Pánbožkov dedko

Keď som bol ešte malý, najmilším dňom v týždni mi bola streda. V stredu totiž piekla mamička chlieb a vtedy prichádzal k nám Pánbožkov dedko po bochníček. Pre nás, drobné deti, to bola veľká slávnosť. Prípravy sme konali už v utorok podvečer.

Ocko nasekal drevo na vykúrenie pece, my sme znosili polienka do kuchyne a mamička zakvasila do veľkej díže.

V stredu ráno pridala do kvasu múky a cesto zamiesila. Potom dížu prikryla vekom a teplou handrou ovinula, aby sa chlebík zahrial a pekne kysol. Zhrnuli sme sa rýchlo okolo ovinutej díže a počúvali, kedy chlebík začne dýchať.

„Fff—fff“ ozývalo sa napokon z díže, akoby tam niekto spal. A my sme s jasotom oznamovali:

„Už kysne!“

Asi za dve hodiny narástlo cesta plná díža.

Mamička dížu otvorila, cesto požehnala svätým krížom a začala miesiť bochníky na doske.

Sotva vyvaľkala tri alebo štyri, prosili sme jeden cez druhého:

„A teraz už, mamička, urobte maličký.“

Mali sme vždy starosť, aby všetko cesto nevyšlo na veľké bochníky, že by sa na maličký nedostalo.

Mamička sa usmiala a za chvíľku bol na doske bochníček ako hlava. Sedel medzi ostatnými ako malý zajačik, keď sa v máji usadí na medzi pri starých ušiakoch. Pekne mu to medzi nimi pristalo, drobčekovi. Páčil sa nám zo všetkého pečiva najviac.

Aj keď mamička niekedy piekla popri chlebe koláče, obskakovali sme najradšej malý bochníček. Smiali sme sa, že mamičke stráži koláče, aby ich nikto neolizoval. A hľa! Neolizovala ich ani Katuška, mlsná dcérka, tak sa guľatého strážcu bála!

V peci sedával na kraji a pozeral von, akoby sa nám vysmieval, že za ním nesmieme. Do pece sme naozaj nesmeli, ale z kuchyne by nás nikto za živý svet nedostal. Stále sme si ukazovali, ako sa náš bochníček pečie, ako sa mu líčka začervenávajú a ako mu to zasa medzi veľkými bochníkmi pristane.

Až keď mamička pec zatarasila, aby sa chlieb pekne dopiekol, vyhrnuli sme sa z kuchyne. Boli sme si istí, že šibal bochníček zo zatarasenej pece neujde, a okrem toho nastala nám iná starosť: striehnuť, kým príde Pánbožkov dedko.

Každú stredu chodieval k nám žobrák starček a tomu piekla mamička malý bochníček. Kto z nás dedka na dvore najskôr zazrel, ten mu odovzdal almužnu. A to nám bývalo najväčším šťastím, keď sme mohli dedkovi darovať bochníček.

Veď to bol aj zvláštny dedko! Dodnes ho vidím pred sebou: Mal oči modré ako nevädza v žite, vlasy aj bradu ako najčistejší ľan. Opretý o palicu pomaly došiel na prah, almužnu prijal, po vlasoch nás pohladkal a vľúdne prehodil:

„Tak — tak! Pánbožko vás má rád!“

Potom sa obrátil k mamičke a dobrorečil:

„Zaplať Pán Boh!“

A zasa tak pomaly odchádzal, ako bol prišiel.

Nikdy sme od neho iné slová nepočuli. A predsa sme sa tešili na jeho príchod ako na vianoce na Ježiška.

Kde mal dedko svoj domov, odkiaľ prišiel a kam odchádzal, o tom nevedeli u nás ani mladí, ani starí. Zjavil sa vždy v stredu, akoby bol zo zeme vyrástol, a zasa odišiel kamsi do sveta, akoby ho vietor odvial. Ani jeho mena nikto nepoznal.

Ale my deti sme si dôverne šepkali, že dedko asi prichádza priamo od Pána Boha. Veď nám vždy zvestoval, že nás má Pánbožko rád, a po jeho odchode sme v srdci cítili blaženosť tak čistú, akoby nás anjeli obletovali. A preto sme mu hovorili „Pánbožkov dedko“ a pevne sme verili, že ho k nám posiela sám Pán Boh.

Aký div teda, že sme sa celý týždeň tešili na stredu, že sme obskakovali bochníček určený pre bieleho starčeka a že sme sa nemohli dočkať, kedy dedko príde a oznámi nám, že nás má Pánbožko rád?

Ale raz sa stalo, že Pánbožkov dedko dlho neprichádzal.

Jeho bochníček už dávno bol z pece, už aj vychladol a starček sa ešte na dvore neobjavil. Vybiehali sme až pred bránu a do návsi nazerali, ale po milom dedkovi ani stopy. Kam sa len asi podel?

Zasypávali sme otázkami mamičku, ale ani ona nevedela, prečo dedko dnes neprichádza.

Zrazu nám bolo smutno a clivo až do plaču. Azda sa dedkovi stala nehoda. Alebo nás už Pánbožko nemá rád, že k nám neposiela svojho starčeka?

Bolo práve v žatve, deň bol od rána horúci a vtedy nás mamička potešovala:

„Azda bolo dedkovi na ceste horúco! Niekde si odpočíva a k večeru príde. Poďte so mnou na pole. Keď sa vrátime, bude tu azda dedko čakať.“

„Áno, áno,“ súhlasili sme v duchu s mamičkou. Nebíčko je ďaleko, až tamto za horami. Pánbožkov dedko sa unavil cestou a niekde pod stromom si oddychuje. Veď on do večera príde! Uložili sme bochníček do truhly, truhlu zamkli na dva západy a hop! s mamičkou na pole!

Naši zbierali žito za jazmi.

Pekný lán tam mal ocko a na ňom žitko ako trstina. Ani polovica ešte nebola pozbieraná a už sa po poli belela dlhá rada mandelov.

Mamička sa po nich obzrela a spokojne prehovorila:

„Chvála Bohu, pekne sa nám žitko uviedlo. Celý rok z neho budeme jesť chlebík.“

„A Pánbožkov dedko tiež?“ rýchlo sme sa pýtali.

„Zbierajte klasy,“ radila mamička; „doma ich vymlátime, zo zrna múky namelieme a k bochníčku dedkovi pridáme.“

S radosťou sme sa rozbehli za zabudnutými klasmi. Do večera sme ich nazbierali niekoľko kytíc. Klasy šuštali a šumeli, akoby si rozprávali. Veď sme im dobre rozumeli. Radili sa, že budú hojne sypať, aby mal Pánbožkov dedko pekný bochníček. Za nami pozbierali zrniečka vtáčikovia vrabčekovia a tiež si pochvaľovali.

Zlaté políčko naše!

Nám dalo chlebíka na celý rok, dedkovi sme nazbierali klasov na bochníček a ešte sa dostalo zrniek pre vrabčekov! A takýchto polí bolo dookola do diaľky a všade si ľudia zbierali úrodu do stodôl. Tak sa nám zdalo, že tie široké polia okolo nás sú veľké ako božia dlaň, ktorá všetkému tvorstvu rozdáva chlieb a ktorá sa nezatvára ani pred človekom, ani pred červíkom. A keď Pán Boh ani na chrobáčika nezabúda a rád mu poskytuje potravu, ako by sme my nemysleli na starčeka žobráka a ako by nás neblažilo, že udeľovaním almužny sa podobáme Bohu?

Keď ženci dozbierali, bolo už slnko za horami a súmrak sa vliekol do údolia.

Ocko chvíľu skúmal oblohu a spokojne povedal:

„Bude pekná noc. Ak dá Pán Boh, zajtra žito zvezieme.“

Ešte raz sa obzrel po mandeloch, akoby im dával dobrú noc, a potom sme všetci kráčali domov.

Každý s kyticou klasov v ruke sme pobiehali okolo mamičky a vyzvedali:

„Kto zanesie dedkovi bochníček, ak ho uvidíme všetci naraz? Nestratil sa nám bochníček z truhly? Povie nám dedko: Tak — tak? Koho pohladká po hlave najskôr? Odkáže nám, že nás má Pánbožko rád? Povie zasa: Zaplať Pán Boh? A kedy už Pán Boh zaplatí všetky bochníčky, ktoré sme dali jeho dedkovi?“

Ale naše starosti boli zbytočné. Dedko neprišiel!

Prehľadali sme na dvore každý kútik, povypytovali sa kde koho, ale nikto dedka v dedine nevidel.

Keď sa zotmelo a na nebi vyšli prvé hviezdy, stratila aj mamička nádej, že starček príde…

Toho večera bolo u nás ako po pohrebe. Každý rozmýšľal, čo sa asi dedkovi prihodilo, a nikto nechcel nahlas vysloviť obavu, že ho azda postihlo nešťastie.

Dlho do noci sme nemohli zaspať. A posledná naša myšlienka pred spaním poletovala pod šírym nebom a kdesi v neurčitom kraji hľadala bieleho starčeka.

Stýskalo sa nám za ním aj vo sne. Veď to bola prvá streda, že nás nepohladkal po vlasoch a neprinesol nám nebeské posolstvo, že nás má Pánbožko rád.

* * *

A viete, kde nocoval Pánbožkov dedko?

Na našom poli!

V dennej páľave konal dlhú cestu a často si musel odpočívať. Neskoro večer prišiel za jazmi k nášmu žitu. Naokolo bolo ticho a pokoj, a tak si umienil prespať vonku. Veď dobre vedel, že mu bochníček uschováme aj cez noc.

Sadol si k mandelu žita a zahľadel sa do letnej noci.

Po horúcom dni bol tichý, svetlý večer. Tisíce hviezd sa trblietalo po oblohe a medzi nimi sa lesknul pás mesiaca ako žiarivý kosák.

A dedko si myslí:

„Tam hore nad hviezdami býva večný Hospodár. Mesiačik je jeho kosák a hviezdy sú klasy rozsypané po nebeskom láne. Keď hviezdička spadne dolu na zem, vyrastú z jej iskier milióny obilných klasov a tými si Pán Boh živí celý svet.“

A dedko pokľakol a modlil sa k večnému Hospodárovi, ktorý celý svet živí, a z hĺbky duše mu ďakoval, že ani naňho nezabúda. Po modlitbe si sadol medzi snopy a ešte dlho sa pozeral na oblohu, ako sa medzi zlatými klasmi leskne strieborný kosák…

K polnoci zavial od západu vetrík a hneď potom sa začala obloha kaliť. Starček vystúpil z mandelu a ponáhľal sa na hornú úvrať. Bolo z nej vidieť na vzdialené hory.

Na horách stáli mraky ako čierni obri. Zdalo sa, že si podali obrovské ruky a teraz sa v hroznom polkruhu chystajú do kraja.

Dedko vedel, čo taká výprava mrakov znamená!

Ak sa zrazu zrútia na horské stráne, odnesú celú poľnú úrodu. Celoročná práca bude zmarená, všetka nádej zničená dravými prúdmi. A kde sa dnes ozývala veselá pieseň žencov, tam sa zajtra bude rozliehať plač nešťastníkov.

Zdesený starček zopäl ruky a celý sa trasúc, pozeral na strašné divadlo. Mrakov pribúdalo, akoby z hôr vyrastali. Viseli z oblohy až k zemi ako obrovská opona. Tu a tam ich ožiaril blesk a za chvíľu sa z nich ozvalo temné dunenie…

Dedko sa modlil…

Našťastie sa búrka nepriblížila. Mraky padli na horách a za hodinu bola obloha zasa jasná.

Nad našou dedinkou sa zasa trblietali hviezdy a malými okienkami nazerali aj do našej chalúpky. Spali sme tam ticho a pokojne. Nikto z nás netušil, že sa na horách strhli čierne mračná. Pánbožkov dedko na spánok nepomyslel.

Bol to stará, skúsená hlava a vedel, že nebezpečenstvo ešte nepominulo. Voda z hôr sa navalí do rieky a rýchlo sa pohrnie k nám do údolia. Ak rieka vystúpi z brehov, rozlejú sa jej prúdy po poliach a bude koniec nášho žitka! Do rána bude roznesené po šírom kraji a na celom lány nezostane klasov ani na bochníček.

Zišiel dedko dolu k rieke a bedlivo ju pozoroval. Voda mohutnejšie prúdila a jej hladina rýchlo stúpala. Jazy hučali a búrili, akoby do dedinky volali o pomoc.

Ale tam každý spal. Aj vo sne sa kdekto tešil na bohatú úrodu. Hukot jazov nikto nepočul, nikto ich výstražnej reči nerozumel. Len starý dedko stojí na brehu rozvodnenej rieky a ten jej prúdy nezadrží, keď sa z koryta vyvalia.

A kalné prúdy sa už valili na brehy…

A tak dedko vynaložil všetky sily a rozbehol sa do dedinky. Zabúchal u nás na okno a volal:

„Veľká voda! Choďte po žito!“

Len niekoľko slov prehovoril s ockom a hneď sa prebudilo celé stavenie.

Skôr než sme sa spamätali z náhleho prebudenia, zarachotil na dvore voz a všetci domáci cvalom uháňali na pole za jazmi…

V izbe sme zostali len my deti a medzi nami unavený starček.

„Pánbožkov dedko! Pánbožkov dedko!“ volali sme jeden cez druhého. Nemohli sme sa dočkať, kedy nám povie, kde bol dnes tak dlho.

Ale starček si sadol na stoličku mlčky, o palicu sa opieral a zhlboka dýchal.

„Schovali sme vám bochníček, dedko,“ prehodil niekto, aby ho primäl k reči.

Truhlu sme odomkli a dedkovi almužnu podali.

Dedko bochníček prijal, pekne sa usmial, ale nepovedal: Tak, tak!

„A nazbierali sme vám klasy,“ zasa sa niekto chválil.

„A namelieme z nich múky pre vás.“

Dedko sa zasa pekne usmial, ale nepovedal ani slova. Len ťažko oddychoval a pot z čela si stieral.

„Dedko je unavený,“ mysleli sme si nakoniec; „chce si odpočinúť.“

A hneď sme ho nabádali:

„Ľahnite si, dedko, na našu postieľku; pekne sa na nej spí.“

Dedko vstal, pekne sa usmial a tentoraz nás po vlasoch pohladkal.

„Pôjdem ešte po dedine,“ povedal. „Vaši išli po žito, aby ho voda neodniesla. Ľahnite si na postieľku sami a nebojte sa. Pánbožko bude tu s vami.“

A biely starček odchádzal.

Prekvapení sme sa pozerali, ako sa o palici pomaly blíži ku dverám, a od ľútosti sme nemohli vysloviť slovo. Dedko si snáď spomenul, načo ešte čakáme, obrátil sa vo dverách a vľúdne prehovoril:

„Pánbožko vás má rád a zaplatí vám dnes všetky bochníčky, ktoré ste mi kedy dali.“

* * *

Ráno sme vybehli za dedinu pozerať sa na veľkú vodu.

Kalné prúdy sa rozlievali po našom poli, akoby hľadali žitko. Ale žitko bolo uložené v stodole do posledného klasu.

Vtedy sme spoznali, ako nám Pán Boh tisíckrát zaplatil dedkovu almužnu.

Aj ostatní susedia dedkovi blahorečili. S napätím všetkých síl chodil v noci po dedine od domu k domu, aby posielal ľudí po obilie. A tak zachránil celú dedinku pred hladom.

„Bol to posol boží,“ hovorili ľudia, kedykoľvek prišla reč na bieleho starčeka. A hovorili mu potom ako my deti: „Pánbožkov dedko.“

Ale od onoho večera sa k nám už nikdy nevrátil. Bol už úbožiak ako para nad hrncom, ktorá sa každú chvíľku môže rozplynúť. A vtedy v noci si vraj prílišným behom uškodil na zdraví, že chradol deň po dni.

Často sme počúvali, že tam a tam zomrel, ale nikdy sme neverili. A kedykoľvek sa priblížila streda, obliehali sme mamičku a zasa vyzvedali:

„Príde dnes Pánbožkov dedko? Kto mu zanesie bochníček? Pohladká nás po vlasoch? Povie: Tak, tak?“

Ale už sme sa nikdy nepýtali, kedy Pán Boh zaplatí všetky bochníčky, ktoré sme rozdali jeho dedkovi.

* * *

Preleteli dni, preleteli roky.

Nás deti rozvial čas, ako keď jesenný vietor zaduje do žltých listov.

Biely dedko je asi už naozaj Pánbožkov a ak sa pozerá z neba na široký svet, iste sa niekedy zahľadí aj do chalupky na brehu Úhlavy.

Pozeraj sa, dedko, pozeraj a požehnanie božie jej vypros!

Hospodári tam iná gazdinká, ale pred žobrákmi dvere tiež nezatvára. Veď často počula, že vraj je žobrák božím poslom a nesie ľuďom príležitosť, aby sa zapáčili Bohu.

Aj našej mamičke už vlasy zbeleli ako najčistejší ľan.

Vídaš ju, dedko biely, keď na svojom výmenku pri jedinom okienku kľaká a modlí sa za naše šťastie?

Pozeraj sa, pozeraj, dedko boží, a dlhý život jej vypros!