Pán Vítek

Ako sa pán Vítek s pánom Ješkom hneval a čo z toho nekalého sváru vzišlo, keď sa obaja páni stretli v turnaji

Uprostred kopcov nad riekou Moravicou stál pevný hrad Vikštejn, ktorý patril najmocnejšiemu pánovi Opavského kraja, pánovi Vítkovi z Kravař. Ten dal hrad prestavať, aby mu svojou nádherou bol na potešenie a iným pánom na obdiv. Pán Vítek bol veľkým milovníkom rytierskych zápasov, ktoré ako pán v kraji najvyšší usporadúval pre urodzenú šľachtu. Keď bol čas na turnaj určený, rozoslal poslov po okolitých hradoch, aby pozvali hostí na hrad Vikštejn.
Medzitým hradná čeľaď pripravila na nádvorí drevené šranky a lešenie pre hostí, potom všetko naokolo vyzdobila ihličím, kobercami a kožušinami, aby sa vzácnym pani a pánom dobre sedelo. V kuchyni sa pieklo a varilo, lebo sa k stolu zišlo veľa ľudu.
„Tentoraz som dal pozvať aj rytiera Ješka z Držkovic, aby nenariekal, že proti nemu niečo mám,“ hovoril pán Vítek svojej panej, keď sa rozprávali o hosťoch. „Je to taký hrubián a zbojník prefíkaný, ohováračský až zle. Stále mu však ešte nemôžem tie jeho hriechy dokázať, preto ho musím u seba vítať ako najlepšieho hosťa.“
„Ten alebo iný,“ zaštebotala pani nahnevane. „So všetkými si zadobre, môj pane, ale len počkaj, až sa páni medzi sebou dohovoria a začnú proti Tebe dvíhať hlavy! Čo potom budeš robiť? Mal by si naňho hneď udrieť a jeho hrad dobyť! A nečakať, kým si sám vezme, čo bude chcieť a čo ho napadne.“ Pán Vítek sa začal mračiť. Nemal rád, keď ho žena napomínala a miešala sa mu do hajtmanského úradu. Ale s tým pánom Ješkom mala pravdu. Bol to rytier veľmi nepokojný, neustále nové statky kupoval alebo ich bral za úplatu. „Čo odo mňa chceš? Veď ja som tu pánom! A viem, komu som čo povinný. Len si, pani, hľaď svojho, aby si nikomu nezavdala príčinu na hnev. Často sa teraz vynášaš nad iné panie a ony potom svojich mužov proti mne popudzujú.“ Pani Anna len pohodila hlavou a nechcela sa s manželom zlostiť. Bola pyšná a nad iné domýšľavá. Veľa krásy nemala, zato sa o to okázalejšie strojila a vešala na seba veľa šperkov, aby nad iné panie vynikla.
Keď jej pán Vítek domlúval, buchla za sebou dverami a bolo po rozhovore. Každý poznal jej prchkú povahu. Keď sa hnevala, všetci sa panej radšej vyhýbali. Šľachta sa začala schádzať na hrad, pani Anna každého naoko srdečne vítala, natriasala sa v nových šatách a klenotoch. Pán Vítek sa pánov vypytoval, kto z nich bude zápasiť a kto robiť strážcu turnaja, aby bolo učinené právu zadosť. Všade na nádvorí sa to len hemžilo čeľaďou, koní a povozov tu bolo nespočetne. Zrazu stráže ohlásili, že prišiel pán rytier Ješek z Držkovic so svojou čeľaďou a niektorí páni začali o ňom hovoriť nepekne. Ale pán Vítek im domlúval, že dnes je tu každý jeho hosťom, aby ho vzali na milosť. A pani Anna mala radosť, že sa tak skoro na jej slová berie ohľad. Keď pán Ješek k nim pricválal, zoskočil z koňa a hrnul sa k hajtmanovi. Rukou mu potriasol a hlaholil.
„To je dobre, hajtman, že si nás zvolal na turnaj! Aspoň si páni zase svoje kosti trochu pretiahnu a na koňoch natrasú svoje tučné stehná! Dnes by najradšej každý z nich jazdil v kočiari a potom sú ako padavky. Budeš sa dnes tiež potýkať?“
„A prečo by som sa nepotýkal?“ odpovedal hajtman trochu naježene, akoby sa tá výčitka týkala jeho. „Len aby si Ty nelitoval, keď sa my dvaja budeme spolu biť, že si na turnaj prišiel na Vikštejn!“ Pán Ješek sa však začal smiať a plieskať sa po kolenách. „To sa Ti podarilo, hajtman! Ako by som ja mohol ľutovať, keď nikdy nie som z tých posledných, ktorí padajú z koňa ako vrece hrušiek. Pamätáš, ako to bolo naposledy? Ty sám si sa len tak-tak držal v sedle, ako som ja mocne do Teba pral drevcom.“ A takmer by sa boli tí dvaja dostali do hádky, keby pán Vítek neumlkol. Stráže hlásili ďalšieho hosťa, tak ho musel ísť privítať. Pán Ješek tiež nelenil a rýchlo sa pritočil k pani Anne, ktorá sa mu kedysi páčila. Hlavne jej bohaté veno.
„Akože sa Ti darí, vzácna pani? Si pekná a ako zo samého masla uplácaná,“ hovoril jej dvorne a začal ju rukou obmacúvať, ako keby na trhu kupoval koňa. „Ale pán rytier!“ červenala sa pani a trochu sa bránila. „Čo si o nás ľudia pomyslia?“
„A čo by si mali myslieť? Mne si sa vždy páčila, to dobre vieš, ale Ty si ma nechcela. A stále sa mi ešte páčiš ako tie klenoty, ktorými sa zdobíš.“
Pritom vzal do ruky zlatú retiazku, čo panej visela na prsiach, a podržal ju v dlani. Keď to pán Vítek uvidel, rýchlo poslal k panej jedného sluhu, aby sa išla pozrieť do kuchyne, že hostina už čoskoro začne.
Keď sa na druhý deň všetci dobre vyspali a znovu posilnili dobrým mokom a kapúnmi, páni dali osedlať kone a prechádzali sa po nádvorí. Panie sa vystrojili do najlepších šiat, vlasy spletli pod zlaté a strieborné čepce, panny do vencov. Potom si líca krášlili pomádami a voňavkami sa polievali. Každá chcela byť medzi prvými, žiadna posledná.
Keď sa šľachta usadila na vyzdobenom lešení, trubači zatrúbili začiatok rytierskeho zápasu. Potom pán Vítek všetkým oznámil, kto sa z urodzených pánov na turnaj prihlásil, a dal losovať, ktorí z nich pôjdu prví. Potom bolo znovu veľké trúbenie a kotly dunili, keď jeden rytier zľava a druhý sprava proti sebe vyrazili. Boli celí v brnení a aj ich kone boli pokryté železnými plátmi a vyšívanými čabrakami. Na prilbách pánom viali farebné chocholy, podľa ktorých ich bolo možné rozoznať. Drevené kopije narazili do štítu protivníka. Kto nebol pevný v sedle, ten prudký náraz nevydržal a spadol na zem. Páni sa znovu a znovu proti sebe rozbiehali, kone erdžali a drevce praskali. Kto ich zlomil najviac a v sedle vydržal, ten potom bol víťazom. Pán Vítek z Kravař šiel medzi poslednými a držal sa statočne. Napriek tomu sa však na neho pani Anna pozerala s úzkosťou a modlila sa, aby nespadol z koňa a kosti si nepolámal. On a rytier Ješek boli dvaja z najlepších, ktorí každého protivníka vyhodili zo sedla. Keď potom obaja rytieri vošli proti sebe medzi šranky, zúrivo sa potýkali, ale jeden druhého zhodiť nemohli. To oboch privádzalo do takej zúrivosti, že na seba pokrikovali.
„Poď na meč, hajtman! Dnes sme už spolu dosť drevcov rozbili! Ak sa ma nebojíš, tak sa mi postav,“ kričal Ješek a hneď svolával svojich pacholkov, ktorí okolo šraniek postávali, aby mu z koňa pomohli.
„Ja že sa bojím? Ty babí škriatok! Na meč! Na meč!“ volal pán Vítek zlostne a mával na svoju čeľaď.
Potom šli páni proti sebe pešo a bili sa ťažkými mečmi. Piesok im škrípal pod nohami a každú chvíľu niekto z nich pošmykol, ale predsa sa obaja na nohách udržali. V ťažkej zbroji sa pohybovali pomaly, ale o to väčšie rany si dávali. A okolo bolo plno krikov a volania, páni sa medzi sebou hádali, kto vyhrá. Zrazu sa rytier Ješek dobre vedenej rane uhol a hajtman padal k zemi na tú stranu, kam šiel jeho meč. Šľachta hneď začala provolávať slávu rytierovi z Držkovic, keď ktosi pristúpil a pomohol pánovi Vítkovi na nohy. Ten toho využil a uštedril svojmu protivníkovi nečakane takú ranu, že pán Ješek zavrávoral a padol k zemi.
Potom sa hajtman Vítek hneď sám vyhlásil za víťaza a skôr než sa mohol rytier Ješek ohradiť, zbehla pani Anna dolu a víťaza ozdobila zlatým vencom a retiazkou. „To je ale svinstvo! To je neporiadok!“ kričal pán z Držkovic, keď videl, čo sa deje. Ale fanfáry už oznamovali koniec rytierskeho zápasu.
Páni sa báli vystúpiť proti hajtmanovi, hoci dobre videli, ako sa všetko medzi šrankami odohralo. Preto sa rytiera Ješka nikto nezastal. Keď mu pacholkovia pomohli z brnenia, hneď svolával svoju družinu a prikazoval, aby osedlala kone. „Ja to tak nenechám, hajtman!“ povedal pánovi Vítkovi pred všetkými. „Ja si budem až u samého kráľa sťažovať, ako Ty zaobchádzaš s urodzeným rytierom!“
„Len choď, odkiaľ si prišiel! A sťažuj sa!“ kričal naňho hajtman. „S takým hrubiánom a kikiríkačom nikto jednať nebude!“
A pani Anna si tiež pridala a pána Ješka nepeknými slovami poctila. Až sa všetci traja medzi sebou pohádali a rozišli sa v zlom. Ostatní páni, ktorí tu pri tom stáli, sa radšej tiež chystali domov a nič o tom nechceli počuť.
Pán Ješek z Držkovic však nezabudol, že sa mu na Vikštejne stala krivda pred všetkými pánmi a ako s ním hajtman hanebne zaobchádzal. Dlho o všetkom uvažoval a nakoniec sa rozhodol, že ku kráľovi nepôjde a sám sa pánovi z Kravař pomstí. Poslal svojich ľudí na Vikštejn, aby sa tam uchádzali o službu a potom mu podávali správy, čo sa na hrade deje.
Keď raz pán Vítek odišiel so svojou zbrojnou čeľaďou na dlhší čas z hradu, povedal si rytier Ješek, že teraz prišla jeho chvíľa. S malou družinou sa vybral na Vikštejn a dal sa u pani Anny ohlásiť. Ostatnú čeľaď, ktorá išla za ním o pol dňa neskôr, nechal táboriť v lesoch pod hradom. Keď pani Anne povedali, že pán rytier Ješek z Držkovic stojí pred bránou, nevedela, čo má urobiť. Celý dlhý čas sa na Vikštejne neukázal, ani s pánom Vítkom nikde nehovoril. Hrad bol bez pána, ale keď sama z okna videla, že rytier prišiel len s malou družinou, prikázala bránu otvoriť. Len čo rytier vkročil do komnaty, hlboko sa pani Anne klaňal a baretom šmýkal o zem.
„Dovoľ, aby som Ťa pozdravil, cnostná pani! Veľmi ma mrzí, že sme sa naposledy s pánom Vítkom tak nezhodli. Ale to vieš, pri turnajoch vždy ľudské vášne nadobudnú prevahu a krv je horúca.“
„Čo bolo, to bolo, pán Ješek! Vítam Ťa na Vikštejne! Prečo si však neprišiel, keď bol môj muž doma?“ pýtala sa pani a ruku mu podávala na pobozkanie.
„Nevedel som, že nie je doma,“ ospravedlňoval sa pán Ješek. „Bol by som prišiel inokedy.“
„Keď už si tu, sadni si ku stolu, pojedz a popi! Veď pre jedenkrát tak zle nebude, keď Ťa sama pohostím.“ A prikázala slúžkam, aby nosili na stôl.
Potom sa spolu rozprávali v najlepšej zhode a pán Ješek bol dvorným rytierom, ale zo svojho úmyslu ani piadi neustúpil. Keď si s paňou pripíjal, ruka sa mu chvela zlosťou a oči radšej klopil, aby ho neprezradili. Pani Anna si myslela, že je taký rozochvený, lebo ju tajne miluje.
Keď už začal padať súmrak, Ješek sa obrátil na paniu so želaním.
„Ak, pani Anno, dovolíš, mal by som k Tebe jednu prosbu! Poď so mnou na vežu, pozrieme sa, ako slnko zapadá a šumí rieka Moravica.“
Pani Anna sa na neho prekvapene pozrela, ale potom sa usmiala a samoľúbo povedala: „Pán Ješek, kto by to bol do Teba povedal, dnes si nejako milostne naladený! Ale aby si vedel, že si na Vikštejne vítaným hosťom, Tvojej prosbe vyhoviem.“ Vzala si v komore teplý plášť a viedla rytiera na vežu.
Keď spolu stúpali hore, pán Ješek stále niečo rozprával. A preto pani prikázala strážnym, aby na nich počkali dolu. Chcela byť s pánom rytierom bez svedkov. Len čo vystúpili na ochodzi, zadíval sa rytier dolu k rieke a dlho nehovoril. Pani Anna si myslela, že je taký uchvátený krásnou vyhliadkou. Ale on sa k nej zrazu prudko obrátil, prehodil jej plášť cez hlavu a zašepkal:
„Tak a teraz mi vlastnou hlavou zaplatíš za všetky tie urážky, za všetky tie príkorie, ktoré som u Vás musel vytrpieť!“ a zrazil paniu z veže dolu. Potom dal svojim ľuďom znamenie, že majú dobyť hrad šturmom. A sám zostupoval pomaly po schodoch. Pani spadla na prudký kamenný zráz a jej telo sa rozbilo o skalu. Tam už na ňu čakali jeho pacholkovia, aby ju hodili do vĺn Moravice.
Na Vikštejne sa strhla strašná bitka. Držkovickí pacholkovia sa so svojím dielom poponáhľali. Otvorili bránu, aby ich druhovia mohli dnu. Pán Ješek tiež nikoho nešetril. Kto mu prišiel do cesty, toho mečom zosekal. Čoskoro hrad dobyl, dal naložiť vozy plné zásob, náradia, odevov a peňazí. I klenoty pobral. Dobytok a kone vyhnal a potom s čeľaďou odišiel.
Keď sa niekoľko pacholkov prebralo z mdlôb, hľadali paniu, ale nikde ju nemohli nájsť. Všetci mysleli, že ju rytier uniesol. O nejaký deň utopenú rybári vytiahli z rieky a doniesli na hrad. Tam bolo plno nárekov a nariekania. Hneď vypravili posla, aby išiel za pánom Vítkom a povedal mu tú strašnú zvesť.
Hajtman Vítek sa potom vrátil na Vikštejn, aby zvolal ľudí a vytiahol s nimi do boja proti rytierovi Ješkovi. Pritiahli k jeho hradu, do základov ho zničili, ale rytiera nenašli. Ten včas ušiel, keď videl, že by sa neubránil. A pána Vítka do smrti mrzelo, že sa mu nemohol pomstiť, ako by si to bol zaslúžil.
Od tých čias chodila v noci po hrade vikštejnská pani ako prízrak a mala na sebe šaty zašpinené krvou. Ľudia si rozprávali, že vraj stráži vzácne poklady, ktoré sú pod vežou zakopané.