Šikovný synček

Mal chudobný otec jediného synčeka, mladého, bystrého. Povedal mu otec jedného dňa:
„Dosť dlho som ťa, synku, živil, teraz si silný ako buk v lese, teraz sa živ sám. Choď čím skôr do sveta a uč sa nejakému remeslu, nech je aké chce, len keď ťa uživí.“
„Nuž, veď ja pôjdem, ocko, a budem sa učiť nejakému remeslu,“ povedal synček; Ondro ho volali. Aj sa hneď na cestu vybral. Keď tak sem-tam po lesoch blúdiac chodil, stretol ho zbojník.
„Kam ideš?“ pýtal sa chlapca.
„Idem sa učiť nejakému remeslu,“ odpovedal mu tento.
„A nechcel by si sa učiť za zbojníka?“
„Prečo by som sa neučil, budem sa učiť, nech je to čokoľvek, keď ma to uživí.“
„Ba veru uživí, keď sa naučíš. Poď so mnou!“ Synček šiel so zbojníkom do lesa a učil sa zbojníctvo. Po istom čase mu povedal vodca:
„No dnes ukáž, či z teba bude riadny zbojník alebo nie!“ Mal lesom ísť jazdec na krásnom koni a toho koňa mu mal synček ukradnúť.
I šiel Ondro na cestu, ktorou mal jazdec prísť, vyzliekol sa a vyliezol na strom. Len čo začul dupot koňa, dal sa do nariekania a volania o pomoc. Jazdec pricválal k nemu a pýtal sa ho, čo sa mu stalo, prečo bedáka. Nariekajúc rozprával Ondro jazdcovi, že ho prepadli zbojníci a všetko mu pobrali. Pán sa nad ním zľutoval a zosadol z koňa, chcejúc mu pomôcť zo stromu a posadiť ho k sebe na koňa. Len čo však zosadol, Ondro ako veverička skočil na koňa, a skôr než sa jazdec nazdal, zmizol s ním v lese.
„Nuž, dobre si si viedol, myslím, že z teba bude zbojník!“ pochválil ho vodca, keď mu koňa priviedol.
O niekoľko dní mu uložil druhú skúšku. Mal totiž oráčovi vola od pluhu ukradnúť.
Blízko poľa, kde oráč s jedným volom a jedným koňom oral, bol les; na kraji lesa sa Ondro skryl v húštine a čakal, kým bude oráč orať dolu brázdou. Keď oráč hore došiel a zase dolu obrátil, vtedy on opatrne z úkrytu vyliezol, na koniec brázdy rozhodil niekoľko medených peňazí a od poľa ich rozsypal až kus do lesa. Nepozorovaný oráčom sa opäť skryl.
Keď oráč opäť na horný koniec došiel, hneď si všimol rozhádzané peniaze:
„Ale čo to!“ myslel si, peniaze zbierajúc, „či som len nevyoral poklad?“
Hľadá a nachádza tu peniaz a tam peniaz, ide ďalej a ďalej, až zájde do lesa, kde dúfa nájsť domnelý poklad. Keď ho Ondro videl do lesa zachádzať, rýchlo z húštiny vyliezol a vola vypriahol; než však s ním do lesa odišiel, odsekol mu kus chvosta a koňovi ho strčil do papule.
Keď oráč hlbšie v lese už žiadne peniaze nenachádzal, vrátil sa späť. No verte, ako onemel, keď uvidel samotného koňa a vola nikde! I volá ho, hľadá, ale vôl nikde. „Čo ho vari vlk schmatol, či čo!“ myslel si, vracajúc sa ku koňovi, a hľa, kus volského chvosta visí z koňovej papule. „Aby to kam! Kto to kedy počul, aby kôň vola zožral!“ čudoval sa oráč, a vytiahnuc koňovi z papule chvost, poriadne ho ním vypráskal.
Medzitým Ondro doviedol vola k vodcovi a vyrozprával mu, ako to vykonal. „Veru, teraz si pravý chlap a nemusíš sa už učiť,“ pochválil ho vodca, „ale ešte musíš naposledy svoju silu preukázať!“
I povedal mu zbojník, že sa musí ešte s ostatnými zbojníkmi staviť, či tak ďaleko ako každý z nich dohodí kameňom a či by dokázal kameň v ruke rozdrviť na prach. Synček s tým súhlasil.
Na druhý deň ráno šiel do mesta a kúpil si tam hrudku tvarohu a vtáka škovránka; to si niesol domov; keď domov prišiel, volali ho chlapci, aby šiel hádzať.
S chuťou k nim hneď pristúpil, a keď si všetci pozbierali kamene a stavili sa, kto hodí vyššie, vzal si aj on do ruky kameň; ale pravou rukou siahol do vrecka po škovránka, rozpažil sa a vyhodil ho. Namiesto kameňa vyletel škovránok tak vysoko, že chasa videla len čiernu guľôčku vo vzduchu mihnúť sa. Vysoko letel kameň z nejednej ruky, ale šikovnému synčekovi pripísali víťazstvo; jeho kameň letel tak vysoko, že pánboh vie kde a kedy na zem dopadol. Ešte sa rozhodovalo o tom, kto v ruke kameň rozdrví na prach. Ozval sa tu Ondro:
„Čo je na tom, nie je ťažké kameň rozdrobiť, ale rozmačkať ho tak, aby z neho srvátka tiekla, to je ťažké!“
„A ty to vieš urobiť?“ pýtal sa ho vodca.
„Samozrejme, že viem, chcete to vidieť?“ Pri týchto slovách sa zohol ako po kameň, zatiaľ však vytiahol z vrecka hrudku tvarohu. „Pozrite!“ zvolal a mačkajúc hrudku v hrsti ukazoval, ako mu srvátka cez prsty tečie.
Uznali ho za najsilnejšieho, a peniaze, o ktoré sa stavili, dostal on všetky sám. Od tých čias už nebol učňom.
Keďže bol vyučený a mal aj peniaze, zunovalo sa mu byť medzi zbojníkmi; opustil les a vrátil sa domov k otcovi.
„Nuž, synku,“ pýtal sa otec, „čomu si sa naučil vo svete?“
„Chytrosti,“ odpovedal Ondro.
„A uživí ťa to?“
„To si myslím, že uživí, kým budú ľudia hlúpi,“ smial sa Ondro.
V tej dedine bol pánom bohatý zeman a ten mal krásneho koňa, na ktorom mu veľmi záležalo; i museli naň dávať pozor, aby sa mu škoda nestala, a v noci ho strážiť. Keď o tom Ondro počul, povedal:
„Ej, veď by som ho z maštale vyviedol, aj keby na ňom sedeli!“
A ľudia sa tomu smiali a povedali, že nie, a on, že áno. I keď sa o tom dopočul zeman, dal si zavolať Ondra a pýtal sa ho, či je on taký chytrý, aby mu toho koňa z maštale vyviedol, hoci by aj na ňom sedeli! Ondro mu odpovedal, že áno. „No dobre, keď to dokážeš, dám ti sto zlatých!“ povedal mu zeman.
Ondro povedal, že dokáže, a odišiel zo zámku. Pán prikázal čeľadi, aby koňa celý deň prísne strážili, ani sa od koňa nevzďaľovali a večer aby si naň sadol šafár sám, jeden čeľadník nech mu stojí pri hlave, druhý pri chvoste, a keby sa niečo nezvyčajné strhlo, aby volali o pomoc.
Počas dňa ani vtáčik nepreletel okolo maštale, aby ho neboli videli; keď sa začalo stmievať, sadol šafár na koňa, jeden strážca mu stál pri hlave, druhý pri chvoste. Pán sa sám presvedčil, či je jeho rozkaz splnený, a potom až, keď bol prísne nariadil, aby dávali pozor, inak že trestu neujdú, upokojený šiel na lôžko, istý, že sa chytrákovi jeho kúsok nemôže podariť.
Keď sa v zámku všetko utíšilo, zaklopal ktosi na dvere maštale a hlas sa ozval zvonku:
„Otvorte! Nespíte?“
„Eh kdeže spať, ale kto si, čo chceš?“ pýtal sa šafár.
„Čo ma nepoznáte, nech vás hus kopne, veď ja som zámocká kuchárka a nesiem vám od pána trochu pálenky, aby ste vraj dobre strážili.“
Na tie slová šiel jeden zo strážcov otvoriť a do maštale sa vtiahla veľká zhrbená ženská postava, nesúc v ruke veľký krčah, ktorý v maštali postavila. „Vraj im len pohár daj, Zuza, rozkázal pán, ale myslela som, že vám príde vhod aj viac. Veď ja viem, keď človek musí celú noc bdieť, že sa to hodí. Pozrite, tu je poriadny čerpák.“
Tak šepkajúc podala krčah šafárovi, a ten sa rád napil.
„Eh, na moju dušu, dobrá,“ pochutnával si šafár po poriadnom dúšku, podávajúc ďalším. „Len mi neusnite.“
„Čoby ste sa báli, veď vás je traja; mohol by sa opovážiť ten šibal sem prísť? Len pite; užívaj vraj, kým ti slúži, vravieval môj nebohý dedko. Daj mu pánboh večnú slávu. Bol to poctivý človek a poznal svet.“
„Ba veru, veď som ho poznal!“ prisvedčil šafár a zase vzal krčah a nahol a kuchárka Zuza rozprávala o svojom otcovi, čo všetko on videl a vedel, a šafár pil a strážcovia pili a nemohli sa dosť vynachváliť dobrú pálenku. Zuza ich nabádala, aby len pili, a ustavične pospiechala, a predsa sa z miesta nehýbala. Napokon spozorovala, že sú strážcovia na mol opití a že začínajú spať, a čakala ešte, kým poriadne tvrdo zaspali. Keď videla, že tvrdo spia, vyšla z maštale, priniesla stoličku na trepanie ľanu a tú postavila na miesto koňa. Šafára položila pod ňu, jedného strážcu podoprela k jednému, druhého k druhému koncu, dala im do ruky po povrázku slamy, potom ticho z maštale vyšla a krásneho koňa so sebou odviedla.
Skoro ráno, len čo sa začalo rozvidnievať, pán už vstal, aby sa pozrel do maštale, či čeľaď stráži. Všade bolo ticho; v domnienke, že je všetko v poriadku, vošiel do maštale, ale ako len onemel, keď tam uvidel namiesto krásneho koňa drevenú stoličku a pri nej spiacich strážcov.
Napriek hnevu obdivoval Ondrovu chytrosť a myslel si, že mu ešte niečo uloží.
Ráno Ondro koňa sám priviedol a rozprával mu, ako ho dostal.
Pán, dávajúc mu sľúbených sto zlatých, povedal:
„Počúvaj, ak dnes v noci vezmeš mojej panej zlatý prsteň z prsta, dám ti k týmto ešte sto zlatých, ak nie, dáš ty mne sto zlatých; odvážiš sa na to?“
„Samozrejme, že sa odvážim,“ súhlasil Ondro a zo zámku odišiel. Pán však netrpezlivo očakával noc.
Večer všetko sám prezrel, každý kút, a potom šiel ľahnúť k svojej panej. Izbu zatvoril, a než si ľahli, ešte sa pozrel, či má pani prsteň na prste. Ľahli si; ale pán zaspať nemohol, veď bol zvedavý, akú chytrosť Ondro použije; že by však mohol vyhrať, to mu na um neprišlo, veď pani ležala vedľa neho, prsteň mala na prste a všade bolo zamknuté.
Keď tak bdejúc na lôžku ležal, na každý pohyb pozorný, začul pri okne šuchot; rýchlo sa obráti k oknu a vidí v okne hlavu, akoby chcela do izby nazerať. „No počkaj, ja ti dám,“ povedal si v duchu pán, ticho vstal z lôžka, schmatol valašku, rýchlo okno otvoril a buch, valaškou chlapovi do hlavy, že sa ako klát dolu zvalil.
„Ach, muž, že si ho zabil!“ zvolala pani, precitnúc zo spánku.
„Naozaj sa nehýbe!“ povedal pán, dolu sa pozerajúc. Pri okne bol pristavený rebrík a pod ním ležal dolu chlap; ležal tam ako klát, ani sa nehýbal. Keď zeman videl, že sa ani nehýbe, dostal strach, aby predsa len nebol zabitý; i povedal to panej, že sa naň ide dolu pozrieť, a hneď aj z dverí pospiechal.
Len čo bol vonku, počula pani, že sa zase vracia; i pristúpil k jej lôžku a šepkal jej:
„Daj mi radšej ten prsteň, keby ten šelma predsa len prišiel, aby ti ho nevzal!“
Pani mu prsteň dala a on zase odišiel.
Za chvíľu prišiel pán späť a rozpráva panej, že ten chlap nebol človek, len slamená figurína, prestrojená a jemu na oklamanie od Ondra na rebrík vystrčená.
„Ale mňa neoklame,“ dodal, a pristúpiac k panej lôžku, povedal jej:
„Nuž, daj mi ten prsteň, keby predsa len ten chasník prišiel, aby si ho ty na prste nemala!“
„Veď som ti ho už dala, pred malou chvíľou,“ ubezpečovala pani.
Zostal pán ohromený stáť; bol už zase oklamaný, skôr než sa nazdal.
Ráno Ondro pánovi prsteň priniesol a pán mu dal dvesto zlatých.
„No naozaj si chytrý chasník, ale ešte trochu svoju chytrosť preukáž,“ vravel mu pán; „keď dnes v noci ukradneš môjmu správcovi kuchárku a do zámku ju privedieš, tak ti dám tristo zlatých.“
„Ej, nielen kuchárku, ale aj správcu vám privediem!“ povedal Ondro so smiechom pánovi a veselo sa vrátil domov.
Prišiel domov, šiel k potoku, nachytal si rakov, a keď sa poriadne zotmelo, prestrojil sa za anjela, vzal raky, nalepil im na chvostíky sviečky a šiel do správcovho domu; tam ich zapálil a raky po dome vypustil. Raky sa rozliezli, kam len mohli, a izba bola plná svetielok. To zobudilo kuchárku, a keď uvidela tie sa pohybujúce svetielka, nevedela sa od údivu kam podieť. Vtom sa pred ňou zjavil anjel a povedal jej:
„Priprav sa, idem po teba, pôjdeš so mnou do neba!“
Kuchárka tomu hneď uverila a vôbec sa nečudovala, veď bola veľká svätuškárka, a preto sa vždy držala za lepšiu než iní ľudia, za svätú, hoci žobrákovi ani kôrku nepodala.
Pán správca sa tomu čudoval, že má ísť jeho kuchárka zaživa do neba; to sa aj jemu páčilo. Prosil teda anjela, aby aj jeho so sebou vzal, že on bez nej na svete zostať nemôže. I súhlasil anjel, aby šiel so sebou do neba aj správca. Keď vyšli z domu, prehodil Ondro cez nich plachtu, naložil ich na fúrik a viezol ich k zámku. I vzdychali a krútili sa, lebo im hlavy len tak poskakovali, ako s nimi Ondro po zlej ceste uháňal, on však na ich vzdychanie vždy len odpovedal, „že je do neba cesta kamenistá“.
Zeman bol hore, čakal, či Ondro vykoná aj tretiu skúšku, a hľa, vtom zarachotil fúrik v sieni a Ondro sa tisne do dverí s veľkým vrecom, z ktorého sa vysypali pán správca a kuchárka.
Zeman ich uvidel a smial sa, až sa za boky chytal, oni však, vidiac sa v nebi, aké sa nenazdali, zahanbili sa a rýchlo ušli.
Pán vyplatil Ondrovi tristo zlatých, čo si svojou chytrosťou zarobil, a on sa veselo vrátil domov k otcovi, s ktorým sa potom poctivo živil; chytrých kúskov vraj ale ešte niekoľko vykonal.