Juro Jánošík

Všetko sa začalo tým, že Juru, mladého a statného chlapca z dediny, vzali na vojnu. Vtedy, keď letopočet začínal číslicami 17, nebolo ísť na vojnu žiadna sranda. Stále sa niekde viedla nejaká vojna, najčastejšie s Turkami, ktorí ohrozovali európske krajiny, a okrem toho vojenská povinnosť trvala desať až dvadsať rokov. Keď takého mladého chlapca odviedli, dostal vojenský odev a zbrane, šabľu a pištoľ, prípadne aj koňa so sedlom, a zbohom, už sa len tak domov nevrátil. Väčšinou tam na vojne nechávali život, a ak to náhodou všetko prežili, vracali sa domov zostarnutí a často zmrzačení a nevedeli, čím sa budú živiť.
Taký osud hrozil aj Jurovi Jánošíkovi, synkovi starého chalupníka na panstve Jakuba Lowenburga. Nebolo to nešťastie len pre mladého Juru, ale aj pre starých rodičov. Okrem bolesti, že stratili syna, doľahla na nich aj plnou ťarchou robota, ktorá vtedy dusila životy poddaných ako zlá mora. Ľudia museli pracovať na panskom a ich vlastné chudobné hospodárstvo chátralo. Všetko patrilo panstvu a obyčajný ľud nemal žiadne práva. Páni bohatli, ľud sa stával stále chudobnejším. Nejedenkrát vznikali tu a tam vzbury a búrky, ale čo mohli úbožiaci zmôcť svojimi vidlami a cepmi proti panským drábom? A predsa nie všetci si to nechali páčiť. Na Slovensku sú vysoké hory, ktoré boli vtedy takmer neprístupné, a tie sa stávali útočiskom mladým ľuďom, ktorí hľadali záchranu pred vojnou, pred robotou a ponižujúcim otročením na panských pozemkoch. Živili sa tým, že prepadávali bohatých a odnímali im ich majetok, o ktorom si mysleli, že je aj tak vydretý z mozoľov chudobných ľudí. Hovorilo sa im „horní chlapci“ a pre panstvo boli nemalým postrachom.
Na horných chlapcov často myslel mladý Jura, keď sa plahočil ďaleko od domova niekde na tureckých hraniciach a utrácal svoj život v ťažkom vojenskom živote. Spomínal na domov a sníval o tom, že sa vráti domov, do svojej rodnej dedinky, k svojim drahým rodičom. Predstavoval si všetko po starom. Lenže doma sa leccos zmenilo. Jura nemal tušenie, že starí rodičia pozbierali svoje posledné úspory a dali ich vojenským pánom ako úplatok za sľub, že im syna prepustia z vojny. Bol to ich posledný majetok a teraz im už nezostalo nič iné než holé ruky a strecha nad hlavou. Upadajúce políčko museli zanedbávať, pretože na robotu nemali čas a pre starobu nemali silu toľko pracovať. Na panské chodila najmä matka, otec už veľa práce nezmohol. Ale robota bola ťažká a jedného dňa sa Jurova stará matka uprostred driny na panskom láne zvalila na zem a už sa neprebrala. Drábi, ktorí dohliadali na robotníkov, s ňou nemali súcit. Najprv kričali, nech len nie je lenivá a vstane, potom švihali bičom, aby ju prebudili, a nakoniec stíchli. Videli, že im smrť vyrvala jednu obeť. Dali mŕtvu odniesť a o chvíľu zas biče svišťali vzduchom a ľudia sa lopotili, aby panstvo mohlo užívať sladkosti života.
Starý Jánošík smutne postál nad nebohou ženou. V očiach mal sucho, akoby mu slzy vysušila bieda, ale v duši cítil ľútosť a bolesť. Zostal na svete sám ako kôl v plote. Už ani nedúfal, že mu syna pustia z vojny, a Jura sa nevracal a nevracal. Ťarcha robotnej povinnosti dopadla teraz na starého Jánošíka samého a on vedel, že ju neunesie. Bol zo všetkého taký skrúšený, že sa mu ani žiť nechcelo. Pri živote ho držala len nádej, že sa ešte stretne so synom. A tak zatínal zuby a driel do úpadku. Staré sily mu nestačili a zlomyseľní drábi ho často poháňali do práce bičom. Na tele mal od toho nejednu nezahojenú ranu. Jedinou útechou a pomocou mu bola Mikušovic Milka, Jurova milá, dcéra priateľa a suseda. Aj ona sa nemohla dočkať, kedy sa Jura vráti, a kedykoľvek mohla, zabehla k starému Jánošíkovi porozprávať sa o svojom milom. A tiež priložila ruku k dielu, aby nahradila v chalupe chýbajúcu ruku zomretej Jurovej matky.
Bol september roku 1711, krásny nedeľný deň. Po zaprášenej ceste sa vracal domov mladý vojak prepustený z vojny. Putoval už niekoľko dní, vyhladovaný, nevyspatý, unavený, ale v očiach mu horel netrpezlivý ohníček túžby po domove. Prechádzal dolinami, šplhal sa cez vrchy a skaly, brodil sa potokmi, preskakoval bystriny a predieral sa lesnými krovinami. V diaľke videl modré hory, ktorých niektoré vrcholce boli biele od večného snehu. Tým smerom ležala rodná dedinka, kam sa vracal. Z čela sa mu liahol pot, ale mladý vojak sa ničím nezdržiaval, ani lákavými tôňami, kde by bolo príjemné vykúpať sa. Mal dlhé nohy a cesta mu ubiehala. Bol to ten, ktorého tak netrpezlivo čakal doma opustený otec.
Na neho myslel mladý Jura, ktorý v duchu rozprával so svojou drahou Milkou, lenže vôbec netušil, že doma bude všetko vyzerať inak, než si predstavoval.
Izba, ktorú si vybavoval v myšlienkach, šumela v tú chvíľu mužskými hlasmi. Oknami žiarilo do izby mierne septembrové slnko a na stenách aj na dreve stola a lavice akoby niekto rozhodil zlaté škvrny. Hlinená pec bola vyhasnutá. Niekoľko maľovaných tanierov sa pestrilo na stene a z kúta hľadeli z obrázkov svätí a svätice do hustého dymu z fajok, ktorý zapĺňal svetnicu. Mysle chalupníkov, ktorí sa tu zhromaždili, boli plné trampôt.
„Nikto nie je na tom horšie než nevoľník,“ rozprával chalupník Skala. „Stále len robiť a robiť, a páni? Darmo hovoriť. Tie ich zámky stoja na našich mozoľoch.“
„Daj pozor, Skala,“ miernil ho ustrašene o desať rokov starší sused Mikuš, ktorý pamätal omnoho viac než horúcokrvný Skala, a bol preto opatrnejší. „Za takéto reči už bol nejeden našinec lámaný v kolese.“
„Nie je to azda pravda?“ bránil sa Skala. „Počuješ azda niečo iné než pokrikovanie drábov: ‚Na panské! na panské!‘ Celé dni! Čert nech ich vezme aj s ich zámkami!“
„Kmotor Mikuš má pravdu, Skala,“ pridal sa starý Jánošík. „Keď je človek mladý, myslí si, že hlavou prerazí stenu, ale keď zostarne a zmúdrie, vie, že chudák na svete nemá zastanie. Toto ti to povie lepšie než slová.“
A rozhrnul pred Skalom košeľu. Na nahej hrudi bolo vidieť jazvy od rán bičom, niektoré ešte podliate krvou.
„Surovci!“ uľavil si Skala. „Za čo?“
„Za nič viac, len že som prišiel neskoro na robotu.“
„Pretože si ani nemohol skôr!“ skočil sused Mikuš starému Jánošíkovi do reči. „Uvážuj, Skala, že to bolo ten istý deň, čo pochovával svoju nebohú ženu, ktorá zomrela na panskom poli, keď jej od driny puklo srdce! Mohol nechať pohreb pohrebom, aby panstvo neprišlo o pár klasov?“
„A nádej na vykúpenie žiadna!“ zvesili všetci v izbe hlavy.
„A predsa!“ nechcel sa poddať Skala. „Ešte sú nad našimi hlavami hory a v horách ohne a pri ohňoch naši horní chlapci!“
„Tak, tak,“ prikývol starý Jánošík a ostatným sa zaleskli zraky. „Keby som bol mladší, nikto by ma tu dolu neudržal.“
Zvonku doľahol hluk.
Stíchli a načúvali, ako sa približujú drsné hlasy panských drábov, pobádajúcich robotníkov:
„Na panské! na panské!“
„Blíži sa búrka a panstvo sa bojí o obilie,“ povedal Mikuš. „Už im asi neutečieme.“
„Musíte ísť, nie je vyhnutia,“ povedal starý Jánošík. „Ale ja ..... ja nemôžem. Nemám už silu. Nech ma radšej zabijú hneď, ale na pole ma nedostanú.“
Silní chlapi sa rozchádzali. Vo dverách sa stretli s Mikušovic Milkou, ktorá vbehla ako jarný vietor. „Bežím sem, aby som pomohla kmotrovi Jánošíkovi, bude iste potrebovať pomoc,“ hovorila udychčane.
Hneď po nej strčili do izby hlavy panskí drábi.
„Odišli všetci?“ pýtali sa. „A čo ty tu?“ obrátili sa na Milku. „Na moju vieru, že máš líčka ako ruže!“ rozosmial sa jeden z nich. „Ukáž!“ a pokúšal sa Milku štipnúť do líčok. Ale Milka sa po ňom nahnevane ohnala:
„Nechajte ma, alebo vám oči vyškriabem, hanebníci!“ Drábi sa len smiali. „Veď nám, krasotinka, neutečieš!“ A pokračovali vo svojom diele. „Čo tu lelkuješ, starý?“ rozkričali sa na starca Jánošíka. „Nepočul si, že voláme na panské? Hybaj!“
„Nemáte srdce?“ postavila sa Milka pred starého muža. „Nevidíte, že je chorý?“
„Ale ruky má a robota platí pre každého!“ vysmiali ju drábi. „Veď ho už práca vylieči!“ Schmatli starého Jánošíka a hnali a strkali ho von zo dverí. Jeden z drábov sa na prahu obrátil:
„A teba, ty netýkavka, si budem pamätať,“ povedal Milke. „Nájdem si ťa a skrotím! Do čerta, páčiš sa mi!“ A odišiel. Praskanie bičov a volanie „Na panské! na panské!“ sa vzďaľovali.
Milka klesla na stoličku a zložila hlavu do dlaní. Vyhrkli jej slzy. Bolo jej ľúto Jurovho otca, bolo jej smutno, že tu nie je Jura. Celý svet jej pripadal čierny.
Chvíľu tak zotrvala a mohlo sa zdať, že spí.
Nevzhliadla ani, keď sa za ňou ozvali kroky. Až keď pocítila mužskú dlaň, ako ju pohladila po vlasoch. Obrátila sa a akoby ňou prešiel blesk. Očervenela a oči sa jej rozžiarili. „Jura, ty si prišiel!“ vzlykla a zavesila sa príchodzímu na krk.
„Na teba som sa tešil najviac,“ šepkal jej Jánošík. „A bolo mi na vojne niekedy veľmi zle.“
„A ja by som bez teba nedokázala žiť, Jura,“ smiala sa šťastne Milka. Ale hneď zosmutnela. „Nielen ja som ťa čakala. Aj zlá správa. Už nemáš mamičku, Jura,“ povedala potichu.
Jurovi klesli ruky. Sklopil zrak, aby nebolo vidieť, že sa mu zahmlili oči. Ťažko si vzdychol:
„Moja ..... mamka drahá ..... Tak už ju nikdy neuvidím.“
Ale nebol čas na radosť ani na smútok. Milka dostala strach, aby sa drábi nevrátili. „Rýchlo, Jura,“ naliehala, „niekam sa musíš schovať. Drábi chodia po dedine a ženú na robotu. Všetkých, mladých aj starých.“
„Azda aj môjho otca?“ vzplanul Jánošík.
„Nie ..... toho nie ..... “ zalhala Milka. „Ten si len odskočil k susedovi.“ Bála sa povedať pravdu a nevedela, akou lžou sa má vykrútiť, keď na ňu hľadeli Jurove žeravé oči, v ktorých tlel hnev.
Náhoda jej pomohla. Do izby vkročil Jánošíkov kamarát Uhorčík. Jánošík mu na vojne pomohol k úteku, keď ho musel strážiť vo väzení, kam bol Uhorčík zatvorený pre vzpurnosť.
Teraz sa zas videli po dlhom čase.
„Konečne ťa pustili, Jura,“ spustil Uhorčík bez úvodu. „Dopočuli sme sa, že sa vrátiš.“
A vysvetlil Jánošíkovi o sebe, že je teraz medzi horními chlapcami a že všetci dúfajú, že sa k nim Jánošík pridá. A najlepšie hneď.
Jánošík zaváhal. Chcel ešte najprv hovoriť s otcom.
„Tak si ale pospeš, Jura,“ povedal Uhorčík. „Videl som, ako ho drábi vliekli na panské, a nevyzeral dobre, úbožiak.“
„To si mi nepovedala, Milka!“ vybuchol Jánošík. „Ale ja im ho vytrhnem z pazúrov!“
Mali čo robiť, aby ho zadržali. „Blázniš?“ krotil ho Uhorčík. „Aby dostali vás oboch naraz? Ak sa im chceš pomstiť, musíš k nám do hôr.“
„Počkaj aspoň, kým sa prežene búrka,“ prosila Milka, keď sa zdalo, že Jura hneď poslúchne kamaráta.
Vonku bolo naozaj tmavo od čiernych mrakov a sem-tam sa mihol blesk. Prudký vietor narážal na dom, museli zavrieť okná.
„Pravda,“ uvažoval Jánošík so sklonenou hlavou. „Počkám, kým sa otec vráti.“
Nemusel čakať dlho.
Zvonka doľahli hlasy, bolo počuť nárek žien a vzápätí niekoľko mužov vniesli do izby na nosidlách z kolov starého muža. Bezvládne ležal, bledý, hlavu na stranu a z úst mu stekal prúžok krvi.
„Otče!“ zaúpel Jánošík a vrhol sa k nosidlám. Ale nepočul odpoveď. Starý Jánošík už nebol medzi živými. Unikol pánom aj robote aj drábom. Muži rozprávali, že ho drábi zabili, keď slabosťou klesol.
„Ešte váhaš, Jura?“ opýtal sa Uhorčík a čakal. Jánošík mu pozrel do očí a stisol mu ruku. „Som váš,“ povedal. „Tu by ma zabili ako matku a otca, tam u vás nájdem silu, aby som pánom všetko splatil.“
Rozlúčil sa s Milkou, ktorá sľúbila, že za ním bude prichádzať do hôr. Potom vyšiel s Uhorčíkom z dediny a potajomky sa brali lesom tam, kde planuli ohne horných chlapcov.

Biele nohavice svietili v rannom šere okolo zapáleného ohňa. V kruhu okolo ohňa sedeli urastení chlapci vo vysokých čákach, ktoré sa podobali na bubny, opásaní širokými koženými opaskami. Niektorí si opierali hlavu o valašky, ktorých ostrá čepeľ sa leskla. Plamene oblizovali kotol, v ktorom sa varila polievka. Tu a tam niektorý chlapec v zelenej košeli poťažkal pištoľ, prezrel ju, či je nabitá, a zasa ju zastrčil za opasok.
Sedeli zamyslení, niektorí si potichu pobrukúvali pesničku. Čakali na východ slnka. Spánok mali za sebou.
Ostrý hvizd rozťal ranné šero. Hliadka hlásila, že sa niekto blíži. Bola to Milka, ktorá už z blízkej vzdialenosti volala Jánošíka. Pribehla začervenaná od stúpania do strmých výšin a rýchlo vydýchla, čo prinášala. Bol to odkaz od jej otca Mikuša, Jánošíkovho kmotra. Odkazoval, aby Jura nechodil otcovi na pohreb. Páni po ňom striehnu a dostali by ho ľahko do svojej moci.
„Ani otca nemôžem odprevadiť na poslednej ceste,“ povedal Jánošík, skôr sám sebe než Milke. V duchu videl malý vidiecky cintorínik vysoko na kopci, kde boli hroby vyzdobené veľkými vyrezávanými krížmi. Zatiaľ Milka vyklopila ďalšie správy. Nešťastného Skalu chytili drábi, keď utekal do hôr. Navlečú mu asi vojenský kabát a odvlečú ho niekam na turecké hranice. Celý rad susedov je vo väzení, pretože reptali, keď im drábi oznámili novú povinnosť: prispieť každý desiatimi toliarmi na zásnuby Lowenburgovej dcéry Karolíny.
„Počuli ste to, kamaráti?“ obrátil sa Jánošík k druhom.
Výkriky hnevu boli odpoveďou. Každý z horných chlapcov bol nejakou niťou spojený s osudmi ľudí dolu v dedinách. Preklínali pánov a sľubovali im odplatu.
Hora i les sa triasli, ako to medzi chlapcami vrelo.
Jánošík šiel odprevadiť Milku. Lúčil sa s ňou smutnými slovami o tom, aké zlé veci ho čakajú a ako málo môže byť s ním Milka šťastná. Ale dievča sa usmievalo. „Na všetko zlé zabudnem, keď som s tebou, Jura. A keď som sama, spomienka na teba mi rozjasňuje svet.“ Rozlúčili sa bez ďalších slov. Ale obaja vedeli, že si sľúbili lásku až za hrob.
Keď sa Jura vrátil k ohňu, čakalo naňho prekvapenie. Až do dnešného dňa bol veliteľom chlapcov Hrajnoha, ale práve dnes bolo treba zvoliť nového vodcu. Sám Hrajnoha cítil, že v Jánošíkovi prišiel niekto, kto bude chlapcom lepším veliteľom, a nehneval sa preto. Dokonca navrhol Jánošíka za svojho zástupcu. „Pri poslednom zbojovaní,“ oznamoval chlapcom skromne, tak, ako to cítil v srdci, „sa ukázalo, že Jánošík je z nás najsilnejší. Zvoľte si ho preto za veliteľa. Prvý hlas má odo mňa.“
Zbojníci v rozpakoch hľadeli od Hrajnohu na Jánošíka. Chvíľu bolo ticho. Uhorčík ho prerušil. Pevným hlasom povedal:
„Náš veliteľ musí byť neprekonateľný, inak by bol na posmech.“
Jánošík mlčky čakal, ako sa rozhodnú.
Tu sa k nemu pritočil Gajdošík, ktorý rád pil a vždy bol trochu potmehúdsky, stisol gajdy, až sa mečivo rozozvučali, a spustil pesničku, ako ho práve napadla:

Veď to každý povedať môže,
že ťa nikto nepremôže,
chlapík si a silu máš,
veliteľom budeš náš!

V očiach mal iskričky výsmechu a Jánošíkovi sa to nepáčilo. „Nechaj toho, Gajdošík,“ vykríkol, „na žarty nie je čas!“
Gajdošík s potmehúdskym úsmevom pred ním cúval, ale neprestával. „Nechaj toho, hovorím!“ prikazoval mu Jánošík stále hnevlivejšie. Gajdošík zostal stáť, ale vytiahol pištoľ. Jánošík sa jej nezľakol. Jedným hmatom vytrhol pištoľ posmievačovi z ruky a namieril ju do koruny najbližšieho smreka. Potom stisol kohútik. Zahrmela rana a v niekoľkých okamihoch mu spadol k nohám ostrelený vrcholec stromu. Majstrovská rana vzbudila medzi chlapcami pochvalné mrmlanie.
„Jánošík nech je náš veliteľ!“ vykríkol niekto a ostatní sa hlaholne pripojili. „Jánošík! Jánošík!“ volali jeden cez druhého.
Tým bola voľba vykonaná. Jánošík zdvihol ruku, aby ich utíšil. „Dobre, chlapci,“ povedal, „ale najprv si vyskúšame silu. Postavte sa jeden za druhého a urobte hada. Ty, Hrajnoha, stoj na čele a podaj mi ruku.“ A keď sa tak stalo, pokračoval:
„A teraz skúsime, kto má väčšiu silu. Keď ma dostanete z miesta, kde stojím, nie som hoden byť vaším veliteľom. Ak nie, budete ma poslúchať vo všetkom ako silnejšieho.“
Zápas sa začal.
Ale had, vytvorený z toľkých silných chlapcov, Jánošíkom nepohol. Márne sa namáhali. Jánošík stál ako skala, akoby bol do zeme vrastený. Obratným hmatom sa mu dokonca podarilo maličko si ich pritiahnuť, potom povolil, pustil, a had ľudských tiel sa zrútil na zem. Hrajnoha padol na druhého, ten na tretieho a tak ďalej, až zostali prekvapene ležať.
Z očí im vykúkal obdiv k Jánošíkovej sile.
„Nech žije veliteľ Jánošík!“ vykrikovali, až sa to rozliehalo po stráňach. Zoskupili sa okolo nového veliteľa a začali veselo poskakovať. Gajdošík spustil znova, ale tentoraz bez posmechu.

Už si, Jánošík, náš,
z kruhu sa nevymotáš!
Hej hop! Hej hop!

Veselosť nebrala konca, až ich Hrajnoha prerušil. „Dosť, chlapci, niekto musí na hliadku,“ prikazoval, akoby bol dosiaľ veliteľom. Vzápätí si uvedomil, že dať rozkaz patrilo už Jánošíkovi. V rozpakoch pozrel na Jánošíka, ale ten pristúpil a bratsky ho objal. „Máš pravdu, Hrajnoha, zabudol som dať rozkaz sám. Napravil si moju chybu, a čo si povedal, platí.“
Hrajnoha sa vďačne usmial. A zatiaľ čo sa dvaja chlapci vypravili na hliadku a ostatní sedeli okolo ohňa, popíjali a jedli, obrátil sa ku Gajdošíkovi. „Spusť ešte raz,“ povedal mu, „je zvykom, že novozvolený kapitán zatancuje kamarátom veliteľský tanec.“
Jánošík sa bránil. A Uhorčík mu prišiel na pomoc. „Má otca na márach, chlapci,“ vysvetľoval, „drábi mu ho zabili na poli. Ako by mohol tancovať, keď má v duši smútok?“
Odpustili Jánošíkovi tanec, ale neodpustili to pánom. Zdvihla sa vlna rozhorčenia a všetci nadávali Lowenburgovi, ktorý bol vinný za to všetko. A keď niekto oznámil, že Lowenburg, ktorý chce dať dcéru Karolínu akémusi grófovi, už drsne na ten účel vydiera z každého poddaného desať toliarov, nepoznal hnev chlapcov medze.
„Viete čo?“ vykríkol Hrajnoha. „Pôjdeme na tie zásnuby aj my! Uvidíme, ako sa bude Lowenburg tváriť, keď nás pozná!“ Pozreli na Jánošíka a ten prikývol. Bolo rozhodnuté. Vyskočili od ohňa a boli by hneď vyrazili, keby nepribehol jeden z hliadky:
„Panský koč sa blíži dolu cestou!“ volal, „a sprevádza ho niekoľko drábov. Vzácny pán!“
To práve potrebovali. Aby im niekto z pánov v tejto hnevlivej nálade padol do rúk. Schmatli valašky a pištole a rozbehli sa lesom po svahu dolu. Skrytí za stromami čakali, kým začujú hrkot koča. Konečne sa dočkali. Zo zákruty cesty sa vynoril koč, sprevádzaný drábmi a dvoma vozmi. Chlapci vyrazili z úkrytu. Vďaka prekvapeniu ľahko odzbrojili drábov a otvorili dvierka koča. Vnútri sedel poľakaný, ale zároveň nahnevaný šľachtic.
„Protestujem!“ volal na zbojníkov, keď ho ťahali z voza.
Zbojníci sa mu posmešne klaňali. „Horní chlapci pozývajú pána barona k svojmu ohňu.“ A baronovi nič nepomohlo, musel s nimi stúpať lesom a predierať sa krovinami vo svojich nádherných šatách. Za ním viedli chlapci drábov, ktorí museli držať ruky hore. A celkom voľne šlo niekoľko vozkov, ktorí niesli vaky a truhlice z vozov, ktoré im boli zverené. Vozkovia šli pokojne, cítili sa akoby medzi svojimi. Boli z rovnakej krvi ako horní chlapci.
Prievod došiel k ohňu. Tam sa začal výsluch. „Som barón Radvanský!“ vyhlasoval polapený šľachtic. „Všetkých vás to bude stáť krk!“ vyhrážal sa. Ale keď videl, že nepochodí, zľavoval:
„Pustite ma a nič sa vám nestane. Žiadny zbojník nemá právo súdiť šľachtica.“
„Aj keď je za čo?“ osopil sa naňho Hrajnoha. „Kam ste vôbec mali namierené, pán barón?“
„Na pohreb generála Petróciho. Znova žiadam, aby ste ma pustili.“
Ale keď mu prehľadali batožinu, našli popri vzácnych darčekoch pre nevestu aj slávnostný odev poľského šľachtica.
„To mal byť veselý pohreb,“ smiali sa mu. A obracali sa k Jánošíkovi. „Čo s tým máme robiť, veliteľ?“
Jánošík nariadil všetko zabaviť. Keď sa našli hotové peniaze, prikázal ich rozdeliť medzi vozkov, ktorí odchádzali a nahlas vyjadrovali svoje vďaky. A pokiaľ ide o barona, vyhovel jeho neustálym prosbám o prepustenie. „Pustíme ho aj s jeho drábmi na slobodu,“ povedal, „ale aby ich nikto neprepadol, pôjdu len bosí a v košeliach. A po lýtkach sa budú švihať prútmi. To ich nebude zďaleka tak bolieť, ako bolia naše chrbty od panských bičov.“
Hlasný smiech mu bol odpoveďou. Len barón mlčal a hrýzol si bezkrvné bledé pery. Z očí drábov vyzerala bezmocná zúrivosť.
V niekoľkých okamihoch vyzliekli barona aj drábov do košieľ a vtlačili každému do ruky prút. Potom im prikázali, aby sa postavili do radu a na dané znamenie mali vyraziť.
Uhorčík zdvihol pištoľ. Zarachotil výstrel a barón a drábi sa rozbehli v košeliach po svahu dolu. Namierené pištole zbojníkov dbali o to, aby sa potrestaní nezabudli švihať po lýtkach. Niekoľko chlapcov tak sprevádzalo barona až dolu na cestu, kde všetkých nechali ich osudu. Keď sa chlapci vrátili k ohňu, našli už ostatných v bujarej zábave. Gajdošíkove gajdy neodpočívali a spev a tanec napĺňali priestranstvo. Jediný Jánošík sa nezúčastnil všeobecného veselia. Sedel bokom a zadumane hľadel do zeme. Spomínal na matku a na otca, na vzdialenú Milku. A s vážnou mysľou premýšľal o tom, čo príde v budúcnosti.

Medzi panstvom vzbudila príhoda barona Radvanského rozruch, tým skôr, že sa barón po chladnej prechádzke v košeli nachladil a musel si ľahnúť. Ale zásnuby Lowenburgovej dcéry to neodvrátilo. Malo k nim dôjsť na zámku v Tepličke, ktorý si Lowenburg len nedávno postavil. Dokonca nebol zámok ani celkom dostavaný. Zatiaľ čo sa v predných komnatách slávnostne osvetlených začínala hostina, v zadnej časti zámku ešte murári kládli tehly.
Spoločnosť, ktorá sa zišla na zásnuby, bola vybraná. Z lustrov žiarili stovky sviec, v komnatách znel šum rozhovoru a smiechu, na stoličkách posedávali staršie dámy a rozprávali sa o mladých dvojiciach, ktoré sa chystali k tancu. Zo steny sa pozerali obrazy vznešených pánov i dám v ťažkých zlatých rámoch. Pozornosť vzbudzoval aj poľský šľachtic v skvelom odeve. Nikto ho nepoznal a od úst k ústam sa šíril šepot otázok, kto je ten vznešený hosť. Nikto nemohol tušiť, že je to zbojník Uhorčík v šatách, ktoré boli odňaté baronovi Radvanskému. Uhorčík hral svoju úlohu dobre. Tváril sa pohŕdavo a znudene, s nikým nehovoril a postával bokom, akoby mu nikto nebol dosť dobrý, aby s ním stratil slovo. Preto si všetci mysleli, že to bude asi nesmierne vzácny pán.
Väčšinou sa v hlúčikoch hovorilo o zbojníkoch. Mnohý na nich navrhoval poslať drábov alebo pandúrov, ale sám nebol nikto ochotný vypraviť sa na nich so zbraňou v ruke. Radovánky im boli prednejšie. Dámy sa najviac zaujímali o podrobnosti zásnub, aké šaty má Karolína, aké dostane veno, aký bude jej ženích gróf Duendély. Šum hlasov zrazu utíchol, keď sa pán domu postavil s rozpätými rukami, aby zjednal pokoj. Potom spokojným a samoľúbym hlasom oznamoval hosťom:
„Vážení prítomní, dovoľte, aby som pri tejto príležitosti oznámil zasnúbenie svojej dcéry Karolíny s grófom Duendélym. Pripíjam na ich zdravie s vami!“ Pozdvihol pohár a pripil snúbencom. Vo všetkých rukách sa objavili poháre a zo všetkých úst sa ozvalo provolávanie slávy mladému páru. Hudobníci do toho spustili fanfáry, až sa okná otriasli. Aj Uhorčík pozdvihol pohár a hlasom, ktorý bol príliš drsný pre toto zjemnené prostredie, zvolal:
„Nech žije spravodlivosť!“ V tom zvolaní bolo čosi znepokojujúce. Spravodlivosť nebolo práve slovo, ktoré prítomné uši radi počuli. Lowenburg položil Uhorčíkovi ruku na rameno a snažil sa zotrieť nepríjemný dojem. „Rád by som vám, vzácni hostia, ešte predstavil grófa Jerzembinského, ktorý sem podstúpil cestu až z Poľska. Bude vás zaujímať, že aj on bol cestou prepadnutý Jánošíkom. Našťastie vyviazol bez ujmy a bez škody.“
Jánošíkovo meno pôsobilo na prítomných ako puma. Hostia si začali vzrušene šepkať a šuškať:
„Hrôza! Bude ešte niekedy na našich cestách bezpečne?“, „Zbojníci striehnu na nás ako hladní vlci!“, „Každý by mal vziať zbraň a vypraviť sa na tú škodnú!“
„Načo máme chodiť my, keď sú tu od toho naši drábi?“, „Platíme cisárovi také dane a čo z toho máme?“ Lowenburg musel znova zasiahnuť. Opäť pozdvihol pohár a zvolal:
„Fiat justitia! Nech žije spravodlivosť!“ A pokračoval:
„Opakujem slová nášho poľského hosťa. Iste sa tým myslí spravodlivosť pre nás, pretože pre luzu je škoda aj spravodlivosti. Buďte bez starosti o budúcnosť a užite si dnes zábavu vrchovatou mierou!“
Uhorčík k tomu dodal svojím hromovým hlasom:
„Keby to bolo u nás, vzácne panstvo, schmatneme šable alebo pušky a vytiahneme na všetkých povaľačov a darmožrútov.“
Jeho slová boli opäť dvojsmyselné a mnohí sa cítili uražení, akoby povaľačmi a darmožrútmi boli myslení práve oni.
Spoločnosť sa radšej tvárila, že nič také nepočula. Obrátili sa chrbtom k Uhorčíkovi a hovorili v kruhoch medzi sebou. Nikomu sa predsa nechcelo ísť na zbojníkov, ak poľský šľachtic svojimi slovami myslel zbojníkov a nie povaľačov so erbom. Lowenburg dal radšej pokyn talianskemu majstrovi, aby zahájil tanec. Elegantný, chudý starec s ladnými pohybmi, majster Piccolini, pokynul hudobníkom a sám prvý predtancoval úvodný tanec, a po ňom sa už v sále rozvlnili sukne mladých tanečníc a zašuchotali podrážky črievic načesaných mladých pánov. Hudba pridala náladu a komnaty si vydýchli a vrátili sa k rozhovorom a veselému smiechu. Dobrá nálada však netrvala dlho. Sluha priniesol Lowenburgovi list, vraj donesený akýmsi otrhaným chlapcom od samého ..... Jánošíka! Lowenburg sa pustil do čítania a bledol. Niektorí hostia sa zvedavo natlačili okolo a počúvali, lebo Lowenburg čítal nahlas:
„Dúfam, že nebudem na vašej slávnosti rušiť, keď prídem ako nepozvaný hosť. Ale iste ste o mne hovorili toľko, že sa musím predstaviť osobne. Jánošík.“
Lowenburgovi sa objavili na čele kvapky potu. Musel sa utierať hodvábnou vreckovkou a sluha mu musel podať pohár, aby zahnal mdloby. Medzi hosťami to zabúrilo hnevom aj maskovaným strachom. „Aká drzosť!“, „Ničomník!“, „Vojakov na nich!“ sa ozývalo rozhorčene z mnohých úst. Niektorí to však pokladali za hostiteľov žart. „Iste nás chcel pán domu najprv postrašiť, aby nám potom vysvetlil, že išlo o holý žart na zvýšenie dobrej nálady,“ hovorili. Ale kto sa pozrel na Lowenburga, ľahko spoznal, že pán domu nežartuje. Lenže nebol čas na zisťovanie, či ide o pravdu či o žart. Na balkóne sa objavili tiene drsných postáv a vzápätí sa nahrnuli do komnát z balkóna aj zo dverí horní chlapci s pištoľami a valaškami. S nimi prichádzalo aj niekoľko ľudí z dediny. Skala, ktorý unikol z vojenskej moci, Mikuš a iní. A do tretice sa objavilo aj niekoľko cigánov s basou, husľami a cimbalom a rozostavili sa k hudobnej produkcii, ku ktorej im chýbal len zbojnícky povel.
Hostia sa prizerali ako skamenení. Nemohli veriť svojim očiam.
Zvlášť keď sa na čele zbojníkov objavil aj ich veliteľ Jánošík a s úsmevom sa pýtal hostiteľa a pána domu, či čítal jeho skromný list. Posledný sa objavil Uhorčík, teraz už tiež ozbrojený, s pištoľou v pravej a valaškou v ľavej ruke a na tvári už nie s výrazom nudiaceho sa šľachtica, ale s podobou smelého zbojníka. Napriek tomu sa našli medzi hosťami takí, čo si pri zazretí Uhorčíka vydýchli v domnienke, že poľský šľachtic je zárukou, že ide o holý žart. „Nepochybne pán domu poprezliekal svoju čeľaď za zbojníkov a zahral s nami túto komédiu, pri ktorej behá mráz po chrbte, aby sme tým viac ocenili pohodu dnešného večera,“ súdili nahlas, ale nepresvedčili ostatných. Čoskoro sa ukázalo, že nejde o žart.
Jánošík pristúpil blízko k Lowenburgovi a s úsmevom, pri ktorom boháča mrazilo, sa opýtal:
„Tomuto hovoríte privítanie, vzácny pane? Dúfal som, že rád privítate Jánošíka pod svojou strechou.“
„Protestujem v mene ..... neme svojho cís ..... sára!“ koktal bledý Lowenburg. „A žiadam vás, aby ste opustili môj dom.“
„Vaše želanie je nám rozkazom,“ usmial sa Jánošík. „Ale iste dovolíte, aby sme si vybavili niekoľko drobností. Najprv čo sa týka ľudí z dedín.“ A obrátil sa k Mikušovi:
„Koľko že ste požičali panstvu na zásnuby?“
Jánošíkov kmotor nebol zvyknutý byť pred panstvom v prevahe a chvejúcim sa hlasom začal vypočítavať, koľko celkovo odovzdali dedinčania na príkaz panstva na zásnubnú slávnosť.
„Dobre, stačí,“ pokýval Jánošík. „Dlh je splatný dnes večer aj s úrokmi.“ A nedbajúc na Lowenburgove protesty prikázal chlapcom:
„Pán domu vás odprevadí do komnaty, kde má peniaze pripravené na vrátenie. Keby sa mu azda nechcelo, odprevaďte vy jeho.“
„Drábi! pomoc!“ vykríkol Lowenburg, ale málo mu to bolo platné. Musel sa podrobiť a skrúšene odviesť dvoch chlapcov tam, kde mal svoju pokladnicu. Kým to bolo vybavené, odobrali ostatní zbojníci hosťom výkupné, ako tomu povedali, a skladali svoju korisť do pripravených truhlíc. Keď potom chlapci priniesli peniaze, vynútené Lowenburgom od poddaných, rozdelil ich Jánošík medzi prítomných dedinčanov s prianím, aby sami doma určili, komu a koľko sa má dostať.
Lowenburg už na všetko mlčal. Triasol sa len o vlastný život, rovnako ako väčšina jeho hostí. Aj cisárski dôstojníci bezmocne sa prizerali, pretože ich chlapci odzbrojili a spútali.
Jánošík sa opäť obrátil k Lowenburgovi.
„Vidíte, vzácny pane, že naša návšteva nebola dlhá. A ak sme azda pokazili zábavu, ochotne to napravíme. Sami sme, ako vidíte, priviedli cigánov, ktorí hrajú po našom. Vaše dámy a dievčatá iste radi privítajú zmenu, keď ich vyzvú do tanca moji chlapci.“ Zdvihol ruku a zvolal na cigánov:
„Spustite, cigáni! A všetci do tanca!“
Cigáni sa dali do bláznivo rýchlej hry a zbojníci schmatli najbližšie dámy a dievčatá a začali s nimi divoko víriť. Hostia však stáli, akoby mali nohy drevené, a keď ich pobádali chlapci pištoľami, začali krúžiť po sále so stuhnutými tvárami a s kŕčovitými pohybmi. Bolo to zároveň na smiech aj na plač, podľa toho, kto sa pozeral.
Jánošík netancoval. Len sa pozeral, ale tvár mal zachmúrenú. Myslel si, že je to malý trest pre tých, čo si stavali zámky na chrbtoch utláčaných. Napokon už bol toho divadla sýty. Poručil krátko Hrajnohovi, aby chlapci opustili zámok, a v niekoľkých okamihoch nebolo po zbojníkoch stopy. Dedinčania zmizli s nimi, len cigáni sa trochu oneskorili, pretože vliekli svoje nástroje.
Teraz sa zdalo, že to všetko bol len sen.
Ale putá na rukách a nohách dôstojníkov a drábov svedčili o tom, že to nebol sen. Hostia sami svojimi zjemnenými prstami im museli rozväzovať putá. Lowenburg sa trochu spamätal a naliehal, aby slávnosť pokračovala. Ale už sa netancovalo. A nálada bola mizerná. Jánošíkov prízrak zostal medzi nimi. Zásnubná slávnosť sa nevydarila.
Uplynul rok. Nič sa nezmenilo ani v živote poddaných ani v živote panstva, a predsa leccos bolo iné. Tak sa napríklad stalo, že sa drábom podarilo v dave na púti chytiť Jánošíka. Pripútali ho k reťaziam vo väzení, ale Jánošík im za pomoci svojich druhov ušiel. Páni zúrili a Jánošík bol odteraz opatrnejší. Nebolo možné ho chytiť, azda len zradou. Preto páni usilovali získať niekoho z jeho družiny a náhoda im priala. Získali ..... Gajdošíka!
Stalo sa to takto. Pri istej príležitosti padol podnapitý Gajdošík drábom do rúk. Pitie sa stávalo pomaly, ale iste jeho skazou. Pil, pretože sa mu medzi chlapcami prestávalo páčiť. Jánošík vracal všetko chudobným a nechával si pre seba a pre družinu len to najnutnejšie. Gajdošíkovi to bolo málo a začal Jánošíka nenávidieť. Svoj hnev si utápal v pití. A keď sa dostal drábom do rúk, nepotreboval veľa a vyznal sa zo svojej zášti k Jánošíkovi. Drábi mu nalievali pohár za pohárom a Gajdošík napokon kývol na to, že im bude napomáhať. Dostal peniaze a mohol si kedykoľvek prísť a dostal aj piť, čo hrdlo ráčilo. Jánošík síce pozoroval, že sa Gajdošík mení, ale nemohol uveriť tomu, že by sa z neho mohol stať zradca. Ťažko na túto dôveru doplatil.
V poslednom čase si horní chlapci obľúbili krčmu starého Záhoru. Bola vysoko nad údolím a z dediny tam prišiel málokto. Krčmár bol dobrák, ale mal zlú ženu, ktorá bažila po peniazoch. Azda preto, že sama bola škaredá a krívala na jednu nohu. Pritom mala takú krásnu dcéru, že to bol div, ako mohla byť Zuzke matkou. Na Zuzku si už leckto myslel a padla do oka aj Gajdošíkovi, ktorý sa tu potom začal zastavovať sám, bez ostatných.
Zuzka však obdivovala Jánošíka a tajne si naňho myslela. Keď to Gajdošík poznal, nenávidel svojho veliteľa tým viac. A pevne sa rozhodol, že Jánošíka vydá drábom, len čo sa naskytne príležitosť. Nadviazal spojenie s drábmi a zosnoval s ich veliteľom Lehotským plán, pri ktorom mala byť návnadou Zuzka. Verili, že pekné dievča vzbudí Jánošíkov súcit a umožní im, aby bol Jánošík polapený. Zuzke sa však nezverili. Len jej matke, ktorá im za peniaze sľúbila všemožne napomáhať. Starý Záhora bol poctivec a mal Jánošíka rád, preto mu o svojom zámere nepovedali. A začali konať.
Gajdošík nahovoril Jánošíkovi, že by s ním krčmárova Zuzka rada prehovorila o niečom, čo ju trápi a v čom by jej mohol prospieť len niekto, kto sa nebojí pánov, ako napríklad Jánošík. Jánošík nič zlé netušil a sľúbil v určený deň prísť.
Ten deň sedel Gajdošík s Lehotským za dubovým stolom Záhorovej krčmy a vydatne popíjali. Gajdošíkovi sa čoskoro začal zapletať jazyk, ale Lehotský len predstieral, že je zmožený vínom. V skutočnosti mal hlavu čistú a bystro pozoroval všetko, čo sa dialo. Obaja hostia sa nejako dlho nemali k odchodu a starý Záhora z toho bol nepokojný. Vedel, že má Jánošík prísť, a už uvažoval nad tým, že vyjde zbojníkom v ústrety, aby ich varoval, že v krčme sedí veliteľ drábov. Ale vtom sa Lehotský zodvihol a odviedol so sebou motajúceho sa Gajdošíka. Záhora netušil, že sa ukryli na dvorčeku, kde im vyhľadala úkryt sama krčmárova žena Mara. V krčme nastal pokoj. Záhora driemal za výčapným pultom a Zuzka sa každú chvíľu pozerala z okna, či už Jánošík neprichádza. Gajdošík jej nalhal, že Jánošík príde za ňou, aby jej vyznal lásku. Uplynula malá hodinka a na prahu sa objavil Hrajnoha. Strčil hlavu dovnútra a pýtal sa:
„Vzduch čistý?“ A vsunul sa dovnútra, najprv valaška, potom pištole a až potom celý Hrajnoha v plnej sláve. Zistil, že je krčma prázdna, a prenikavo zahvízdal z okna. Na to znamenie sa vynorili z lesa chlapci a s nimi aj Jánošík.
Zuzka bežala Jánošíkovi v ústrety. „Jura, som tak rada, že si prišiel. Nemusíš mi nič hovoriť, viem všetko a stačí mi, že si prišiel,“ šepkala mu.
Jánošík jej nerozumel. Ale nechcelo sa mu hovoriť. Usmial sa, pokýval hlavou a vošiel do krčmy. V poslednom čase mal málokedy veselé myšlienky. Nemal správy o svojej Milke a nepočul o nej od čias, čo bol vo väzení. K Zuzke necítil lásku, ale bola mu milá a rád ju vídal.
„Som tak rada, že si prišiel, Jura,“ opakovala Zuzka. „Chcela by som byť s tebou stále.“
„Akoby si nevedela, že je na moju hlavu odmena,“ usmial sa Jánošík. „Trpký život by ťa čakal so mnou.“
Ale vo veselej nálade ostatných sa všetky chmúry rozplynuli. Zuzka nalievala chlapcom poháre a krčmou hlaholili zbojnícke piesne.
Nečakaným spestrením bolo niekoľko študentov, ktorí putovali pešo cez hory a zastavili sa v krčme. Jánošík mal študentov vždy rád a zapáčili sa mu aj títo. Pozval ich k stolu a bohato ich hostil jedlom aj pitím.
„Z Trnavy idete?“ pýtal sa. „Či tam ešte pamätajú Jánošíka?“
„Ako by nie,“ prikyvovali študenti. „Po horách, po dolinách sa o ňom rozpráva. A aké pekné veci! Všetci veria, že im pomôže proti pánom.“
Jánošík sa rozhorlil. „Nemajú súcit páni, nezaujíma ich, či má chudák čo jesť alebo kde spať, len keď majú svoje zámky a v nich hýrenie a radovánky. A keď je človek starý, uštvú ho na smrť ..... “, povzdychol si a v duchu sa mu vynorila otcova bledá nehybná tvár, ako ju videl naposledy. Mávol rukou. „Páni sa nezmenia,“ zosilnel hlas, „a zle je s každým, kto sa im postaví. Aj mňa odsúdili na smrť a vypísali odmenu na moju hlavu. Ale ja tu budem aj zajtra a keby ma aj zabili, zostane tu moje meno, alebo aspoň povesť o mne a bude posilňovať chudákov v ich ťažkom zápase. Nemáme prečo byť smutní!“
Všetci načúvali jeho slovám so zatajeným dychom. Zuzka stála v kútiku a pozerala sa láskyplnými očami na toho, koho už dávno mala rada. Študenti mali slzy v očiach a zovreté päste. „Zaspievajme si radšej!“ prerušil Jánošík chvíľu ticha, „a predovšetkým nám ukážte vy, študiózi, ako viete držať notu!“
Študenti sa nedali pobádať a spustili tú svoju. O chvíľu krčma hlaholila spevom. V šume a hluku si nikto nevšimol, že sa krčmárka stratila. Pospiešila si na dvor a vypustila Gajdošíka a Lehotského z úkrytu. Tí už ľahko privolali rozsvietenou lucernou drábov, skrytých nižšie v lese.
V krčme sa bavili žartovaním. „Také drevo ešte nevyrástlo, aby nám z neho urobili šibenicu!“ smiali sa chlapci. „A kým sa nenájde medzi nami zradca, budú nás páni márne chytať!“ Pozdvihli krčiažky a Hrajnoha sa rozkričal:
„A to sa nestane nikdy, aby sa našiel medzi horními chlapcami zradca!“
Dvere sa otvorili. Pohľady chlapcov sa stočili tým smerom. Na prahu uzreli chlapci toho, kto im tak často hrával na gajdy pri tanci okolo ohňa.
„Gajdošík!“ vyskočil Jánošík od stola so zlým tušením. „Kto je s tebou?“
Gajdošík sa obrátil dozadu. „Je tu!“ povedal a ustúpil drábom, ktorí sa vrútili dovnútra a s veľkou presilou spútavali prekvapených zbojníkov. Len Jánošík a Uhorčík vzdorovali a bili sa ako levy. Ale presila ich tlačila. Jánošík sa pokúsil prebiť sa valaškou k stene, aby mal krytý chrbát. Potmehúdska krčmárka to spozorovala. Schmatla misu s hráškom a nasypala ju Jánošíkovi pod nohy. Jánošík sa pošmykol a padol. Valaška mu vypadla z ruky, drábi sa naňho zosypali ako osy. „Pomoc, Uhorčík!“ zvolal veliteľ horných chlapcov, ale márne. Verný Uhorčík už ležal stuhnutý a biely uprostred kaluže krvi. Unikol drábom tam, kam ich moc nesiahala. Jánošíka však dostali živého.
Zuzka zrazu pochopila všetko. Gajdošíkovu zradu aj to, že bola vnadidlom v pasci na Jánošíka. Vrhla sa k drábom. „Pusťte ho!“ kričala a slabými päsťami bušila do chrbtov silným chlapom, ktorí sa len zasmiali a odstrčili ju, až letela do druhého kúta.
Nedalo sa nič robiť. Zrada sa podarila. Gajdošíka museli naložiť na nosidlá a odniesť, ako bol spitý. Horných chlapcov odvádzali v putách jedného po druhom. Samotného Jánošíka strážili štyria muži, keď ho viedli.
V krčme zostal jeden mŕtvy a traja živí. Zuzka s hlavou na stole a s plecami, ktoré sa otriasali plačom. Zdesený Záhora, ktorý s nenávisťou pozoroval vlastnú ženu. A krčmárka Mara, zlomyseľne sa usmievajúca a pod zástorou poťažkávajúca svoju judášsku odmenu ..... hrsť zlatiek.
Tak skončili Jánošíkovi horní chlapci.
Čo ešte zostávalo, bolo smutné.
Pred súdom sa Jánošík choval hrdo a vyrovnane. Stál pred zrakmi zemanov, ktorí sedeli v laviciach pre obecenstvo, a zdalo sa, že nie súd súdi Jánošíka, ale Jánošík pánov.
„Aká bola pohnútka tvojich činov, Jánošík?“ pýtal sa sudca.
„Krivdy a bezprávie pánov na poddaných,“ odpovedal Jánošík. A hoci súdna sieň zašumela rozhorčenými výkrikmi prítomného panstva, pokračoval Jánošík neotrasený:
„Spravodlivé zákony som neporušil, len tie, podľa ktorých sú poddaní pre pánov bezprávnymi zvieratami.“
„Uráža súd!“ ozvalo sa zo zemanských lavíc. „Trest! Trest!“
Tým bolo rozhodnuté. Obhajca sa ani nesnažil ospravedlniť Jánošíkovu vinu a súd vyniesol prísny ortieľ: Previnilec nech je prebodnutý hákom a obesený na šibenici.
Jánošík nepovedal už ani slovo. Hrdo zdvihol hlavu a vyšiel zo súdnej siene, akoby bol víťazom.
Rovnako sa choval pri exekúcii.
Neprosil o milosť, naopak, so smutným úsmevom si zatancoval po zbojnícky pod vlastnou šibenicou a zomrel ako hrdina, ktorý veril vo víťazstvo svojej pravdy v budúcich časoch.
Medzi tými, čo sa prizerali poprave, bol aj starý Záhora, ktorý sa cítil vinný zradou, ktorej sa dopustila jeho vlastná žena. Po boku mu stála Zuzka. Podobala sa mramorovej soche, a keď kat prebodol Jánošíkovu hruď, klesla v mdlobách na zem. Cítila, že stratila slnko svojho života. O Jánošíkovej Milke nebolo počuť ani v týchto dňoch. Bohvie kde jej bol koniec.
Len pre chudobný ľud Jánošík nezomrel. Ožil v jeho rozprávaní a bol mu posilou v jeho zápasoch o chlieb a spravodlivosť.