Lenivý Janko a Tučná Terka

Janko bol taký lenivý, že hoci na tomto svete mal jedinú starosť, a to každý deň vyhnať kozu na pašu, celý deň nad touto preťažkou drinou vzdychal a nariekal. „Je to naozaj preťažké bremeno,“ ľutoval sa: „ťažká a trudná robota, deň za dňom, rok za rokom až do neskorej jesene vyháňať kozu na pašu. Keby si pri tom mohol človek aspoň ľahnúť a trochu pospať! Ale nie, človek musí mať oči na stopkách, aby nezožrala mladé stromky alebo sa neprederala krovím do záhrady alebo mu neušla. Ako potom môže človek dôjsť pokoja, ako môže mať zo života nejakú radosť?“ Posadil sa k peci, aby pozbieral myšlienky a rozmýšľal a premýšľal, ako by svoje rameno toho bremena zbavil. Dlhú chvíľu to bolo len plané rozmýšľanie, ale zrazu mu spadli šupiny z očí a zvolal: „Už viem, čo urobím! Ožením sa s Tučnou Terkou, ona má tiež kozu, a tak môže pásť aj tú moju a ja budem mať po trápení.“

Tak Lenivý Janko uviedol svoje unavené údy opäť do pohybu, so supaním prešiel ulicu až k chalupe, kde žili rodičia Tučnej Terky, a požiadal o ich pracovitú a počestnú dcéru. Rodičia sa dlho nerozmýšľali, vrana k vrane sadá, rovný rovného hľadá, mysleli si a súhlasili. Tak sa Tučná Terka stala Jankovou ženou a vyháňala na pašu obe kozy. A Lenivému Jankovi nastali zlaté časy, lebo sa nemusel venovať ničomu inému než hýčkaniu svojej lenivosti. Občas si vyšiel von s Tučnou Terkou a hovoril: „Človeku hneď lepšie chutí, keby občas nezakúsil príkoria, stratil by potom z leňošenia všetko potešenie.“

Ale Tučná Terka nebola o nič menej lenivá. „Milý Janíčko,“ povedala jedného dňa: „prečo si máme svoj život kaziť povinnosťami a nechať chradnúť svoju mladosť a sviežosť? Nebolo by lepšie, keby sme obe kozy, ktoré nás mečaním za včasného rána budia z najlepšieho spánku, dali nášmu susedovi a vzali si od neho jeden úľ? Ten postavíme na nejaké slnečné miesto za dom a ďalej sa oň nemusíme starať. Včely nemusí človek strážiť ani vyháňať na pašu, lietajú samy, cestu domov nájdu samy a zbierajú med, bez toho, aby nás to stálo najmenšiu námahu.“ „Hovoríš ako múdra žena, Terka,“ odvetil Lenivý Janko: „tvoj nápad sa mi páči, med chutí a nasýti nepochybne lepšie ako kozie mlieko a dá sa dlhšie uchovávať!“

Sused im dal rád za dve kozy jeden včelí úľ. Včely lietali neúnavne od skorého rána do neskorého večera sem a tam a plnili úľ tým najkrajším medom, takže Lenivý Janko na jeseň vytočil plný džbán. Postavili džbán na policu, ktorá bola pripevnená hore na stene v izbe, a pretože sa báli, že by ho mohol niekto ukradnúť alebo že by sa doňho mohli pustiť myši, priniesla Tučná Terka poriadnu hrčavú palicu a tú položila vedľa postele s tým, aby ju bez toho, že by museli vstávať z postele, schmatli do ruky a nezvaných hostí hnali preč.

Lenivý Janko nikdy neopúšťal posteľ pred obedom, lebo hovoril: „Kto skoro vstáva, svoj majetok projedá.“ Jedného dňa, keď ešte ležal v perí a unavený z dlhého spánku odpočíval, povedal svojej žene: „Ženy milujú sladkosti a ty maškrtíš med, bude lepšie, skôr než ho všetok zješ, vymeniť ho za hus s húsatkami.“ „Ale nie skôr,“ odvetila Tučná Terka: „než budeme mať dieťa, aby ju pásalo. Máme sa azda s mladými husami trápiť a zbytočne strácať sily?“ „Ako myslíš,“ povedal Lenivý Janko: „chlapec bude pásť husi. Dnes už deti nič nepočúvajú, robia si, čo chcú, lebo sa považujú za múdrejšie než rodičia, práve ako pacholok, ktorý má strážiť kravu a zatiaľ sleduje kosy.“ „No,“ odvetila Tučná Terka. „tomu sa ale zle povedie, ak neurobí, čo mu poviem. Vezmem túto hrčavú palicu a naložím mu nepočítane. Len sa pozri, Janko!“ zvolala celá rozpálená a schmatla palicu, ktorou chcela odháňať myši: „Vidíš? Týmto toho spratka usmerním!“

A palicou sa rozmachla tak nešťastne, že trafila džbán s medom na polici nad posteľou. Džbán sa rozbil o stenu, črepy popadali dolu a ten krásny med tiekol na zem. „Tak tu leží naša hus aj s húsatkami,“ povedal Lenivý Janko: „Už ich nemusíme pásť. Ale máme to šťastie, že nám ten džbán nespadol na hlavu.“ A potom v jednom črepe uvidel trochu medu, načiahol sa po neho a povedal spokojne: „Ten zvyšok si, ženo, necháme chutiť a potom po prestálom úľaku si trochu odpočinieme, čo sa stane, keď raz vstaneme trochu neskôr ako obyčajne, deň je predsa dosť dlhý.“ „Áno, mužíku,“ odvetila Tučná Terka: „všetko má svoj čas. Vieš, to bol raz jeden slimák pozvaný na svadbu, vydal sa na cestu, ale prišiel až ku krstinám. Pred domom zakopol o plot, spadol dolu a povzdychol si: To má človek z toho, že sa ponáhľa!“