Rozprávka o Šídlovi a Teplomilovi 1/4

Kde bolo, tam bolo, nedávno tomu. Všetko sa odohralo jedného nevinného večera, keď dievčatko Natálka, ktoré už ležalo v postieľke, počulo, ako sa rodí nová rozprávka.
„A o kom tá rozprávka vlastne bude?“
„No,“ potiahnem významne z nezapálenej fajky. Nezapálenej preto, lebo pred deťmi sa nefajčí. „Tie staré rozprávky už počúvať nechceš, a tak to bude rozprávka nová. Bude to rozprávka o Šídlovi a Teplomilovi.“

„Jé, to je fajn,“ tleskala Natálka nadšene.
„Áno, myslel som si to.“
„A ako tí dvaja vyzerajú?“ pýtala sa zvedavo.
„Pokoj, všetko sa čoskoro dozvieš, začínam totiž rozprávať.“
„A keby si náhodou uprostred rozprávania zaspala, dopoviem ti to zajtra, nemusíš sa báť.“
„To ja nezaspím, oco.“

Tak ti raz jedného razu žila bola bytostka menom Teplomil. Vznášala sa na lúke pri lese asi dvadsaťdva a pol centimetra vysoko, usmievala sa na červánky, ktoré ju hriali a rozochvievali v nej všetky zmysly aj nezmysly, rozosiate po celom širokom tele.
A ako sa Teplomil narodil? Jedného krásneho dňa sa odniekiaľ vyparil, potom sa vzniesol a už zostal visieť. Vďaka tomu nepotreboval nohy. Mal iba dve bucľaté ručičky. Na dobráckej tvári mu žiarili dve očká, nos rozpľasknutý medzi nimi ako gombík. Brady mal Teplomil hneď tri. A uši všade po celom tele. Vďaka tomu dobre počul.

Táto zvláštna bytostka si raz na začiatku leta povzdychla: „Cha, chlapče, čo ty vieš, aký je svet? Už ťa nebaví vznášať sa tu nad lúčkou. Vydaj sa do sveta! Niečomu sa naučiť, pri niečom byť, niečo vidieť, čo by si potom mohol doma rozprávať.“

Takže takto, sám so sebou rozprávajúc, rozhodol sa urobiť hneď to, na čom sa uzniesol. Naslinil prst, aby zistil, odkiaľ vietor veje,
a potom pomalým tempom odplával ladne smerom na juh.

„A kde je Šídlo?“ vyzvedala Natálka.
„Aké Šídlo?“
„Veď si sľúbil, že rozprávka bude aj o Šídlovi.“
No, to je pravda. Na Šídla som trochu pozabudol. Kde by mohol byť? Sľub sa musí dodržať. Pozrel som sa z okna a to ma osviežilo na ďalšie rozprávanie.

V tom čase, avšak na inom mieste, ani nie tri hodiny jazdy unaveným koňom, sa v jednom malom domčeku práve netrpezlivo vrtel Šídlo. Vrtel sa uprostred tmavej miestnosti s malým okienkom, stolíkom, rozvrzganou stoličkou, lampou vysokou ako chudý človek a aj nahou krajčírskou figurínou. Áno, napriek svojmu menu vykonával remeslo krajčírske. Nástroj šidlo totiž, ak to, Natálka, nevieš, používa obuvník.

Šídlo by rád do niečoho pichol, rád by niečo zošil, lenže nebolo čo. Neustále z okienka vyzeral, či si k nemu nejde dať ušiť šaty nejaká pani alebo aspoň slečna, ale nikto nešiel.

Čo robiť, keď nie je čo robiť? Šídlo sa pokúsil usadiť na stoličku, ale hneď zasa vyskočil. Ktosi totiž zaklopal.

Bolo to veľmi jemné zaklopanie, že chvíľu myslel, či nemá len nejaké halucinácie. Bol už vyskočený, pár krokov od dverí, ale napriek tomu sa zdráhal ísť otvoriť. Zachvátil ho totiž zrazu strach, aby to nebol celkom obyčajný omyl.
Zaklopanie sa ozvalo znova, tentoraz o poznanie hlasnejšie. Šídlo hbito pristúpil a otvoril dvierka. Vonku stálo dievčatko, že keby ste fúkli, tak… teda asi by sa nič nestalo.

„Ále, to ste vy?“ začudoval sa krajčír.
„Môžem sa s vami porozprávať, pán Šídlo?“
„Ale iste, ale iste,“ koktal rozčúlením, „poďte, prosím, ďalej. Čo vás ku mne privádza, takto neskoro večer, princezničko?“
„Viete, pán Šídlo, môj kráľovský papá usporiada o týždeň ples na moju počesť.“
„To je skvelé, to je skvelé, vaša Počesť si to iste zaslúži,“ jasal krajčír, zrejme prehliadol smutný tón princeznej.

„No práve, môj prvý ples a ja nemám čo na seba. A to bol pozvaný aj princ Zbyněk.“
„Aj princ Zbyněk zavíta, no nie. A vy nemáte čo na seba, no nie.“
„No práve. A to bol pozvaný aj princ Luděk a princ Dušan.“
„Aha. Aj princ Luděk a Dušan. To je ale účasť, no nie,“ začudoval sa Šídlo.
„No práve. Milujem všetkých troch, a tak si vyberiem toho, kto mi najviac, najkrajšie a najdôvtipnejšie pochváli moje nové šaty.“

„Vaše nové šaty…,“ opakoval tupo Šídlo, „a čím vám môžem pomôcť? Čím môže vašej kráľovskej milosti poslúžiť úbohý a chudobný poddaný? Môžem vám azda ponúknuť pohár vody?“
„Tie nové šaty mi ušijete vy,“ vysvetlila princezná a dodala rýchlo, „nie, ďakujem, vodu nechcem.“

„No to je skvelé, to je skvelé,“ poskakoval Šídlo.
„Urobila som vám tým radosť?“

„Obrovskú. Naozaj, ani neviete, akú radosť ste mi tým urobili.“
„Musíte byť iste veľmi chudobný, keď sa tešíte, že som vám ušetrila trochu vody.“
„Akej vody?“ vzhliadol nechápavo krajčírik. Už fantazíroval, ako budú šaty vyzerať, z akej ich ušije látky, akú budú mať farbu a strih. Na vodu úplne zabudol.
„Jéje, pán Šídlo, vy ste ale popleta. Veď voda, ktorú ste mi ponúkali na pitie.“
„Aha,“ vykríkol krajčírsky majster a odbehol. „Hneď to bude, princezničko, hneď vám ju donesiem.“

Kým stihla niečo povedať, bol späť aj s krčiažkom.
„A teraz sa nehýbte, princezničko, trošku si vás premeriam.“
Šídlo vytiahol krajčírsky meter a začal ho roztahovať do výšky aj do šírky.

„Výštička, sto tridsaťdeväť, úžasné, bočíčky sedemdesiat, výborné, pásik osemdesiat, ramienka tridsaťosem,“ čísla si čmáral do zošitka a počítal, „to máme emcébéta kotangens sínus odmocnina dvoma to celé na druhú plus jedna…“

Princezná zatiaľ oznamovala svoje požiadavky: „A chcela by som v nich vyzerať ako víla, ozdobená kvapkami večernej rosy. Šaty musia byť zo svitu zlatej luny, ľahučké ako babie leto a mäkučké ako môj plyšový macko.“

„Váš plyšový macko, aha. A výstrih, prosím, si budete priať do ú, alebo do es?“
Princezná sa zamyslela. „To nechám na vás. Svojej práci iste rozumiete. Ušite ich tak, aby mi čo najviac pristali.“

„Ale iste, samozrejme, určite, šatôčky budú jedna báseň. Uvidíte, na mňa je spoľahnutie.“
„Ja som to vedela, že vy to zvládnete,“ zatlieskala princezná nadšene, „predstavte si, že môj kráľovský krajčír ich odmietol ušiť. Môj kráľovský papá ho však hneď dal vsadiť do hladomorne, tam ho tá jeho vzdorovitosť prejde. Takže ples bude o týždeň. Prídem si po šaty v piatok. Dovidenia, pán Šídlo.“

A kým sa krajčírik na čokoľvek zmohol, pretiahla sa dvierkami von. Zostal po nej len francúzsky parfum.

„V piatok. Tak to teda rýchlo do práce. Počkať, ako ale také vílie šaty vlastne vyzerajú? Šakra. To neviem.“

Začal listovať v časopise: „Hm, v časopise ich nemám. V katalógu tiež nie. To je hlúpe.“
Potom ho však predsa len niečo napadlo: „Víly tancujú v lese na lúke pri rybníku. Ale len za splnu.“ Chvíľu bezradne chodil sem a tam a potom veselo poskočil, „veď spln je práve dnes. Mám ja ale šťastie. Juch!“