Modrá lucerna; Modrý kahanec

Bol raz jeden vojak, ktorý dlho verne slúžil kráľovi, ale teraz vojna skončila a ten vojak, ktorý v nej utrpel mnohé zranenia, už nemohol slúžiť, a tak mu kráľ povedal:
„Môžeš ísť domov, už ťa nepotrebujem, peniaze už žiadne nedostaneš, lebo plat si zaslúžia len tí, ktorí mi preukazujú služby.“
Eckhard nevedel, čím by sa udržal pri živote, plný obáv teda išiel celý deň rovno za nosom, až k večeru prišiel do jedného hlbokého lesa. Keď sa zotmelo, uvidel svetlo, a tak sa za ním vybral. Prišiel k chalupe, v ktorej bývala jedna čarodejnica.
„Daj mi, prosím, niečo málo na jedenie aj pitie a nechaj ma tu prenocovať,“ povedal jej vojak, „inak zahyniem.“
„Ohó,“ odvetila čarodejnica, „kto by kŕmil prepusteného? Ale ja mám zľutovné srdce a rada ti to dám, ak mi urobíš, čo si budem priať.“
„Čo si teda želáš?“ opýtal sa vojak.
„Aby si mi zajtra okopal záhradu!“
Eckhard rád súhlasil a na druhý deň pracoval zo všetkých síl, ale s prácou bol hotový až k samému večeru.
„Vidím,“ povedala čarodejnica, „že dnes už ďalej ísť nemôžeš, ja ťa ešte na jednu noc uložím, ak mi zajtra naštiepaš fúru dreva.“
Vojak na to potreboval opäť celý deň a večer mu čarodejnica urobila ponuku, aby zostal ešte jednu noc.
„Ráno pre mňa urobíš len malú službičku. Za domom je stará vyschnutá studňa, do ktorej mi spadla lucerna, svieti na modro a nikdy nezhasne, tak mi ju prinesieš hore.“
Na druhý deň ho stará viedla ku studni a v koši spustila dolu. Eckhard našiel modrú lucernu a dal jej znamenie, že ho môže vytiahnuť hore. Čarodejnica ho vytiahla do výšky, ale keď už bol blízko okraja, načiahla ruku a chcela mu modrú lucernu vziať.
„Nie,“ povedal Eckhard, lebo prehliadol jej zlý úmysel, „tú lucernu ti nedám skôr, kým nebudem stáť nohami na pevnej zemi.“
Vtedy sa čarodejnica rozzúrila, nechala ho spadnúť späť dolu do studne a odišla.
Úbohý Eckhard dopadol, bez toho aby si ublížil, na vlhkú zem. Svetlo stále svietilo, ale čo mu to bolo platné, keď jasne videl, že tu dolu to nemá ďaleko k smrti. Sedel chvíľu zahalený do smútku, potom siahol na tornu a tu v nej nahmatal svoju fajku, ktorá bola ešte spolovice napchatá tabakom.
„To bude moja posledná radosť,“ pomyslel si, vytiahol ju, zapálil ju svetlom z lucerny a dal sa fajčiť.
Dym stúpal do výšky a tu sa pred ním zrazu objavil malý čierny mužíček a pýtal sa:
„Pane, čo rozkážeš?“
„Prečo by som ti mal rozkazovať?“ opýtal sa Eckhard prekvapene.
„Musím urobiť všetko,“ odvetil mu mužík, „čo si želáš.“
„Dobre,“ povedal vojak, „tak mi najprv pomôž zo studne.“
Mužík ho vzal za ruku a viedol ho jednou podzemnou chodbou, ale nezabudli so sebou vziať lucernu. Cestou mužík Eckhardovi ukázal poklady, ktoré čarodejnica nazhromaždila a tu v podzemí ukryla. A vojak si vzal toľko zlaťákov, koľko uniesol.
Keď boli hore, povedal mužíkovi:
„Teraz choď, zviaž čarodejnicu a zaveď ju pred súd.“
Netrvalo to dlho a prehnala sa okolo ako vietor, sediac na divokej mačke, čarodejnica a strašidelne škriekala. Za malú chvíľu sa mužík vrátil a povedal:
„Všetko je vybavené a čarodejnica visí na šibenici. Čo rozkážeš ďalej, pane?“
„Teraz nič,“ odvetil Eckhard, „môžeš ísť domov, ale buď hneď po ruke, keď ťa zavolám.“
„To nie je nutné,“ povedal mužík, „keď si svoju fajku tým modrým svetlom zapáliš, stojím v okamihu pred tebou.“
S týmito slovami zmizol mužík vojakovi pred očami.
Eckhard sa vrátil späť do mesta, z ktorého bol prišiel. Šiel do toho najlepšieho hostinca a nechal si ušiť krásne šaty. Potom hostinskému prikázal jednu izbu čo najnádhernejšie zariadiť. Keď to bolo hotové a vojak sa nasťahoval, zavolal čierneho mužíka a povedal:
„Kráľovi som verne slúžil, ale on ma poslal preč a nechal ma hladovať, preto sa mu teraz pomstím.“
„Čo mám urobiť?“ opýtal sa mužík.
„Neskoro večer, keď bude princezná ležať v posteli, prines ju spiacu sem. Bude mi tu robiť posluhovačku.“
Mužík povedal:
„To je pre mňa ľahká vec, ale pre teba je to príliš nebezpečné, ak to vyjde najavo, zle sa ti povedie.“
Keď odbila dvanásta hodina, otvorili sa dvere a mužík priniesol dnu princeznú.
„Oho, už si tu?!“ zvolal vojak, „hybaj do práce a pohni sa! Chyť metlu a pozametaj izbu!“
Keď bola s tou prácou hotová, prikázal jej vojak ísť k jeho stoličke, na ktorú si položil nohy, a povedal:
„Vyzuj mi čižmy!“
Potom jej topánky hodil do tváre a ona ich musela zdvihnúť, očistiť a vyleštiť. Urobila všetko, čo jej prikázal, bez odvrávania, tichá a s napoly privretými očami. Pri prvom kikiríkaní kohúta ju mužík odniesol späť do postele na kráľovský zámok.
Ráno, keď princezná vstala, bežala k otcovi a rozprávala mu, aký mala podivuhodný sen:
„Niečo ma nieslo ulicami rýchlosťou blesku do izby jedného vojaka, tomu som musela slúžiť a robiť také obyčajné práce ako zametanie izby a podávanie čižiem. Bol to len sen, a predsa som taká unavená, ako keby som všetko naozaj vykonala.“
„No mohol to byť naozaj len sen,“ povedal kráľ, „ale dám ti radu, schovaj si do taštičky hrach a urob v nej malú dierku. Keď ťa opäť odnesú, budú hrášky padať von a zanechajú na uliciach stopu.“
Keď to kráľ vravel, stál pri tom neviditeľný mužík a všetko počul. V noci, keď spiacu princeznú niesol ulicami, síce z taštičky vypadávali jednotlivé hrášky, ale nemohli zanechať žiadne stopy, lebo ten lstivý mužík predtým rozsypal hrach po všetkých uliciach. Princezná musela opäť až do prvého kikiríkania kohúta slúžiť vojakovi ako slúžka.
Kráľ nasledujúce ráno poslal svojich ľudí, aby hľadali stopy, ale bolo to márne, lebo vo všetkých uliciach sedeli chudobné deti, zbierali hrach a hovorili:
„Dnes v noci pršal hrach!“
„Musíme vymyslieť niečo iné,“ povedal kráľ, „nechaj si na nohách črievičky, keď si dnes pôjdeš ľahnúť, a skôr než ťa z toho miesta odnesú preč, schovaj tam jeden črievik a ten potom budeme hľadať.“
Čierny mužík tú dohodu počul, a keď si večer Eckhard želal, aby k nemu zase priniesol princeznú, snažil sa ho od toho odhovoriť. Povedal, že proti tejto lsti nepozná žiadny prostriedok, a že keď u neho ten črievik nájdu, zle sa mu povedie.
„Urob, čo vravím!“ odvetil mu Eckhard.
A princezná musela aj tretiu noc pracovať ako slúžka, ale skôr než ju odniesli späť, ukryla svoju topánku pod posteľ.
Na druhý deň dal kráľ po celom meste hľadať črievik svojej dcéry, až ho našli u vojaka a Eckharda samého, ktorý sa na početné prosby čierneho mužíka nakoniec dal na útek, zastihli pri bráne a uvrhli do väzenia.
Lenže na svoj majetok, modrú lucernu aj zlaťáky, v tom zhone úplne zabudol a teraz mal pri sebe len jediný zlaťák.
Keď teraz stál Eckhard pri okne väzenia, uvidel okolo ísť jedného svojho kamaráta, zaklopal na okenicu a keď ten prišiel bližšie, povedal mu:
„Buď taký dobrý a prines mi môj ranček, nechal som ho ležať v hostinci, za to ti dám tento dukát.“
Kamarát bežal a priniesol mu, čo si želal.
Keď bol Eckhard zasa sám, vytiahol fajku a privolal si čierneho mužíčka.
„Buď bez strachu,“ povedal ten svojmu pánovi, „choď tam, kam ťa povedú, nech sa deje čokoľvek, len nezabudni si so sebou vziať fajku a lucerničku.“
Na druhý deň bol súd nad vojakom, a aj keď vlastne nič zlé neurobil, odsúdil ho sudca na smrť. Keď bol teraz Eckhard vyvedený, poprosil kráľa o posledné milosrdenstvo.
„Čo to má byť?“ opýtal sa kráľ.
„Aby som si mohol na tejto poslednej ceste naposledy vyfajčiť svoju fajku.“
„Môžeš vyfajčiť aj tri,“ povedal kráľ, „ale nemysli si, že ti darujem život.“
Vtedy vytiahol Eckhard fajku a zapálil ju tým modrým ohníkom a sotva pár kruhov dymu k nebu vystúpilo, stál tu čierny mužík s malou palicou v ruke a povedal:
„Čo rozkážeš, pane?“
„Zraz toho falošného sudcu a jeho drábov k zemi a kráľa tiež nešetri za to, ako zle so mnou zaobchádzali.“
Vtedy sa dal mužík poletovať ako blesk a tou palicou im chrbty napravovať, že popadali čoskoro na zem a pohnúť sa viac neodvážili.
Kráľ bol od strachu bez seba, dal sa do prosenia, aby mu bol život zachovaný, dal nakoniec Eckhardovi celú ríšu a svoju dcéru za ženu.