Babička a čučoriedkové knedle

Vojtíškova babička bola vyhlásená kuchárka. Ako by aj nie, keď dlhé roky varila v Prahe v hotelovej kuchyni pre hostí z celého sveta.

Teraz však býval tam, kde jej vnúčik Vojtíšek, a varila pre deti v materskej škôlke, do ktorej chodil. A varila im báječne. Vedela najlepšiu zemiakovú polievku široko-ďaleko, po jej šiškách sa vždy len zaprášilo a špenát vedela urobiť taký, že ho jedla aj Madlenka, a tá mala najmlsnejší jazýček. Ale úplne najviac deťom chutili jej čučoriedkové knedle.

V lete, sotva sa rozvidnelo, už pospiechala do lesa a kým sa deti zišli v škôlke, miesila cesto na knedle a preberala čerstvo natrhané čučoriedky, aby medzi nimi nezostal ani lístok. A na obed si všetci mlaskali nad tou maškrtou a ústa mali modré ešte cestou domov.

Babička chodila do lesa rada. Nielen na čučoriedky do knedlí. Aj na jahody, na maliny a najradšej zo všetkého na huby. Raz sa takto predierala mladou smrečinou a plnila košíček hnedými hlavičkami hríbov, keď tu zrazu začula podivné štebotanie. Nepodobalo sa to vtáčiemu spevu ani bzučaniu lesných včiel. Nepodobalo sa to ničomu, čo kedy v lese počula. Sústredila pozornosť a hľadala, odkiaľ tie zvuky prichádzajú, až na to prišla. Vychádzali z malej jaskynky pod koreňmi zabudnutého pňa, zatarasenej halúzkami a kamienkami. Babička si kľakla do ihličia a snažila sa zistiť, kto tam je. Uprene sa cez okuliare pozerala do tmavej diery a rozpoznala, že sa tam tisne niekoľko stvorení, nie väčších ako jej hrnček na kávu. Ten krajný si všimol, že sa na nich zvonku niekto pozerá:

„Pšt, niekto tu je, niekto nás počúva a čo horšie, niekto nás pozoruje,“ zasyčal.

„Ó, to je trápenie, to je trápenie! Vravel som vám, aby ste hovorili potichu, ale vy, neposlušníci, nedbáte na dobré rady. Teraz bude zle, bude zle,“ nariekal iný hlas.

„Čo si počneme, čo si počneme?“ Vyľakané hlásky svedčili o tom, že stvorenia majú strach.

„Poďte von a povedzte mi, kto ste a čoho sa tak bojíte? Možno by som vám mohla pomôcť,“ oslovila ich babička a odstraňovala kamienky a konáre z vchodu.

„Nechaj to tak, my von nesmieme,“ nesmelo odpovedal krajný mužíček a snažil sa odstúpiť čo najďalej od uvoľneného priechodu.

„No to by som sa na to pozrela,“ rozhorčene povedala babička, „kto vás tam zatvoril a prečo?“

ilustrácia: Tereza Bartošová

Chvíľu bolo ticho, človiečikovia sa len postrkovali a odstrkovali, až jeden z nich srdnato pristúpil dopredu a vysvetlil babičke, o čo ide:

„Zatvoril nás sem lesný muž Budižkničemu. Pochytal nás na lúke pri potôčiku, keď sme si prali a sušili košieľky. Chce, aby sme mu varili. Ale veď my to nevieme! Veď sme takí maličkí, že ani hrniec neuneseme.“

„Hmmm, a čo by si lesný muž rád dal dobrého, to vám nepovedal?“ Babička ich vyzvala, aby vyšli von a ničoho sa nebáli. Stvorenia opatrne opúšťali jaskynku jeden po druhom, opatrne sa rozhliadali, pripravené okamžite sa vrátiť späť, keby bolo treba.

„Najradšej má čučoriedkové knedle. Však ich práve niekde zbiera a potom nás čaká pekná šlamastika. Veď my ani nevieme, ako na ne zamiesiť cesto,“ posťažovali sa.

„To nechajte na mňa, ja si to už s ním vybavím. Ale kto vlastne ste?“ Babička sedela na pni a prezerala si ich na dennom svetle. Boli to okatí, strapatí a fúzatí chlapíci.

„Sme huboví mužíčkovia. Našou úlohou je starať sa o hríbiky, masliaky aj muchotrávky, aby skrášľovali les a prinášali úžitok ľuďom aj zvieratkám,“ odpovedal jeden a ostatní súhlasne prikyvovali.

„A čo robíte v zime?“ Babička sa zvedavo naklonila k mládencom.

„Ale babička, veď ty, taká skúsená žena, nevieš, že huby rastú po celý rok. My máme dosť práce aj v zime.“

Babička to naozaj nevedela a rada sa dala poučiť. Mužíčkovia jej rozprávali, ako je to so zimnými druhmi húb, kde sa dajú nájsť a iné zaujímavosti a čas utekal.

Zrazu sa ozvalo dupkanie a praskanie a supanie a hundranie a smrečinou sa predral k pňu škaredý lesný muž Budižkničemu. Svojmu menu robil naozaj česť! Čučoriedok niesol sotva dve hrste a hneď spustil povyk:

„I vy jedna holota, tak vy si myslíte, že ma prekabátite. To ste sa pomýlili, panáčikovia. Hybaj do jaskyne a variť! A neprajte si ma, ak na obed nebudem mať na stole tanier sladkých, nadýchaných knedlí!“ Oblízal sa a labužnícky zamľaskal.

Otočil sa k babičke, ale kým stihol otvoriť ústa, babička sa postavila, založila si ruky v bok a spustila:

„Nehanbíš sa, chlapisko jedno nevychované, ubližovať takým maličkým človiečikom. Veď sa to patrí, nechať ich driet, aby si ty mal dobre a mohol sa napchávať knedľami? Ak si chceš pochutnať, budeš musieť priložiť ruku k dielu. Sypaj po drevo! A týchto panáčikov necháš ísť za svojou prácou, tí tu nie sú pre tvoju lenivosť, tí majú na starosti niečo užitočnejšie.“ Budižkničemu sa mračil ako strašidlo a krútil hlavou, že nie a nie! Ale babička sa nedala, zamračila sa a pohrozila prstom, aby mu ukázala, že ak neposlúchne, vyprášši mu kožuch. Lesný muž sa zľakol. Babička nevyzerala, že by ju bolo radno neposlúchnuť! Zabrblal niečo popod fúzy a ustúpil mužíčkom z cesty. Tí nečakali ani chvíľu a rozbehli sa do lesa, sotva stihli babičke poďakovať.

„Tak sa dáme do diela. Alebo, vieš čo? Pomôžeš mi natrhať čučoriedky aj pre deti, uvarím ich pohodlne v škôlke a donesiem ti ich sem plnú misu. A donesiem ti ich zakaždým, keď ich budem variť deťom, ale ty mi za to sľúbiš, že necháš hubových mužíčkov na pokoji a ešte sa s nimi podelíš.“ Budižkničemu bol ochotný za čučoriedkové knedle sľúbiť aj modré z neba. Na jeho česť treba dodať, že svoj sľub riadne plnil a babička tiež. Knedle mu nosila pravidelne a dokonca občas doniesla aj misku guláša alebo krupicovej kaše. Asi im chutilo, misku našla vždy dočista vymytú a plnú čerstvých húb. Aj v zime!