Myška Lentilka

Bolo raz jedno malé dievčatko, ktorému všetci doma hovorili Kikinka. Veľmi rada maškrtila cukríky, ale zo všetkých najviac milovala práve lentilky. Vysypala si ich vždy na tanierik a obdivovala na nich pestré farbičky. Najradšej mala modrú a ružovú a tým nikdy neodolala a hneď si aspoň jednu zjedla. Veľmi skoro sa naučila rozpoznávať farby všetkých lentiliek a dobre si ich pamätala.

Kikinka sa vedela s lentilkami pekne zabaviť. Skladala si z nich farebné štvorčeky, kolieska, trojuholníčky či srdiečka. Inokedy si ich všetky pekne narovnala do radu ako vojakov, a vznikol z nich dlhý a pestrofarebný had. Takisto sa učila lentilky počítať a išlo jej to tak skvele, že si ich už čoskoro dokázala všetky prepočítať celkom sama, taká bola šikovná. Hneď ako sa s nimi dosť vyhrala, až potom lentilky zjedla, ale nikdy nezabudla sa podeliť aj s ostatnými a hneď potom prosila:

„Mamička, prosím, kúpiš mi zajtra lentilky zas?“

„Ak budeš dobrá, poslušná a pracovitá, tak áno, ale musíš mi sľúbiť, že si budeš pravidelne čistiť zúbky,“ dodala mamička.

„Budem, sľubujem! Veď ja si zúbky rada čistím, trikrát denne. Predsa nedovolím, aby mi ich prevŕtal zubný kaz. Ja chcem mať zdravé a biele zúbky, vieš, mamička?“ vyhlásila Kikinka a mamička ju za to len chválila.

Všetky prázdne krabičky od lentiliek si Kikinka vždy schovávala do veľkej škatule. Keď ich nazbierala trochu viac, postavila z nich bábikám pekný, pestrý domček. Bábiky si to, panečku, pochvaľovali, aký majú krásny a farebný byteliek, a všetci plyšáci im lentilkové bývanie závideli a veľmi po takom túžili. Niekedy dokonca ten veselý domček bábikám zo samej závisti v noci zbúrali a Kikinka im ho potom ráno musela stavať znova, len aby bábiky nezostali bez strechy nad hlavou. Kikinka je totiž veľmi dobré a pracovité dievčatko a všetky hračky si nielen starostlivo sama upratuje, ale dobre sa o ne aj stará.

Jedného dňa mala Kikinka detskú izbičku zase tak vzorne upratanú, že jej mamička za odmenu kúpila mega lentilky v tube.

„Jééj, mamička, ty si dobrá, takéto veľké lentilky som ešte nikdy nedostala,“ pochvaľovala si Kikinka a s usmiatou tvárou mamičke ďakovala. Hneď si ich chcela vysypať na tanierik, ale nemohla krabičku otvoriť. Bola pevne zalepená. Požiadala preto o pomoc mamičku.

„Ukáž, ja ti ich otvorím,“ povedala ochotne mamička a Kikinka bežala po tanierik.

Len čo však lentilky otvorila, niečo v krabičke zašuchotalo. A hľa! Najprv z nej vykukol ružový čumáčik, potom uši a potom – hop! To bolo prekvapenie! Z lentiliek vyskočila malá myška, ktorá sa na mamičku pekne usmiala.

„Jéj, to som sa zľakla,“ vyhlásila udivene mamička a hneď volala na Kikinku:
„Pozri sa, dievčatko, aká krásna myšička na mňa vykukla z krabičky lentiliek!“

Kikinke sa očká rozžiarili radosťou a hneď začala malú myšku tisnúť k sebe, keď tu zrazu počuje tenký a pískavý hlások.

„Dávaj pozor, veď ma celú zmačkáš! Som úplne pokrivená a polámaná z toho dlhého krčenia sa v krabičke. Len-len že som sa do nej zmestila a teraz ma bolí chrbát aj za krkom. Som plyšová myška Lentilka z Lentilkovej krajiny, vieš?“

Potešená Kikinka sa celá rozžiarila a nadšene povedala:
„Jéj, ahoj myška, ty si ale krásna! Ja sa volám Kikinka a lentilky mám veľmi rada!“

„Veď to ja predsa veľmi dobre viem, preto som si tak veľmi priala dostať sa práve k tebe. Budeme sa spolu pekne hrať a pritom lentilky zajedať,“ dodala myška a hneď skočila Kikinke do náručia. Vyprosovala si od nej jednu lentilku za druhou, ktorú hneď zhltla ako malinu. To bolo, panečku, radosti, len čo je pravda! Kikinka si peknú myšku okamžite zamilovala a odvtedy sa z nich stali veľké priateľky.

Kikinka potom vysťahovala bábiky z lentilkového domčeka a pridelila ho teraz myške Lentilke. Z okrúhlej krabičky, z ktorej myška vyskočila, urobila veľký komín a Lentilka tak získala krásny domček len sama pre seba, ktorý sa pre ňu stal lentilkovým kráľovstvom. Nesmierne sa jej v ňom páčilo, čoby nie, ale horšie to bolo s bábikami. Hneď začali plakať a smútiť. Zrazu sa im videlo, že sú také odstrčené a nechcené. Dokonca ich bolo ľúto aj plyšákom. Neváhali a ochotne ich prijali medzi seba. Len čo to Kikinka zbadala, povedala bábikám:

„Ničoho sa nemusíte báť, veď ja vám čoskoro postavím zase domček nový, len čo na to budem mať dosť krabičiek.“

Keď to bábiky začuli, hneď prestali plakať. Dovtedy spávali spolu s plyšákmi. Tentoraz lentilkový domček závideli zase bábiky myške a preto sa s ňou vôbec nechceli hrať. Myška Lentilka si z toho však ťažkú hlavu nerobila a celý deň sa hrala a rozprávala len s Kikinkou.

Netrvalo však dlho, kým sa bábiky s myškou predsa len spriatelili a farebné bývanie jej už prestali závidieť.

Za to ich myška pustila k sebe do domčeka, dokonca aj tých plyšákov, kde sa potom hrali všetci spolu a začali sa mať radi.

Kikinka bola šťastná, prešťastná. Získala peknú myšku, presne tak zafarbenú ako všetky tie pestré lentilky, preto by ju najradšej samou láskou zjedla. Modrulinký myší kožúšok sa jej veľmi páčil a pre ten milý, ružový čumáčik ju priam zbožňovala, veď práve tieto dve farby boli Kikinkine najobľúbenejšie. Mala vždy stovku chutí myšku aspoň trošičku do toho mäkučkého čumáčika zahryznúť, ale neurobila tak, lebo vedela, že by to Lentilku určite veľmi bolelo a to predsa nemohla dopustiť.

Každý deň si spolu na lentilkách pekne pochutnávali. Myška si vždy hupla rovno na tanierik medzi lentilky a to už Kikinka chrumkala jednu za druhou, myška hryzkala a bolo im obom báječne.

Kikinka si plyšovú Lentilku obľúbila zo všetkých plyšákov najviac. Každý večer si ju berie do postieľky, schúlia sa k sebe a už spolu spokojne a sladko pochrapkávajú až do rána. Každý večer jej Kikinka hovorí:

„To som rada, Lentilka moja, že ťa mám. Si dobrá, že si chcela práve ku mne, mám ťa veľmi rada a nikdy ťa neopustím.“ Jedného dňa povedala myška Lentilka Kikinke:
„Chceš poznať tajomstvo, Kiki?“

„Jasné, že chcem, čo váhaš,“ odpovedala Kikinka a tak sa dala Lentilka do rozprávania.

„Tak ma teda dobre počúvaj. Ja som predtým patrila inému dievčatku. Volalo sa Sára. Bola však veľmi lakomá. Najradšej mala červené lentilky, pretože červenú farbu priam zbožňovala a všetky červené hneď z krabičky vybrala a zjedla naraz úplne sama. Možno práve preto som prestala mať červenú farbu raz a navždy rada, a tak zmizla aj z lentilkového sfarbenia môjho kožúška, kde potom nezostala ani jedna červená bodka. Sára sa s nikým o lentilky nedelila, ani mne nikdy žiadnu nedala, hoci ich mávala stále nadmieru. Mohla som prosiť, ako som chcela, ale nedoprialo mi ani jednu jedinú, aj keď som plakala. Vieš, ja som mala vtedy v sebe čarovnú moc. Stačilo stlačiť moje ružové brucho, a už sa zo mňa lentilky sypali ako z neba snehové vločky. Sára sa mnou každému len vychvaľovala, len čo je pravda. Všetkým ukazovala, že môže mať lentiliek toľko, koľko si len zmyslí, ale nikdy sa s nikým nepodelila. Kvôli Sárinej lakomosti som stratila čarovnú moc a tak som od nej radšej utiekla.“

„A čo na to Sára?“ spýtala sa Kikinka.

„No, ani sa nepýtaj. Tá vtedy, panečku, vyvádzala! Bola zvyknutá mať lentiliek na rozdávanie, ale mamička jej ich odmietala stále v takom veľkom množstve kupovať. Sára preto chodila tajne vyprosovať k babke a tá jej kúpila všetko, na čo len ukázala.

A tak sa stalo, že Sára jedla, maškrtila, papala a pritom guľatela a tučnela a tučnela, až sa z nej stal poriadny guľko.

Potom sa jej pokazili všetky zuby a pani zubárka nestačila trhať a plombovať. Všetky deti sa jej posmievali, že je bezzubý tlstoch a to sa Sáre vôbec nepáčilo, ale tým bola vlastne potrestaná za svoju chamtivosť a lakomosť.“

„A kam si utiekla ty, Lentilka?“ spýtala sa Kikinka.

„Ja? No to vieš, ja som mala lentilky tak veľmi rada, že som bez nich nedokázala ďalej existovať a preto som ich vyhľadávala všade možne. Liezla som do krabičiek, z ktorých som ich nenápadne vyjedala. Raz som zaliezla dokonca kamsi do závodu, kde sa lentilky vyrábali. Tam sa plnili do krabičiek a balili do veľkých kartónov a odtiaľ potom putovali rovno do predaja.“

„A kde si zostala ty, Lentilka?“ vyzvedala Kikinka.

„Ja som bola zaliezla práve v krabičke od mega lentiliek a sladko som si pochutnávala, keď tu zrazu tubu zalepili, narovnali všetky do kartónov a ja som už nemohla von. Volala som o pomoc, kričala, prosila, nariekala, ale nikto ma nepočul. Potom ma odviezli do obchodu. Dlho som čakala a tajne snívala o tebe. Dúfala som a pevne verila, že sa takto dostanem jedného dňa práve k tebe, a tak mi nezostávalo nič iné ako čakať, kedy si ma tvoja mamička vyberie. A stalo sa, hurá! Ja som to šťastie naozaj mala a môj plán mi vyšiel, to je paráda!“

„Aj ja som tomu veľmi rada, Lentilka,“ povedala na to Kikinka a hneď sa začala s myškou maznať. Po chvíli povedala:

„Ja nikdy nebudem chamtivá a rada sa s každým podelím. Dám lentilky tebe, mamičke aj ocinovi a aj všetkým deťom. Len ma trochu mrzí, že už nie si čarovná a nepadajú ti z brucha lentilky samy. To by mi ich mamička nemusela nikdy kupovať,“ ale myška Lentilka na to:
„Možno je to tak lepšie. Čo keby si sa ich takto prejedala aj ty? To by sa potom mohlo stať, že by z teba vyrástol práve taký guľko.“

„No to nie, ja nechcem byť nikdy taká tučná,“ bránila sa Kikinka.

Možno práve preto bola rada, že všetko takto dobre dopadlo. Myšku Lentilku by za nič na svete nikomu nedala, tak veľmi ju má rada a to sa už nikdy nezmení.

A čo vy, milé deti, chceli by ste mať doma tiež takú milučkú myšku? Tak skúste poprosiť mamičku, ocina, babku či dedka, alebo niekoho z vašich blízkych, možno vám nejakú plyšovú myšku kúpia.

Ale kdovie, možno sa raz poštastí aj vám a nájdete ju v lentilkách tiež. Potom si na Kikinku určite spomeniete a myšku si zamilujete práve tak, nemám pravdu, deti?