Múdry zlatník

Radoš mal osemnásť rokov, keď mu zomreli rodičia. Teraz mu neostávalo nič iné, len ísť do služby. I pomyslel si: Keď musím slúžiť, pôjdem do veľkého mesta a tam sa dám do služby, veď kus práce zvládnem. Pozbieral si veci a išiel. Neďaleko mesta ho pozdravili Múdrosť s Rozumom. Od tej chvíle bol vraj taký múdry a rozumný, ako by ho na vysokých školách vycvičili, a všetko, čo vzal do rúk, sa mu muselo podariť.
Chodí Radoš po pekných uliciach, a tu mu padne do oka nádherný a skvostný zlatnícky obchod, v ktorom pri práci sedí mnoho tovarišov. To sa mu veľmi zapáčilo a opäť si pomyslel, že nepôjde do služby, ale že sa bude učiť za zlatníka. Bez rozmýšľania vojde do dielne, slušne pozdraví majstra a prosí ho, aby ho prijal za učňa.
„No, ja Ťa prijmem,“ namietal majster, „ale Ty si už trochu pristarý na učňa; kým sa vyučíš, bude Ti pomaly dvadsaťšesť. Veď chceš rok za rok?“
„Samozrejme, pán majster, ja peniaze žiadne nemám, aby som za učenie platil. Ale určite budete so mnou spokojný, chvíľku Vám nepremárnim,“ povedal Radoš.
„Zostaň teda,“ povedal majster a vykázal mu miesto pre jeho veci a na ležanie. Keď si to Radoš upratal, hneď sa pustil do práce, ktorá mu bola určená. Spočiatku sa mu ostatní tovariši smiali, že je nemotorný učeň, ale čoskoro stíchli; čo vzal Radoš do ruky, to sa mu podarilo, a čo sa iní učili dva roky, to vedel on za týždeň. Za štrnásť dní robil už prstene, náušnice a náramky tak pekné, že bola radosť sa na ne pozrieť.
„Neviem,“ povedal majster svojej žene, „čo si mám o Radošovi myslieť, či je už vyučený a len zo mňa rozum ťahá, alebo sa narodil pod šťastnou planétou.“
„Nie, tomu never, že by Ťa bol oklamal, on je naozaj živá pravda,“ zastávala sa majsterka učňa, ktorý bol nápomocný aj jej.
Za štyri týždne bol vyučený a majster ho mal veľmi rád. Raz išiel s majstrom na prechádzku po meste, ktoré bolo veľké a v ktorom sídlil kráľ. Tu vidí na bráne nastrčenú lebku na špici. I pýta sa majstra, čo to má znamenať, a majster mu začal takto rozprávať:
„Náš kráľ má jedinú dcéru, pannu takú krásnu, akú by ďaleko hľadal. Od dvanásteho roku však nehovorí, ale či z vôle božej alebo z jej vlastnej vôle, to nemohol dlho nikto zistiť. Čo tu bolo lekárov a iných učených mužov, ale nikto ju k reči nepriviedol. Ona číta, jazdí, prechádza sa, vie krásne ručné práce, ale to všetko robí mlčky. Pred tromi rokmi sa tu zjavila múdra veštica, ktorá hovorila, že princezná Liběna je pod čarovnou mocou a že tá potrvá dovtedy, kým sa nenájde mládenec, ktorý by ju k reči priviedol. I vydal kráľ rozkaz, že kto by jeho dcéru k reči priviedol, tomu ju dá za ženu, či je prostý alebo vznešený. Tu prišli všelijakí ľudia, ktorí sa u kráľa hlásili a princeznú obťažovali, ale neuzdravili. Mrzelo to kráľa veľmi a princeznú ešte viac, preto sa odobrala do svojich izieb a ani z nich nechcela vyjsť. I nariadil kráľ zase, že kto sa k nemu prihlási, že chce princeznú uzdraviť, a neurobí to v troch dňoch, že príde o hlavu. Ruch ustal, až po nejakom čase prišiel mladý pán veľmi peknej postavy. Kráľ dovolil, aby sa o uzdravenie princeznej pokúsil. Tri dni vraj klačal pred Liběnou a neustále prosil, aby k nemu jediné slovo len prehovorila, ale ona sa ani nepohla, a tak tretí deň stratil hlavu, ktorá je na výstrahu tu nastrčená. Od tej chvíle sa nikto nehlási, a piaty rok už ide, čo princezná neprehovorila.“
Veľmi sa nad tým Radoš čudoval a bolo mu krásnej Liběny ľúto. Bol už rok u svojho majstra, ktorý ho mal ako oko v hlave a už sa aj so ženou radil, že ak zostane Radoš vždy taký dobrý chlapec, ponechá si ho za vlastného, nemajúc iné deti.
Jedného dňa prišiel kráľovský dvorný a objednal u majstra pre princeznú klenoty. Mali byť také krásne, aké dosiaľ nikto nevidel, a z najdrahších kameňov. Majster to prisľúbil, ale keď posol odišiel, škrabal sa za ušami a nevedel, ako to vyrobí a ktorému robotníkovi tú prácu pridelí.
„Čo sa Vám, pán majster, prihodilo, že ste takí smutný?“ pýtal sa Radoš.
Majster sa mu zveril.
„Netrápte sa, majster, tú prácu zoberiem na seba ja sám, a iste bude kráľ so mnou spokojný.“
„A myslíš, Radoš, že zvládneš prácu, ktorú si ja sám urobiť netrúfam? Ako by som Ti mohol dať toľko zlata a drahých kameňov na zničenie?“
„Dajte mi teda niečo na skúšku, a ak sa Vám bude páčiť, potom aj druhé.“
Majster bol spokojný, dal zlato a kameň a Radoš sa hneď pustil do práce. Ale ako sa čudoval starý zlatník, keď mu Radoš priniesol hotový prsteň. Tomu nebolo páru v celom obchode. S radosťou dal majster zlata a diamantov, koľko treba, aby aj ostatné veci patriace ku skvostu zhotovil. Radoš si dal na všetkom veľmi záležať, a keď bol hotový, urobil aj striebornú klenotnicu, všetko do nej usporiadal a doniesol majstrovi. Keď sa majster na skvost pozrel, chytil Radoša okolo krku a povedal:
„Chlapče, od dnešného dňa si Ty majster, ja Ti viac rozkazovať nemôžem, lebo si ma ďaleko predstihol.“
Bola to ale taká práca, akú málokto vedel. Človek nevedel, čomu sa má skôr obdivovať, či kráľovskému diadému, alebo jemnému náhrdelníku, alebo skvostným náušniciam, náramkom a iným drobnostiam. Boli to nitky ako od pavúkov usnuté a tie lupene a kvietky ako zo zeme vyrastené.
„Chlapče, čo Ti mám za to urobiť?“ pýtal sa majster celý blažený svojho tovariša.
„Nič iné, len mi dovoľte, aby som to smel sám kráľovi odniesť.“
To mu majster rád urobil po vôli, a Radoš šiel do kráľovského hradu. Keď sa ohlásil, že nesie kráľovi objednaný skvost, ihneď bol pred kráľa vpustený. Hlboko sa poklonil a kráľovi podal striebornú skriňu. Sotva kráľ viečko otvoril, rozjasnila sa jeho tvár a s viditeľným zaľúbením sa na klenoty pozeral.
„Môžeš mi povedať, mládenec, kto tú prácu robil?“ pýtal sa kráľ prívetivo.
„Ja sám, najmilostivejší kráľ!“ odpovedal Radoš.
„Ach, mladík, Ty si taký šikovný umelec, akého som dosiaľ nepoznal; ak Ti môžem preukázať nejakú milosť, tak žiadaj,“ núkal sa kráľ Radošovi, ktorý od radosti div neplakal.
„Najmilostivejší kráľ! Počul som, že k princeznej je pripustený každý, kto sa chce pokúsiť vrátiť jej reč. O to by som sa aj ja chcel pokúsiť, a preto by som žiadal Vašu kráľovskú Milosť, aby som k nej smel ísť!“ Tak prosil Radoš kráľa, čakajúc so strachom na odpoveď.
„Samozrejme, mladík, že k nej ísť a o jej zdravie sa pokúsiť smieš, ale bolo by mi ľúto, keby si to nedokázal, veď vieš, čo Ťa potom čaká.“
„Viem, najmilostivejší kráľ, a rád sa smrti podrobím, ak to nedokážem.“
Kráľ zavolal svojho dvorného a prikázal, aby doviedol Radoša k princeznej do izby a samého ho tam nechal; tajnému znameniu ale dvorný rozumel, aby totiž počúval, čo sa bude diať. Viedol ho dvorný cez množstvo izieb až do siene, kde to bolo ako v raji; kvetín, stromov, čalúnov, zlata, striebra, kobercov, všetkého dosť. A to všetko bolo zaliate tlmeným slnečným svetlom, ktoré cez maľované okná kládlo pestré tiene na bielu mramorovú podlahu. V čele siene viseli od stropu dolu ťažké záclony, ktoré dvorný potichu rozhrnul a Radošovi rukou pokynul, aby vošiel.
Bola to izbička malá, skvostne, ale tak pohodlne a ladne usporiadaná, že človeku bolo akosi milo, keď do nej vkročil. Ale najkrajšia bola princezná Liběna. Sedela pri okne a zlatom vyšívala. Ani žilka sa v tej peknej tvári nepohla, keď Radoš vstúpil, ani na okamih sa zreničky k nemu neobrátili; zdala sa byť taká bez života ako obraz, čo v zlatom ráme na stene visel a predstavoval ju ako malé dieťa. Jasným okom na ňu hľadiac poklonil sa Radoš pred princeznou a postavil sa pred jej obraz, vraviac:
„Rozhodni Ty, obraz krásny, krutý boj, čo sa v tomto hrade vedie; rezbár urobil pannu, krajčír jej ušil šaty, ale rečník jej dal reč. Komu teraz tá panna patrí?“
„Komu by patrila, ak nie rečníkovi, ktorý jej dal reč?“ prehovorila princezná a opäť potichu šila ďalej.
Radoš vyšiel s poklonou z izby, ale závistlivý dvorný oznámil kráľovi, že mu princezná ani slovo neodpovedala, a Radoš musel v hrade zostať, kde sa mu inak dobre vodilo. Majster nevedel, čo si má myslieť, keď mu sluha priniesol za skvost peniaze a odkázal, že tovariš sa vráti až tretí deň.
Druhý deň bol Radoš opäť uvedený do princezninej izby a ako predošlý deň postavil sa pred obraz a pýtal sa:
„Rozhodni ty, obraz krásny, krutý boj, ktorý sa v tom hrade vedie. Rezbár urobil pannu, krajčír jej ušil šaty, ale rečník jej dal reč. Teraz ju chce každý mať, komu patrí?“
„Včera som Ti povedala, že patrí rečníkovi,“ odpovedala opäť princezná.
Dvorný, čo počúval, neprial Radošovi, aby mohol byť kráľom, a zase povedal kráľovi, že princezná neprehovorila. Opäť bol v hrade zadržaný. Ale tretí deň šiel počúvať kráľ sám. Radoš vošiel do izby a zase sa pýtal obrazu:
„Rozhodni ty, obraz krásny, krutý boj, ktorý sa o pannu v tomto hrade vedie. Rezbár ju urobil, krajčír jej ušil šaty, ale rečník jej dal reč; komu teraz patrí?“
„Dvakrát som Ti už povedala, že rečníkovi, prečo sa tým nespokojíš?“ povedala Liběna a vstala od stolíka. Tu skočil kráľ do izby a s plačom dcéru bozkával. Potom vzal Radoša za ruku a povedal:
„Mládenec, Ty si ma urobil šťastným otcom a všetku radosť si mi vrátil, staň sa teda mojím synom a kráľom, lebo uznávam, že si múdrejší nad iných.“
„Môj najmilostivejší pane,“ odpovedal Radoš, „ako môžem byť kráľom, veď som len z nízkeho rodu, neviem, ako sa na dvore správať, a krásna princezná ma za svojho manžela sotva bude chcieť!“
„Ty si ma svojou múdrosťou z čarovných pút vyslobodil, a ja iného za manžela nechcem než Teba,“ povedala Liběna a podala Radošovi ruku, ktorú on vrúcne pobozkal.
Hneď sa to v meste rozhlásilo, že je princezná uzdravená a jej vysloboditeľ že je obyčajný zlatnícky tovariš. Tu pospiechal starý majster do hradu, aby sa presvedčil, či je to tak, a keď ho Radoš s radosťou kráľovi ako svojho dobrého majstra predstavoval, ďakoval starec v duchu Bohu, že mu takého učňa poslal.
O nejaký čas bola svadba a kráľovská nevesta sa skvela v klenotoch, ktoré jej ženích vlastnou rukou urobil. Radoš panoval múdro, ako pred ním žiaden kráľ, a ľud sa zaňho vstávajúc ľahajúc modlil. Mal niekoľko synov a každý sa musel z mladosti niečomu učiť, a žiaden nedostal titul bez zásluhy. Či ich aj Múdrosť s Rozumom pozdravili, to sa nevie.