Vlk a kozliatka

Bola raz jedna stará koza a tá mala sedem malých kozliatok a mala ich rada ako každá mamička svoje deti. Raz ráno sa chcela vybrať do lesa po krmivo, a tak si zavolala všetkých sedem kozliatok a hovorí:
„Milé deti, ja teraz musím do lesa a vy zostanete samy doma. Hovorím vám, majte sa na pozore pred vlkom! Keby sa dostal do chalúpky, všetky vás zožerie. Ten darebák sa vie pretvarovať, ale má chrapľavý hlas a čierne nohy, podľa tých ho hneď spoznáte.“
Kozliatka odpovedali:
„Nič sa nestarajte, mamička, veď my si dáme pozor a nikoho sem nepustíme, len choďte.“
Stará koza zamečala a pokojne sa vybrala na cestu.
Netrvalo dlho a niekto zaklopal na dvere a volal:
„Otvorte, detičky, otvorte, mamička je už tu, už sa vrátila z lesa a každému z vás niečo doniesla.“
Ale kozliatka poznali podľa chrapľavého hlasu, že je to vlk, a volali:
„Neotvoríme, ty nie si naša mamička. Ona má pekný milý hlások a tvoj hlas nie je taký, máš ho chrapľavý. Ty si vlk.“
A tak sa vlk pobral ku kramárovi a kúpil si veľký kus kriedy. Kriedu zjedol a hlas sa mu po nej zjemnil. Potom sa vrátil ku kozej chalúpke, zaklopal a znova zavolal:
„Otvorte, detičky, otvorte, mamička je už tu, už sa vrátila z lesa a každému z vás niečo doniesla.“
Kozliatkam sa videlo, že toto by už mohol byť mamičkin hlas, lenže vlk položil svoju čiernu labu na okno, kozliatka to uvideli a hneď volali:
„Ale nie, my ti neotvoríme, naša mamička nemá také čierne nohy ako ty. Ty si vlk.“
A tak sa vlk rozbehol k pekárovi a hovorí:
„Udrel som sa do nohy, natri mi ju cestom, aby ma nebolela.“
Pekár práve valkal cesto, chcel sa vlka zbaviť a labu mu natrel. Vlk potom bežal ešte k mlynárovi a hovorí:
„Posyp mi tú labu bielou múkou.“
Mlynár si pomyslel: Že on chce niekoho oklamať! a všelijako sa vyhováral, ale vlk povedal:
„Ak mi to neurobíš, zožeriem ťa!“ a mlynár sa zľakol a labu mu posypal múkou.
Potom išiel vlk tretíkrát ku dverám chalúpky, zaklopal a volal:
„Otvorte, milé detičky, mamička sa vám vrátila z lesa a každému niečo doniesla.“
Kozliatka odpovedali:
„Najprv nám ukáž svoju labku, nech vieme, že si naozaj naša milá mamička.“
Vlk položil labu na okno, a keď detičky videli, že je biela, mysleli si, že je to všetko pravda, že vonku stojí mamička, a dvere otvorili. Lenže do izbietky vrazil vlk!
Kozliatka sa zľakli a rýchlo sa chceli poskrývať. Jedno skočilo pod stôl, druhé do postele, tretie do pece, štvrté pod schodíky pred ňou, piate do almary, šieste pod umývadlo a siedme do skrine vysokých stojacich hodín. Ale vlk ich všetky našiel a dlho sa s nimi nepáral: kozliatko za kozliatkom mu zmizlo v hrdle. Len to najmladšie, čo bolo schované v hodinách, to nenašiel. Vlk si na kozliatka už dávno brúsil zuby. Keď ich teraz konečne mal v sebe, odkolísal sa preč, ľahol si na zelenú lúku pod strom a zaspal.
Čoskoro potom sa stará koza vrátila z lesa domov do chalúpky. A tam ..... ach, to bol hrozný pohľad! Dvere dokorán, stôl, stoličky, lavica poprevracané, z umývadla črepy, prikrývka aj vankúše z postele na zemi. Hľadala svoje deti, a tie nikde. Volala ich menom, jedno po druhom, a žiadne sa jej neozývalo. Až keď zavolala to najmladšie, začula konečne slabý hlások:
„Tu som, mamička, v hodinách.“
Otvorila dvierka, pomohla kozliatku von a ono jej porozprávalo, že prišiel vlk a všetkých ostatných zožral. Môžete si predstaviť, ako za tými svojimi úbožiatkami plakala.
Od samého žiaľu napokon ani v chalúpke nevydržala, išla von a najmladšie kozliatko bežalo s ňou. Keď prišla na lúku, ležal tam vlk pod stromom a chrápal, až sa konáre triasli. Prezerala si ho zo všetkých strán a videla, že sa mu v plnom bruchu niečo hýbe, a pomyslela si: Čo keby moje úbohé deti boli ešte nažive! A tak kozliatko muselo rýchlo domov, aby jej donieslo nožnice, ihlu a niť. Nožnicami potom začala vlkovi rozparovať brucho. Len čo strihla prvýkrát, už jedno kozliatko vystrčilo hlavu, a ako strihala ďalej, vyskakovalo kozliatko za kozliatkom, až bolo všetkých šesť z brucha von, a všetky živé a zdravé, pretože vlk ich vo svojej hltavosti ani nehryzol, len ich prehltol. To bola radosť! Kozliatka sa k svojej mamičke túlili, div ju nezlomili, a hneď zas poskakovali a stavali sa na zadné, no, hotový cirkus. Stará koza však povedala:
„Radšej choďte a nanoste veľa kameňov, napcháme ich tomu zlému zvieraťu do brucha, kým ešte spí.“
A sedem kozliatok sa rozbehlo a všetky rýchlo, rýchlo znášali kamene a nastrkali ich vlkovi do brucha, koľko sa len zmestilo. Potom stará koza narýchlo brucho zase zašila a bola taká hbitá, že vlk nič nezbadal a ani sa nepohol.
Keď sa vlk konečne vyspal, pozbieral sa a šiel. Pretože mal v žalúdku kamene, dostal hrozný smäd a chcel sa ísť k studničke napiť. Ale ako vykročil a pri chôdzi sa pohupoval sem a tam, kamene mu v bruchu hrkotali a rachotili. Podivil sa a zvolal:
„Čo mi to v bruchu hrká, čo sa to tam presýpa? Šesť kozliatok, čo tam bolo, v kamene sa premenilo.“
A keď došiel k studničke, nahol sa nad vodu a chcel sa napiť. Ale ťažké kamene ho stiahli do vody a vlk sa utopil. Od tých čias sa kozliatka už nemuseli báť, keď zostali samy doma.