O Červenej čiapočke

V jednej rodine žilo jedno dobré a milé dievčatko. Každý ho mal rád, ale mamička s babičkou ho milovali zo všetkých najviac. Keďže jej babička ušila červenú čiapočku, začali jej podľa nej hovoriť Červená čiapočka.

Babička bývala na samote pri lese. Široko-ďaleko nebola žiadna iná chalúpka a babička sa tam starala o lesné zvieratká. Raz v lete mamička napiekla koláče, do košíka pridala fľašu vína a povedala Čiapočke: „Babička má dnes meniny. Vezmi košík a zanes to k babičke do chalúpky. Ale choď rovno, nech sa v lese nezatúlaš!“ Čiapočka pokývala hlavou a veselo sa vydala na cestu. Poskakovala, až sa jej vrkôčiky hádzali po chrbte. Čoskoro sa dostala do lesa, šliapala po mäkučkom machu, až prišla k potôčiku. Bolo horúco, a tak Čiapočka neodolala, vyzula si topánky a začala máchať nožičky v studenej vode. Vtom sa pred ňou rozhrnulo krovie a oproti Čiapočke vyšiel vlk.

„Dobrý deň, Čiapočka, kam ideš?“ opýtal sa. Hlas mu škrípal, hoci sa snažil hovoriť dobrácky, aby Čiapočku nevyplašil. Ale Čiapočka nikdy vlka nevidela a myslela si, že je to veľký pes. Preto sa nič nebála a vravela vlkovi: „Idem k babičke do chalúpky v lese. Má dnes meniny, a tak jej mamička upiekla koláče.“
„Chceš ochutnať?“ ponúkala vlkovi. Ten si pričuchol ku košíku a uškrnul sa. „Mäso nemáš?“ opýtal sa znechutene.
„Nemám,“ odpovedalo dievčatko.
„No, nevadí, koláč si nechám na večeru,“ povedal vlk.
V duchu však už premýšľal, ako by si na Čiapočke pochutil. „A kdeže býva tvoja babička?“ „Ty to nevieš?“ čudovala sa Čiapočka, „predsa v chalúpke za lesom. Pôjdeš kúsok popri potoku, potom odbočíš doprava a už tam budeš.“ „Tak vieš čo, Čiapočka, budeme pretekať,“ navrhol vlk. „Ty pôjdeš dolu popri potoku a ja proti vode. Uvidíme, kto bude u babičky skôr.“ Čiapočka sa len zasmiala, schmatla košík s koláčmi a vínom a vydala sa na cestu.

Vlk šiel kúsok opačným smerom, ale za chvíľu skočil do húštiny a hnal sa krovím rovno na kraj lesa. O chvíľu už stál pred babičkinou chalúpkou a klopal na dvere. „Kto je to?“ ozvalo sa zvnútra. „To som ja, Čiapočka,“ zavolal potichu vlk. Babička sa už nemohla vnučky dočkať a otvorila dvere. Vlk sa na ňu vrhol a naraz ju prehltol. Potom si dal na hlavu jej čepiec, nasadil si na nos okuliare a ľahol si do postele. Vzal si babičkinu knižku a robil, že číta. Čiapočka sa zatiaľ v lese naháňala za motýľmi, zbierala maliny, až konečne došla k chalúpke. Zaklopala na dvere a zvnútra sa ozval chrapľavý hlas: „Kto to klope?“ Čiapočka sa zarazila, ale potom odpovedala: „To som ja, babička, vaša Čiapočka.“ „Poď ďalej, dievčatko, je otvorené.“ Čiapočka vošla dnu, a keď zbadala vlka, začudovala sa: „Babička, máte taký divný hlas.“ „Ale nečuduj sa, dievča, napila som sa studenej vody a teraz trochu chorľavejem.“ Čiapočka teda vybavila pozdrav od mamičky, postavila na stôl košík a šla dať babičke pusu. Ale ako ju zazrela zblízka, zľakla sa: „Babička, vy máte veľké uši!“ „To aby som ťa lepšie počula.“ „A babička, vy máte veľké oči!“ „To aby som ťa lepšie videla.“ „Ale babička, vy máte veľké zuby!“ začudovala sa Čiapočka naposledy. „To aby som ťa mohol lepšie zjesť!“ zreval vlk, vyskočil z postele a Čiapočku prehltol! Lenže tie dve veľké sústa ho veľmi ťažili. Zvalil sa späť do postele a tvrdo zaspal.

Za malú chvíľu šiel okolo chalúpky poľovník, babičkin známy. Zvnútra začul čudné chrápanie, a tak sa pozrel oknom dnu. Vidí tam vlka s veľkým bruchom, ako chrápe v babičkinej posteli. Na nič nečakal, vbehol dnu a tesákom rozparil vlkovi brucho. Z neho vyskočila Čiapočka, za ňou babička, obe živé a zdravé. Vlk zatiaľ stále spal ako zabitý. Spoločne mu nasypali do brucha kamenie a znova ho zašili. Potom sa schovali do kúta a čakali, čo sa bude diať. Vlk sa o chvíľku zobudil a zahundral: „Mám ale smäd!“ Dovliekol sa k studni, nahol sa nad ňu a kamenie ho stiahlo dolu. Žblnklo to a vlk sa utopil. Babička potom pohostila poľovníka vínom a koláčmi, najedli sa a poľovník Čiapočku odprevadil domov.