Nesmrteľný Kostej

Bol raz jeden cár a mal troch synov, boli už dospelí. Vtom im nesmrteľný Kostej uniesol matku. Najstarší syn išiel ju hľadať a nevrátil sa. Prostredný tiež tak, išiel a viac ho nezazreli. Vtedy povedal najmladší syn, Ivan cárevič, otcovi:
„Otecko, dovoľ, pôjdem hľadať mamičku.“
Otec nechcel a povedal:
„Bratia zmizli a ty chceš tiež odísť. Umriem od zármutku!“
„Otecko, dovoľ nedovoľ, pôjdem.“
Keď otec videl, že inak nechce, dal mu na cestu svoje požehnanie. Ivan si potom šiel vyberať koňa, ale žiadny sa mu nehodil: na ktoréhokoľvek položil ruku, klesol.
I šiel smutne po meste a stretol babičku:
„Čo si taký smutný, Ivan cárevič?“
„Choď preč, babka, položím na teba ruku a druhou pritlačím, a bude omáčka.“
Baba druhou uličkou obišla dookola a stretla zas Ivana, vraviac:
„Pozdrav pánboh, Ivan cárevič! Čo si taký smutný?“
Ivan si myslel:
„Prečo sa ma tá baba pýta? Môže mi azda pomôcť?“ I povedal jej.
„Hľaď, babička, nemôžem si nájsť dobrého koňa.“
„Blázničku, trápiš sa a babičke sa nezveríš!“ povedala babička, „poď so mnou.“
I viedla ho k hore a ukázala na jedno miesto:
„Tu kopaj.“
Ivan cárevič odkopal zem a uzrel železné dvere s dvanástimi zámkami; zámky hneď poodtrhával, dvere otvoril a vošiel pod zem: i bol tu pripútaný na dvanástich reťaziach bohatiersky kôň; ten len čo ucítil svojho jazdca, zarehotal, vzpriamil sa a všetkých dvanásť reťazí pretrhol. Ivan cárevič vzal na seba bohatierske odenie, dal koňovi uzdu a sedlo čerkeské, babičku obdaril peniazmi a povedal:
„Zbohom, babička!“
Potom si sadol na koňa a išiel.
Dlho jazdil, až napokon prišiel k akejsi veľmi vysokej a strmej hore; nijako nebolo možné na ňu vyjsť. Tu tiež našiel pri tej hore svojich bratov; i pozdravili sa a išli spolu.
Prišli k železnému kameňu, vážil poldruha stovky pudov a bolo na ňom napísané:
„Kto ten kameň vyhodí na horu, bude mať na ňu cestu.“ Starší bratia nemohli ten kameň ani nadvihnúť, a Ivan cárevič ho naraz na horu vyhodil, a hneď sa mu v hore ukázali schody. Ivan tu nechal koňa, napustil z malíčka do pohárika trochu krvi, podal bratom a povedal:
„Ak krv v pohári zčernie, tak ma nečakajte: to bude znamenie, že som zahynul!“
Potom sa s bratmi rozlúčil a išiel na tú horu. Tam dlho chodil lesom, až prišiel k akémusi veľkému domu; v tom dome žila cárovná, ktorú Kostej tiež bol uniesol. Ivan chodil okolo ohrady, nemohol nájsť dvere. Cárovná ho zazrela, vyšla na balkón a zavolala naňho:
„Tuto v ohrade je škára, dotkni sa jej malíčkom, a dvere sa urobia.“
I stalo sa tak.
Ivan vošiel do domu, panna ho privítala, dala mu jesť a piť a vypytovala sa ho, kto je a čo chce. I povedal jej, že ide, aby matku svoju vyslobodil od Kosteja. A panna povedala:
„Ťažko sa dostať k tvojej matke, Ivan cárevič! On je skutočne nesmrteľný ..... zabije ťa. Má tu meč päťdesiat pudov ťažký; ak ho zodvihneš, tak choď ďalej.“
Ivan cárevič nielenže zodvihol meč, ale aj ním hore mávol a potom išiel ďalej. Prišiel k druhému domu, a keďže vedel, ako otvoriť, vošiel tam a tu svoju matku našiel; objali sa a plakali obaja. Ivan tu tiež vyskúšal svoju silu, vyhodiac akúsi guľu, ktorá vážila poldruha tisíca pudov.
Nastal čas, keď obyčajne Kostej domov prichádzal, a matka Ivana ukryla. Tu Kostej prišiel a povedal:
„Fi, fi! Ruskú kostičku tu nevidieť ani o nej nepočuť, a ruská kostička mi prišla sama na dvor! Koho si tu mala? Nie syna?“
„I pánboh uchovaj! Sám si kdesi lietal po Rusi a nahltal si sa ruského pachu, a teraz sa ti o ňom sníva,“ odpovedala Ivanova matka a lichotila sa mu, vypytovala sa na všeličo a povedala:
„A kde je tvoja smrť, nesmrteľný Kostej?“
„Moja smrť,“ odpovedal Kostej, „je tam a tam: stojí tam dub, pod dubom truhlica, v truhlici zajac, v zajacovi kačica, v kačici vajce, a v tom vajci moja smrť.“
Potom ešte chvíľku tu zostal a odletel.
Ivan cárevič sa potom rozlúčil s matkou a vydal sa na cestu po smrť nesmrteľného Kosteja. Šiel dlho cestou, nejedol a nepil, i pomyslel si od hladu:
„Keby sa mi teraz niečo naskytlo!“
A hľa, tu vĺčik! Ivan ho chce zabiť; ale z brloha vyskočila vlčica a povedala:
„Nezabíjaj moje dieťa; budem ti prospešná!“
„Nech bude!“ pomyslel si Ivan, pustil vĺčika a šiel ďalej.
Vidí vranu.
„Počkaj, na tej si pochutnám!“ a chcel ju zastreliť.
A vrana povedala:
„Nezabíjaj ma, budem ti prospešná.“
Ivan sa rozmyslel a pustil ju.
Prišiel k moru a zostal stáť na brehu. Vtom sa vymrštila šťučka na breh. Ivan ju chytil a pomyslel si:
„Teraz sa najem.“
Kde sa vzala, tu sa vzala stará šťuka a povedala:
„Nezabíjaj, Ivan cárevič, moje dieťa, budem ti prospešná.“
Ivan tú šťučku tiež prepustil; potom si sadol na breh a rozmýšľal, ako sa dostať cez more. Šťuka vedela, čo si myslí; i ľahla si cez more a Ivan prešiel po nej ako po moste.
Prišiel k tomu dubu, kde bola Kostejova smrť; našiel tu truhlicu, otvoril ..... zajac vyskočil a ušiel. Tu sa pustil za ním vlk, ktorého Ivan ušetril, chytil zajaca a priniesol. Ivan vzal zajaca, rozpáral, i vyletela z neho kačica a bola preč. Kde sa vzala, tu sa vzala vrana s vrančatami a za kačicou, chytila ju a priniesla. Ivan pozbieral vajce, ale potom ho pustil do mora. Šťuka mu ho zas priniesla; potom si ľahla cez more a Ivan po nej prešiel a vrátil sa k matke.
Vtom priletel nesmrteľný Kostej a povedal:
„Fi, fi! Ruskú kostičku tu nevidieť ani o nej nepočuť, a ruského človeka tu cítiť.“
„Čo to hovoríš, Kostej? Nikoho tu nemám,“ odpovedala Ivanova matka.
A Kostej opäť povedal:
„Som akýsi chorý!“
Ivan stisol vajíčko a Kostej sa od toho bolesťou zvíjal. Potom Ivan vyšiel, ukázal vajíčko a povedal:
„Hľa, nesmrteľný Kostej, tvoja smrť!“
Kostej padol pred ním na kolená:
„Nezabíjaj ma, Ivan cárevič! Budeme dobrými priateľmi, celý svet nám bude poddaný.“
Ale Ivan sa nedal oklamať, rozmliaždil vajíčko a nesmrteľný Kostej umrel.
Potom Ivan a jeho matka vzali so sebou, čo bolo treba, a vydali sa na cestu domov; na ceste sa zastavili u tej cárovnej, ku ktorej Ivan najprv prišiel, a vzali ju so sebou; až potom prišli k tej hore, kde bratia Ivanovi stále ešte čakali.
Tu povedala tá panna:
„Ivan cárevič, vráť sa ku mne domov; zabudla som svadobné šaty, briliantový prsteň a neušité črievičky.“
Ivan spustil matku a svoju nevestu cárovnú dolu; bratia ich prijali, potom vzali povraz a prerezali ho, aby sa Ivan nemohol spustiť, a matke i panne pohrozili, aby doma nič o Ivanovi nepovedali. Keď prišli domov, tešil sa otec, že sa mu deti a žena vrátili, ale za Ivanom sa trápil.
Ivan sa potom vrátil do domu svojej nevesty, vzal svadobný prsteň, tie šaty a črievičky; potom prišiel na tú horu, a keď nemohol dolu, hodil prsteň z ruky do ruky. Tu sa mu zjavilo dvanásť mládencov:
„Čo prikazujete?“ povedali.
„Preneste ma z tejto hory.“
A mládenci ho hneď spustili. Ivan si dal prsteň na prst a oni zmizli.
Keď prišiel do svojej krajiny a do toho mesta, kde otec a jeho bratia zostávali, zastavil sa u jednej babičky:
„Čo je nové, babička, vo vašej krajine?“
„Ba čo, panáčik! Naša pani cárovná bola zajatá u nesmrteľného Kosteja; jej traja synovia šli ju hľadať, dvaja ju našli a vrátili sa, ale tretí, Ivan cárevič, sa nevrátil, a nevedia, kde je, a cár sa za ním trápi. A tí synovia s matkou priviezli akúsi cárovnú a najstarší sa chce s ňou oženiť; ale ona ho najprv posiela kamsi po svadobný prsteň, alebo aby jej taký dali urobiť, aký potrebuje; a koľkokrát už to vyhlasovali, ale nikto sa ešte nenašiel.“
„Choď, babička, povedz cárovi, že ten prsteň urobíš, a ja ti pomôžem,“ povedal Ivan cárevič.
Babička sa hneď vystrojila, bežala k cárovi a povedala:
„Vaše cárske Veličenstvo, ja ten svadobný prsteň urobím.“
„Urob, urob, babička, budeme tomu radi,“ povedal cár, „ale ak neurobíš, prídeš o hlavu.“
Babička celá vyľakaná prišla domov, a Ivan spal, urobil si z babičky žart. Babička plakala a hubovala, že ju podviedol, až do smrti, až z toho plaču potom zaspala.
Ráno potom Ivan vstal a babičku budil:
„Babička, vstávaj, choď a prines prsteň; ale nech zaň viac nevezmeš ako dukát. A budú sa pýtať, kto prsteň robil, povedz, že ty sama; o mne nehovor.“
Babička sa zaradovala a prsteň doniesla; neveste sa páčil.
„Taký chcem mať!“ povedala.
I doniesli babičke plnú misu zlata; ale ona si vzala len jeden dukát.
Cár povedal:
„Čo si, babička, tak málo berieš?“
„Načo mi toľko, Vaše cárske Veličenstvo, ak budem potom potrebovať, však mi dáš.“
Potom po nejakom čase sa roznášali chýry, že nevesta posiela ženícha po svadobné šaty, alebo aby jej také dali ušiť, aké potrebuje. Babičke sa podarilo aj to, lebo Ivan pomohol, a svadobné šaty doniesla. Potom doniesla aj neušité črievičky, a vzala si zakaždým len po dukáte a hovorila, že tie veci sama urobila.
Rozchádzalo sa, že ten a ten deň bude u cára svadba. Keď ten deň prišiel, prikázal Ivan babičke:
„Dávaj, babička, pozor, až nevestu privezú na zosobášenie, potom mi povedz.“
Babička nezmeškala. Ivan cárevič si hneď obliekol cárske šaty, vyšiel a povedal:
„Hľa, babička, kto som ja!“
Babička mu padla k nohám:
„Panáčik, odpusť, že som na teba hubovala.“
„Boh odpúšťa.“
Prišiel do chrámu; jeho brat tam ešte nebol. Postavil sa vedľa nevesty; zosobášili sa spolu a viedli do paláca. Na ceste sa s nimi stretol ženích, najstarší brat, a keď uvidel, že nevestu vedú s Ivanom cárevičom, s hanbou sa vrátil späť.
Otec sa tešil z Ivana, dozvedel sa o nevere bratov, a keď bolo po svadbe, starších synov svojich z krajiny vyhnal a Ivana cáreviča urobil svojím nástupcom.