Nedochvíľna Máša

Bola raz jedna mašinka. Bývala v Berouně na stanici, bola celá krásne červená a nikto ju nevolal inak ako Máša. Mala červený komín, parnú píšťalu, množstvo koliesok a veľký kotol s uhlím. Chodila krátke aj dlhé trate, raz išla dokonca do Viedne. To bola sláva. Bola to veľmi dobrá mašinka a všetci ju mali radi. Len jednu chybu mala táto krásna mašinka, bola nedochvíľna. Všade chodila neskoro. Raz si na medzi všimla margarétku. Inokedy letel okolo motýľ. A mašinka sa pozerala, čo okolo lieta, tu sekundičku, tam minútku, a na stanicu prišla zase neskoro. A tak to šlo deň za dňom, týždeň za týždňom a mesiac za mesiacom. Až za ňou raz prišiel sám pán sprievodca a vraví:
„Moja milá mašinka, mám to s tebou ťažké. Ty sa vlečieš, chodíš neskoro. A na mňa potom ľudia frfľú, že im ušiel vlak do Kolína. Ako ja k tomu prídem? Ako oni k tomu prídu? Idú napríklad k tete a tá úbožiačka sedí na stanici na lavičke a hovorí si: Kde len sú? Azda sa im cestou nič nestalo. A bojí sa o nich.“ A pán sprievodca hovoril dlho, veľmi dlho a dohováral Máši, koľko mu síl stačilo, vysvetľoval a hrozil, prehováral a presviedčal, kričal a hneval sa, hladkal Mášu po kolieskach a plieskal ju po nárazníku. Nakoniec vraví:
„A ak neprídeš ešte raz načas, prestanem s tebou jazdiť. Nájdem si mašinku, ktorá vozí svoj vlak všade načas.“ A odišiel domov. Večer, keď stanica stíchla, všetci už spali. Len Máša nemohla. Tamto koliesko ju svrbelo a tu zavŕzgala skrutka. Nemohla spať, pretože premýšľala. Ako to urobiť, aby som sa mohla v pokoji obzerať po kraji a pritom chodila načas a nikoho nezdržala. Aby so mnou chodil každý rád ..... aj pán sprievodca. Ale na nič neprišla. A nakoniec z toho premýšľania zaspala. Preto hneď ráno, ešte pred raňajkami, zašla do depa za starou staručkou parnou lokomotívou. Bola to vznešená dáma, komín sa jej leskol, kolieska radosť pozrieť. Bola to múdra a chápavá mašinka. Pamätala ešte starého pána prednostu, to boli dedkovia ešte chlapci. A Máša jej všetko vyrozprávala. Parnička počúvala, prikyvovala a potom jej dala radu:
„Vyleští sa slávnostne a po obede zájdeme za pánom prednostom. Uvidíš, že sa všetko vyrieši.“ A dopadlo to dobre. Pán prednosta najprv obe mašinky vypočul a potom vraví:
„Veď to by šlo.“ A tak sa Máša stala výletnou mašinkou. Pani Parničku už okružné jazdy namáhali a rada prenechala mladej lokomotíve svoje miesto. Máša bola šťastná. Mohla sa obzerať, ako chcela. A keď sa niekedy zdržala, cestujúci boli len radi. Pretože boli na výlete a nikam sa neponáhľali.