O pyšnom hojdacom koníkovi

Malý Vítek je rozkošný chlapček, ktorý sa už od malička veľmi rád hojdal na hojdacom koníkovi. Možno práve preto mu mamička kúpila k narodeninám ešte jedného koníka, krajšieho a modernejšieho, ktorý dokonca vedel sám zarehotať. Lenže práve to bola najväčšia chyba. Vítek si síce obľúbil oboch koníkov rovnako a nikdy v nich nehľadal žiadne rozdiely, ale len čo sa v detskej izbičke obaja koníky prvýkrát stretli, nastal medzi nimi boj, nepokoj a zvada.

Vítek bol z oboch celý nadšený, veď o to nejde, ale koníkom sa spoločné stretnutie a bývanie takto spolu v jednej miestnosti rozhodne nepáčilo. Jeden žiarlil na druhého, závideli si a len nehezky na seba pozerali a vôbec neboli nadšení z toho, že sa teraz musia pri hojdaní Vítka striedať a deliť sa o jeho priazeň.

So starým koníkom to ešte nebolo také hrozné. Bol skromný, dobrácky a rád by sa s novým koníkom skamarátil, veď o to nejde, ale oveľa horšie to bolo s tým novým. Bol hrdý, pyšný, chvastavý a závistlivý, že to bola hrôza! Nechcel sa skamarátiť ani za nič! Stále len hľadal na starom koníkovi samé nedostatky a chyby a jedno kolo sa mu zlomyseľne vysmieval.

Len čo ostali v izbičke sami, hneď sa do neho pustil a povedal chvastavo:

„Pozri sa na seba, ako vyzeráš? Veď si starý, škaredý, oškubaný a odretý, veď či takto vyzerá kôň? Kdeže máš hrivu a chvost, no? Na mňa sa pozri! Takto má vyzerať správny kôň a nie taký otrhanec ako ty,“ ale starý koníček na to:
„Ja viem. Už nie som síce žiadny mladík ani krásavec ako ty, ale môj pánko Vítek ma má rád. Viem ho krásne pohojdať a v mojom koženom sedle sa mu, pánajána, sedí ako nejakému kniežaťu! Veď som z vzácneho, starého dreva a hoci ma pamätá už aj Vítkova prapradedka, stále som pevný a vôbec sa nekývem. A že nemám žiadny koňský chvost ani hrivu? To máš síce pravdu, ale kdovie, ako budeš vyzerať v mojom veku ty. Veď na hojdanie to predsa nič neohrozuje a môj pánko si ma váži takého, aký som, vieš?“ povedal dotknuto starý koníček, ale ten nový sa mu už zase posmieval a začal sa vystatovať.

„Veď si celý zašlý, odretý a tvrdý ako kosť! Ja som pekne mäkučký, čistučký a krásny. Som celý z plyšu, hej, hej? Siahni si, cítiš? To je jemnosť, čo? A vidíš to moje krásne sedlo? Mám aj držadlá a stúpadlá a viem hýbať papuľkou. Dokážem sám zarehotať a vrtieť chvostíkom, ale čo vieš ty? Vôbec nič, však? Veď to som si mohol myslieť hneď. Si úplná nula, nič viac, úbožiak!“

Úbohý starý koníček, no čo vám mám, milé deti, rozprávať? Bol smutný a zarmútený z toľkých zraňujúcich slov od pyšného koníka, a to si naivne myslel, že by mohli byť raz kamaráti.

„Prečo nie som aj ja taký pekný a moderný? Keby som dokázal aspoň tak nahlas zarehotať,“ pomyslel si v duchu. O to viac bol mrzutý a nešťastný a prestal sa v izbičke u Vítka cítiť dobre. Pripadal si taký obyčajný, bezvýznamný, nepotrebný a nezaujímavý, a čo až vtedy, keď zistil, že sa Vítek teraz oveľa častejšie a radšej hojdá na novom koníkovi? To obzvlášť zosmutnel a o to viac sa trápil a sužoval. Jedno kolo žalostne plakal a nariekal.

Od toho dňa sa nešťastný koníček takto trápil a sužoval od rána do večera. Bol natoľko smutný, že sa na to ďalej nedokázala pozerať ani plyšová opička Sandra. Dennodenne počúvala, ako sa nový koník tomu starému zakaždým len posmieva a pyšne sa pred ním vystatuje. Chcela smutného koníčka nejako rozveseliť, preto pred ním začala smiešne poskakovať, šaškovať a robiť rôzne opičky, ale koníčkovi sa evidentne nechcelo smiať. Mal už na krajíčku dokonca slzičky a začal našpúlovať pery.

„Neplač, koníček,“ povedala zrazu opička Sandra a už rozmýšľala, ako mu pomôcť, len aby nebol stále taký smutný a zúfalý.

Pretože to bola veľmi múdra a prefíkaná opička, hneď dostala skvelý nápad a uháňala z izbičky niekam veľmi ďaleko. Vyhľadala svojho kamaráta opičiaka Huga z rozprávkovej ríše, ktorý sa kedysi učil čarodejnícke umenie. Dokázal oživovať veci, a tak ho s prosbou požiadala o pomoc a povedala:

„Drahý priateľ, potrebujem tvoju pomoc. Už ma nebaví počúvať, ako sa ten náš nový koník tomu starému jedno kolo posmieva, ani sa už nedokážem ďalej pozerať, aký je starý koníček smutný a utrápený. Urob, prosím, niečo, aby bol zase veselý a šťastný, inak sa od trápenia čoskoro celkom rozplače,“ prezradila opičiakovi Sandra Hugovi a ten sa hneď dal do čarovania.

Len čo vyslovil slová „abraka dabraka“ a zamrmlal nejaké cudzie zaklínadlo, povedal:
„Tak a hotovo! Všetko je zariadené.“

Opička Sandra poďakovala a už uháňala, čo jej nohy stačili, späť.
„To som zvedavá, čo teda Hugo s koníčkom urobil,“ vyhlásila netrpezlivá opička. Len čo dorazila na miesto, nemohla uveriť svojim ušiam. Už pri dverách Vítkovej izbičky začula hlasné a radostné rehotanie. Spočiatku si myslela, že sa to zase vyvyšuje nový koník nad tým starým a chváli sa svojím rehotaním, ale mýlila sa. Len čo stlačila kľučku dverí, neprestala žasnúť!

Vedľa nového koníka stál namiesto toho starého skutočný, oživený, krásny kôň, ktorý veselo poskakoval, zvonil podkovičkami, radostne mykal chvostom, odhadzoval hrivu a prešťastne rehotal. Bol prepychovo osedlaný a radostne striháal ušiskami. Len čo začul Vítek hlasné koňské rehotanie, hneď vbehol do izbičky ako strela a nadšene zvolal: „Jé, živý kôň, hurá!“

A to sa už s ním šťastne objímal a ťapkal ho po chrbte a hladil ho po jeho hustej hrive. Potom chytil koníka za opraty a už si ho opatrne vyvádzal von z izbičky, pričom len-len že dverami prešiel! Tam naň veselo naskočil a už sa v jeho sedle vozil až takmer do tmy, ako veľmi bol z koníka celý unesený, a jedno kolo bez prestania kričal slovo zázrak!

Naopak, hojdací koníček v tú chvíľu mohol puknúť od zlosti a závisti, ako veľký hnev mal na živého koníka. Až teraz začal svoje chyby ľutovať a pýtal sa v duchu sám seba:
„Prečo som na neho len bol taký škaredý? Prečo som sa mu toľko vysmieval a neustále ho len hanil?“

Ale na podobné otázky už bolo tentoraz neskoro. Keď videl, aký je teraz koník pekný a Vítkom neustále obdivovaný, veľmi mu tajne závidel a zatúžil byť na jeho mieste.

Vítek bol šťastný, prešťastný a oči mu žiarili spokojnosťou. Najradšej by zo sedla takého krásneho koňa nikdy nezliezol. Takáto vyjažďka bola oveľa lepšia ako len obyčajné hojdanie a práve to pyšného koníka potrestalo. Vedel, že už nie je tým najkrajším len on, a sám sa presvedčil, že posmievať sa druhým a vyvyšovať sa nad nich sa naozaj nevypláca!

Odvtedy prestal byť hojdací koníček raz a navždy pyšný. Bol rád, keď sa na ňom Vítek aspoň občas trochu pohojdal, ale už nikdy sa na nikoho takto hrdo nevyvyšoval. Dokonca sa čoskoro skamarátil aj s opičkou Sandrou, ktorú vo svojom sedle hojdá namiesto Vítka možno ešte aj dnes, kto vie?