O prasiatku pre šťastie

Viete, prečo sa hovorí, že prasiatko nosí šťastie? To sa začalo takto: Vo výklade hračkárstva sedelo smutné a osamelé plyšové prasiatko. Ružové uši aj papuľku zvedavo otáčalo za deťmi, ktoré lepili nosy na sklo a obdivovali bábiky v nádherných šatôčkach, vláčiky a bagre a aj kočíky a kolobežky. Zaujímali ich aj stavebnice a riad, len prasiatka z plyšu si nikto veľmi nevšímal. Ale niet sa čomu čudovať, že deti veľmi nezaujímalo, bolo zamazané, až hrôza.

Ono je to, deti, tak: uprostred noci, keď sa celá ulica ponorí do tmy a zhasnú všetky okná v okolí, zobudia sa hračky z celodenného spánku a vo výklade je zrazu živo ako v úli. Hračky sa spolu rozprávajú, bábiky pijú čaj z kvetinkovaných hrnčekov a starajú sa o plačúce bábätká v kočíkoch. Bagre a autíčka prevážajú kocky z jedného konca výkladu na druhý a plyšové zvieratká si čistia svoje kožúšky ako tie skutočné. Len prasiatko si kožúšok nečistí, naopak. Váľa sa v prachu v rohoch výkladu, ako to robia skutočné prasiatka vo svojich chlievikoch. Prasiatka už sú skrátka také.

Lenže so špindírou sa nikto nechce hrať. Ani hračky vo výklade, ani deti. Raz sa pri výklade zastavilo dievčatko so svojou mamou. Prezeralo si bábiky. Jednu z nich dostane na narodeniny, a tak vyberalo, ktorá to bude. Prechádzalo pohľadom z jednej na druhú, keď tu zavadilo očami o prasiatko. Jeho kožúšok bol, pravda, zamazaný, ale vyzeralo tak nešťastne a opustene v tej záplave nádherných hračiek, že sa mu stislo srdiečko.

„Mama, ja nechcem žiadnu bábiku, ja by som chcela toto prasiatko!“ Mama nemohla uveriť tomu, čo počuje. Už niekoľko dní nehovorí jej dcérka o ničom inom než o novej bábike a teraz ju chce vymeniť za špinavé prasiatko! Ale dievčatko trvalo na svojom: „Pozri sa na tie jeho smutné očká, mama, nemá tu žiadnych kamarátov a pritom je také milé. Dám ho do poriadku, pekne ho vyperiem a uvidíš, aké bude krásne. Bude mať svoje miestečko na mojej postieľke, a tam zostane pekne čistučké, všetky moje hračky s ním budú rady kamarátiť. Uvidíš, že sa z neho čoskoro stane veselé prasiatko.“

A tak ho mama kúpila, doma ho spolu oprali, usušili a ešte mu okolo krku uviazali červenú mašličku. Prasiatko bolo nielen krásne, ale aj voňalo. Tak krásne voňalo! A keď dievčatko večer zaspalo a jeho hračky sa zobudili, malo okolo seba zrazu toľko priateľov, všetci sa s ním rozprávali, vypytovali sa, čo je v hračkárstve nové, a chválili jeho vôňu aj mašľu. Z prasiatka špindíry sa tak zásluhou toho súcitného dievčatka stalo šťastné prasiatko.

A pretože šťastia naňho bolo zrazu trochu veľa, začalo ho po troške rozdávať svojim kamarátom a posielalo ho aj medzi ľudí. Od tých čias si ľudia dávajú prasiatka pre šťastie, aby sa dostalo na každého.