O princeznách a obyčajných dievčatkách

Princezná Lia sa rada hrávala v zámockej záhrade. Poznala toľko tajných miest medzi hustými kríkmi, medzi vysokými kvetmi, pod konármi starých stromov – tam ju nikdy žiadna z dvorných dám nenašla, tam mohla byť Lia sama a hrať sa chvíľku tak, ako chcela. Tie miesta poznal len starý záhradník, ale ten by princeznú nikdy neprezradil. Vedel o nej, veď poznal v záhrade každý lístok, a často s radosťou počúval, ako si Lia rozpráva. Rozpráva? S kým, keď je tam sama? Chcete to vedieť? Tak ja vám to poviem, len potichu, nech princeznú nevyrušíme.

Vy sa, dievčatká, možno niekedy hráte na princezné. Požičiate si napríklad mamine šaty, korálky, zo šatiek si urobíte závoje a potom krásne tancujete a vznešene sa klaniate, ako skutočné princezné. Lia skutočnou princeznou bola, mala plné skrine prekrásnych šiat, učila sa pôvabne pohybovať, tancovať a klaňať sa, ale keď bola v záhrade sama, viete, na čo sa hrala? Hrala sa, že je celkom obyčajným dievčatkom, ktoré si len tak rozpráva s inými obyčajnými deťmi. To by ste ani neuhádli, koľko mala Lia v záhrade kamarátok a kamarátov, aj keď tam nebolo ani človiečika. Lia sa totiž vedela hrať a rozprávať s kvetmi.

Krásne kvety na záhonoch boli pre Liu ako kráľovné, princezné a dvorné dámy v nádherných šatách, ktoré majú okolo seba plno služobníctva, nechajú sa polievať, ošetrovať, opatrovať a potom kvitnú veľkými pestrými kvetmi. Každý, kto prechádza záhradou, sa skláňa pred ich krásou. Lia kvety na záhonoch tiež vždy pekne pozdravila, ale ponáhľala sa, aby už bola pri svojich kamarátoch. Viete, kto boli v záhrade – akoby – tie obyčajné dievčatká a obyčajní chlapci, s ktorými sa Lia rozprávala a hrala? To boli kvietky, ktoré kvitli len tak, samy od seba, na trávniku, pri múriku alebo na ceste. Človek sa musí vedieť pozerať, aby ich vôbec našiel. Ale to práve Lia vedela.

„Dobré ráno, Rozrazil, tvoja košieľka je dnes taká krásne modrá... ako obloha. A či si videl, aký ľahučký biely závoj si obliekla Púpava a... jé, Materina dúška, ty už čoskoro rozkvitneš, to sa teším. Už teraz tvoje lístočky veľmi pekne voňajú. Majte sa pekne, musím sa pozrieť, či tu nie je nejaká nová kamarátka alebo kamarát, aby som ich pekne privítala, veď by si ich možno nikto nevšimol a to by im iste bolo ľúto.“

Lia dobre vedela, že aj tá najmenšia kvetinka si v puku starostlivo chystá šaty, aby v deň, keď smie rozkvitnúť, všetkých okolo seba potešila. Obdivujú ju včielky, chrobáky, motýle, ale ľudia majú často oči len pre kvetinové princezné, kráľovné a dvorné dámy, no tých obyčajných kvetinových detí, ktoré sú všade okolo nás, si nevšimnú. Nie je to škoda? Nechceli by ste si medzi nimi nájsť kamarátov, tak ako Lia?

Hľadajte krásu... stačí sa len správne pozerať. A to vy iste dokážete.