Na strome s Emilkou

Adelka šla s mamičkou domov z škôlky. Ten deň si skrátili cestu domov parkom. Z trávy nesmelo vykúkali snežienky a vtáčiky na stromoch si veselo pospevovali svoje jarné sonáty. Keď tak išli a rozprávali sa, všimla si Adelka niečo malé pod stromom. „Mamička, pozri, niečo sa tam hýbe!“ Adelka predbehla mamičku a rýchlo bežala pod strom. Bolo to holé a slepé mláďatko veveričky, ktoré vypadlo z hniezda. „Čo budeme robiť?“ pýtala sa Adelka ustarane. „To sa niekedy stáva. Veveričia mama mu už nepomôže, musíme ho zachrániť samy,“ vysvetľovala mamička.

„Vyzerá, že zranené nie je, potrebuje hlavne teplo a mliečko,“ usúdila mamička, keď si veveričku zdvihla z trávy a opatrne ju zabalila do svojho šálu. Holá a bledá veverička sa celá chvela, dlhý chvostík jej bezvládne visel nadol. „Žije a dýcha, to je hlavné.“

Doma mamička zavolala do najbližšej záchrannej stanice pre veveričky. Tam jej pán poradil, ako má pripraviť špeciálne veveričie mliečko. To kravské, čo pijeme, by ju mohlo vraj aj zabiť. Pán sľúbil, že si po malú veveričku o dva dni príde, a vysvetlil mamičke, ako sa má dovtedy o veveričku postarať.

„Adelka, dovtedy sa musíme o veveričku starať, zatiaľ jej urobíme pelech v krabici v pivnici, tam pri peci jej bude pekne teplučko.“

„A do postieľky si Emilku vziať nemôžem?“ škemrala Adelka, ktorá už veveričke dala aj meno.

„Nemôžeš, ten pán hovoril, že bude mať možno aj blchy, pretože je to divoké zvieratko,“ vysvetľovala Adelke.

Na druhý deň bola sobota a Adelka vstávala skoro ráno, len aby sa mohla ísť pozrieť na malú Emilku. Oco ju však predbehol. Práve ju kŕmil mliekom injekčnou striekačkou priamo do papuľky.

„Môžem si to tiež skúsiť?“ škemrala Adelka.

„To vieš, že áno, ale opatrne, podržím ju a ty ju kŕm, Adelka.“

A malá Emilka lačne pila a pila. A potom zrazu prvý raz otvorila očká.

„Oco, ona sa na mňa pozrela!“

„To vieš, musela si poriadne obzrieť svoju nálezkyňu,“ odpovedal s úsmevom oco.

Po veveričku si na druhý deň poobede prišiel mladý pán, ktorý sa vraj stará hneď o niekoľko takých veveričiek.

„Adelka, neboj sa, u nás bude o veveričku dobre postarané. Keď vyrastie a bude silná, vypustíme ju späť do prírody, kam patrí,“ hovoril ten pán záchranár Adelke, keď mu podávala veveričku a plakala.

„Príď sa na ňu k nám s mamičkou pozrieť a môžete priniesť nejaké semienka pre ostatné veveričky.“

„Prídeme, mamička?“ otočila sa uplakaná Adelka na mamičku, čo ona na to.

„To vieš, že áno!“ sľúbila mamička, „a vezmeme veveričkám nejaké semienka a oriešky.“

Asi o štrnásť dní, ktoré sa Adelke videli ako večnosť, sa vybrala celá rodinka na výlet za veveričkami. Išli vláčikom a potom ešte kus pešo lesom.

A tam na kraji lesa stál dom a pred domom obrovské voliéry, v ktorých poskakovali čierne a hrdzavé veveričky.

Adelku privítal pán, ktorý bol u nich doma. Potom im ukázal ich veveričku, ktorá bola vnútri v domčeku v teplom pelechu ešte s dvoma skoro rovnako veľkými, ale pásikavými veveričkami.

„Emilka, ty si ale vyrástla!“ žasla nad svojou kamarátkou Adelka.

Pán veveričkám práve pripravil mlieko a Adelka mohla svoju Emilku aj nakŕmiť.

„Žmurkla na mňa, mamička! Spoznala ma!“ tešila sa Adelka a mamička s ňou.

Potom prišla jedna slečna a Adelke povedala, že práve dnes budú púšťať niektoré staršie veveričky do lesa. Emilka spokojne zaspala a Adelka sa išla pozrieť, ako sa veveričky púšťajú znova na slobodu. Bol to radostný pohľad.

Dve čierne hopsandy urobili z voliéry „hupky dupky“ a už boli na strome. Potom sa ešte na rozlúčku pozreli na svojich náhradných rodičov, akoby sa chceli rozlúčiť a poďakovať za ich starostlivosť, a potom už zmizli v lese.

„Možno sa ešte vrátia, ale čím skôr si zvyknú, tým lepšie pre ne,“ hovorila slečna Adelke.

Adelka sľúbila Emilke, že za ňou onedlho znova príde a vezme jej aj niečo dobré na zub.

„Mamička, musíme sem chodiť často, aby sme nezmeškali, keď sa aj Emilka vráti späť do prírody,“ prosila ju.

Mamička s ocom to Emilke sľúbili. A hneď nabudúce vzali so sebou aj pani učiteľku a deti zo škôlky, do ktorej Adelka chodí. A Emilka rástla ako z vody. Po niekoľkých týždňoch z nej bola čulá, hrdzavá veverička s huňatým chvostíkom. A zakaždým, keď za ňou Adelka prišla, radostne k nej pribehla, pretože si dobre pamätala, kto jej tú jar zachránil život.