Dĺžka života

Keď Boh stvoril svet a všetkým živočíchom určoval dĺžku života, prišiel k nemu osol a spýtal sa:
„Pane, ako dlho budem žiť?“
„Tridsať rokov,“ odpovedal mu Boh. „Vyhovuje Ti to?“
„Pane,“ odvetil osol, „to je príliš dlhý čas. Pomysli na moje ťažké bytie, od rána do večera musím nosiť ťažké bremená, vliecť vrecia s obilím v mlyne, aby iní jedli chlieb, a mňa nič iné než rany a kopance neprebúdzajú a nesviežia! Odpusť mi časť toho času, Pane.“
Vtedy sa Boh zmiloval a určil oslovi len osemnásť rokov. Osol šiel spokojne preč a prišiel pes.
„Ako dlho chceš žiť Ty?“ spýtal sa ho Boh. „Pre osla bolo tridsať rokov veľa, ale Ty by si s nimi mohol byť spokojný.“
„Pane,“ odvetil mu pes, „je to Tvoja vôľa? Pamätaj, koľko sa musím nabehať, moje nohy ma dlho nevydržia, čoskoro stratím hlas od neustáleho štekania a zuby od hryzenia, čo mi zostane iné než motať sa z kúta do kúta a škovrčať?“
Vtedy Boh uznal, že pes má pravdu, a určil mu na žitie len dvanásť rokov. Potom prišla opica.
„Ty si určite budeš chcieť žiť tridsať rokov, však?“ spýtal sa jej Boh. „Nemusíš pracovať ako osol ani ako pes a si vždy dobrej mysle.“
„Ach, Pane,“ odvetila opica, „vyzerá to tak, ale je to inak. Keď prší prosová kaša, nemám žiadnu lyžicu. Musím stále robiť zábavné kúsky, veselo robiť grimasy, aby sa ľudia smiali, a keď mi darujú jablko a ja doň zahryznem, je kyslé. Ako často je pod tou veselosťou skrytý zármutok! Tridsať rokov to nevydržím, Pane.“
Boh bol milostivý a venoval opici len desať rokov.
Napokon sa zjavil človek, bol veselý, zdravý a spokojný a prosil Boha, aby mu určil čas života.
„Budeš žiť tridsať rokov,“ povedal Boh. „Stačí Ti to?“
„Taký krátky čas?!“ zvolal človek. „Sotva postavím dom a v krbe bude horieť oheň, sotva zasadím stromy a ony zakvitnú a prinesú ovocie, a môj život bude naraz spokojný, vtedy mám umrieť? Ó, Pane, daj mi viac času!“
„Môžem Ti venovať osemnásť rokov oslích,“ povedal Boh.
„To je málo, Pane,“ povedal človek.
„Tak k tomu môžeš mať dvanásť rokov psích,“ povedal Boh.
„Stále je to málo,“ zvolal človek.
„Nuž dobre,“ povedal Boh, „dám Ti ešte desať rokov opičích, ale viac už ani rok.“
Človek odchádzal, ale veľmi spokojný nebol.
Odvtedy žije človek sedemdesiat rokov. Tých prvých tridsať sú ľudské roky, utekajú rýchlo, vtedy je človek zdravý, pracuje s chuťou a teší sa zo svojho bytia. Potom prichádza osemnásť rokov oslích, vtedy naňho kladú bremená jedno za druhým, musí nosiť zrno, ktoré živí iných, rany a kopance sú odmenou za jeho vernú službu. Potom príde tých dvanásť rokov psích, vtedy leží v kúte, škovrčí a chýbajú mu zuby na hryzenie, a keď aj tento čas pominie, život uzatvára desať rokov opičích. Vtedy je človek hlúpy a prostoduchý, vyvádza pošetilé veci a býva na smiech deťom.