľ nedostane do sveta, nikdy sa s ním nestretne, zato ja som pri ňom každý deň, vidím ho celý deň, budem sa oňho starať, budem ho milovať, obetujem mu svoj život!“
Ale tu sa mal princ oženiť a vziať si pôvabnú dcéru susedného kráľa, tak sa aspoň rozprávalo medzi ľuďmi, preto vraj aj vystrojoval skvelú loď. Samozrejme, hovorí sa, že princ vraj ide pozrieť susednú krajinu, ale to odchádza preto, aby uzrel kráľovu dcéru, a s ním pôjde veľká družina, tak to ľudia rozprávali. Malá morská víla však krútila hlavou a smiala sa. Poznala predsa princove myšlienky lepšie než ktokoľvek iný. „Musím odísť!“ vravel jej princ. „Musím sa pozrieť na peknú princeznú, moji rodičia si to prajú. Ale nedonútia ma, aby som si ju odviezol domov ako nevestu. Nemôžem ju milovať! Nepodobá sa krásnemu dievčaťu z chrámu, ktorému sa podobáš Ty, a keby som si mal niekedy vybrať nevestu, vybral by som si skôr Teba, môj nájdenček s hovoriacimi očami!“ A bozkával ju na červené ústa, pohrával sa s jej dlhými vlasmi a položil jej hlavu na srdce, že sa naplnilo snami o ľudskom šťastí a nesmrteľnej duši.
„Ty sa predsa mora nebojíš, moje nemé dieťa!“ hovoril princ, keď spolu stáli na nádhernej lodi, ktorá ho mala odviezť do krajín susedného kráľa; a rozprávať jej o búrke a o bezvetrí, o podivných rybách v morských hlbinách a o tom, čo tam zazrel potápač, a víla sa jeho rozprávaniu len usmievala, lebo vedela oveľa lepšie než ktokoľvek iný, ako to vyzerá na morskom dne.
Za jasnej mesačnej noci, keď na lodi všetci až na kormidelníka spali, sedela na zábradlí lode a uprene sa dívala do mora; zdalo sa jej, že vidí otcov zámok na dne morskom a hore že stojí stará babička so striebornou korunou na hlave a pozerá sa prúdom vody k lodnému kýlu. Vtedy sa objavili nad hladinou jej sestry, zarmútene na ňu upierali zrak a lámali bielymi rukami, ona sa na ne usmievala a mávala, a chcela im povedať, že všetko sa jej šťastne darí, ale tu k nej prichádzal plavčík a sestry sa zase ponorili pod hladinu, takže sa domnieval, že biely pás na mori bola iba pena.
Budúceho rána vplávala loď do prístavu pri nádhernom meste susedného kráľa. Všetky zvony vyzváňali a z vysokých veží trúbili trubači na pozauny, zatiaľ čo dolu stáli vojaci so viajúcimi zástavami a trblietajúcimi sa bodákmi. Každý deň sa konala nejaká slávnosť. Neustále sa usporadúvali plesy a spoločenské zábavy, ale princezná sa dosiaľ neobjavila, bola vraj na výchove kdesi ďaleko v posvätnom chráme, kde sa učila všetkým kráľovským čnostiam. Konečne prišla.
Malá morská víla dychtila po tom, aby uzrela jej krásu, a musela tiež uznať, že krajšie dievča dosiaľ nevidela. Mala takú čistú a jemnú pleť a pod dlhými tmavými mihalnicami sa usmievali tmavomodré verné oči.
„To si Ty!“ zvolal princ, „Ty si ma zachránila, keď som ležal na brehu ako mŕtvy!“ a stisol očervenenú nevestu v náručí. „Aký som nesmierne šťastný,“ hovoril malej morskej víle. „Splnilo sa mi to najlepšie, v čo som sa ani neodvážil dúfať. Teba iste poteší moje šťastie, pretože ma máš zo všetkých najradšej!“ A malá morská víla mu pobozkala ruku a zdalo sa jej, že jej puká srdce. Veď ráno po princovej svadbe jej malo priniesť smrť a premeniť ju na penu na mori.
Všetky kostolné zvony vyzváňali, hlásnici jazdili po uliciach a oznamovali zásnuby. Na všetkých oltároch horeli v drahocenných strieborných lampách voňavé oleje. Kňazi mávali kadidelnicami a ženích s nevestou si podali ruky a dostalo sa im biskupovho požehnania. Malá morská víla tam stála v šatách z hodvábu a zlata a držala nevestinu vlečku, ale jej uši nepočuli slávnostnú hudbu, jej oči nevideli posvätný obrad, myslela len na noc, ktorá jej prinesie smrť, a na všetko, čo na tomto svete stratila.
Ešte v ten istý večer vstúpil ženích s nevestou na loď, delá strieľali salvy, všetky zástavy viali a na lodi vztýčili kráľovský stan zo zlata a purpuru s najkrajšími vankúšmi, kde mali aj manželia spať za tichej, chladivej noci.
Plachty sa naduli vo vetre a koráb kĺzal ľahko a bez veľkých výkyvov po jasnom mori.
Keď sa zotmelo, zapálili na lodi pestré lampióny a námorníci tancovali na palube veselé tance. Malá morská víla si spomenula na chvíľu, keď sa prvý raz vynorila z mora a zazrela tú istú nádheru a radosť; pripojila sa k vírivke tancujúcich a ľahko sa tam pri tanci vznášala, takže pripomínala svojimi pohybmi prenasledovanú lastovičku. Všetci v úžase jasali, veď tiež ešte nikdy tak krásne netancovala; do nôh akoby sa jej zarývali ostré nože, ale necítila to; bolestnejšie ju bodalo pri srdci. Vedela, že vidí posledný večer toho, pre ktorého opustila svoj rod a svoj domov, ktorému obetovala svoj hlas a kvôli ktorému denne trpela nesmierne muky, bez toho, aby o tom vedel. Poslednú noc s ním dýchala rovnaký vzduch, poslednú noc videla hlboké more a modré nebo posiate hviezdami; ju čakala večná noc bez spomienok a snov, lebo nemala dušu a nemohla ju ani získať. Na lodi sa všetci radovali a veselili dlho cez polnoc, malá morská víla sa smiala a tancovala s myšlienkou na smrť v srdci. Princ bozkával svoju pôvabnú nevestu, ona sa hrala s jeho čiernymi vlasmi, a potom šli spolu ruka v ruke na odpočinok do nádherného stanu.
Na lodi bolo teraz ticho a pokoj, len kormidelník stál pri kormidle a malá morská víla položila ruky na zábradlie lode a vyzerala na východe červánky, lebo vedela, že jej prvé lúče slnka prinesú smrť. Vtedy zbadala, ako z mora vystupujú jej sestry, bledé ako ona; dlhé, bohaté vlasy im už nevleli vo vetre, mali ich ostrihané.
„Dali sme ich čarodejnici, aby Ti pomohla, aby si nemusela dnes v noci zomrieť! Dala nám nôž, pozri sa, aký je ostrý, vidíš? Kým vyjde slnko, musíš ho zaboriť princovi do srdca, a až Ti jeho teplá krv vytryskne na nohy, zrastú Ti v rybí chvost a z Teba sa zase stane morská víla. Budeš môcť zostúpiť k nám do vody a prežiť svojich tristo rokov, kým sa nezmeníš na mŕtvu, slanú penu. Ponáhľaj sa! Kým vyjde slnko, musí zomrieť buď on, alebo Ty! Naša stará babička tak smúti, že jej vypadli biele vlasy, ako naše vlasy padli za obeť nožniciam čarodejnice. Zabi princa a vráť sa! Ponáhľaj sa, vidíš už červený pruh na nebi? O niekoľko minút vyjde slnko a Ty budeš musieť zomrieť!“ a sestry vydýchli z pŕs zvláštny, hlboký vzdych a zmizli vo vlnách.
Malá morská víla odhrnula purpurový záves stanu a videla, ako pôvabná nevesta spí, hlavou opretá o princove prsia, a sklonila sa k nemu, pobozkala ho na pekné čelo, pozrela na nebo, kde sa ranná žiara červánkov rozjasňovala stále viac a viac, pozrela na ostrý nôž a uprela zase oči na princa, ktorý vo sne zavolal menom nevestu, lebo myslel len na ňu, a nôž sa jej zatriasol v ruke. Potom ho však odmrštila ďaleko do vĺn, ktoré sa červene zatrblietali na mieste, kam dopadol, že sa zdalo, akoby od hladiny odleteli kvapky krvi. Ešte raz pozrela napoly vyhasnutým zrakom na princa, vrhla sa z lode do mora a cítila, ako sa jej telo pomaly rozpúšťa v penu.
Teraz vystúpilo z mora slnko a jeho lúče dopadli mäkko a teplo na mŕtvolne chladnú morskú penu. Malá morská víla nemala vôbec pocit, že umiera, veď videla jasné slnko, vysoko nad ňou sa vznášali stovky priehľadných, krásnych stvorení a cez ne videla biele plachty lode a červené oblaky na nebi. Ich hlas, to bola melódia, ale taká vzdušne jemná, že by ju nezachytilo ľudské ucho, práve ako by ľudské oko tieto bytosti nezazrelo; boli také ľahké, že sa bez krídel vznášali vo vzduchu. Malá morská víla videla, že má telo, aké majú ony, a že sa ním dvíha z peny stále viac a viac.
„Kam to prichádzam!“ pýtala sa a jej hlas znel práve tak jemne ako hlas ostatných bytostí, tak, že by to ľudská hudba nikdy nenapodobila.
„K dcéram vzduchu!“ odpovedali ostatné. „Morská víla nemá nesmrteľnú dušu, nikdy ju nemôže získať, ibaže by získala lásku človeka! Jej večný život závisí od cudzej sily. Ani dcéry vzduchu nemajú večnú dušu, ale môžu si ju samy vytvoriť dobrými skutkami. Letíme do teplých krajín, kde teplý morový vzduch vraždí ľudí; my ho tam ochladzujeme. Šírime vzduchom vôňu kvetov a posielame ľuďom osvieženie a zdravie. A keď sa tak budeme po tristo rokov zo všetkých síl snažiť o dobro, vtedy sa nám dostane nesmrteľnej duše a účasti na večnom šťastí ľudí. Ty, úbohá malá víla, Ty si z celého srdca usilovala o to isté, trpela si a strádala, pozdvihla si sa do sveta vzdušných duchov, a teraz si môžeš za tristo rokov sama vytvoriť dobrými skutkami nesmrteľnú dušu.“
A malá morská víla pozdvihla priesvitné ruky k božiemu slnku a prvýkrát pocítila slzy. ..... Na lodi bolo opäť hlučno a živo, videla, ako ju princ a jeho pôvabná nevesta hľadajú, ako smutne upierajú zrak na penu vo vlnách, akoby vedeli, že sa vrhla do mora. Pobozkala, neviditeľná, nevestu na čelo, usmiala sa na princa a vystúpila spolu s ostatnými deťmi vzduchu na ružový oblak, plynúci vzduchom.
„Za tristo rokov takto vplávame do kráľovstva Božieho!“ zašepkala jedna dcéra vzduchu. „Neviditeľne vnikáme do ľudských domovov, kde majú deti, a za každý deň, keď nájdeme dobré dieťa, ktoré robí rodičom radosť a zaslúži si ich lásku, skracuje Boh dobu našej skúšky. Dieťa nevie, kedy letíme izbou, a keď sa tam od radosti usmejeme, že vidíme dobré dieťa, vtedy sa nám uberá z oných tristo rokov jeden rok. Ale keď vidíme neposlušné a zlé dieťa, musíme prelievať slzy žiaľu a každá slza predlžuje našu dobu o jeden deň!“