Cár Trojan má kozie uši

Bol jeden cár, volali ho Trojan. Ten cár mal kozie uši a pozýval k sebe po rade holičov, aby ho holili. Ale nikto z tých, čo prišli cára holiť, sa už nevrátil, lebo každého, kto ho oholil, sa cár Trojan pýtal, čo na ňom videl zvláštne, a keď holič odpovedal, že videl kozie uši, cár Trojan ho hneď rozsekal.
Tak prišiel rad na jedného holiča, ale ten predstieral, že je chorý, a poslal svojho tovariša. Keď ten prišiel k cárovi, opýtal sa ho cár, prečo neprišiel majster, a tovariš odpovedal, že je chorý.
Tu si cár Trojan sadol a tovariš ho holil. Ako tak tovariš cára holil, spozoroval, že cár má kozie uši, ale keď sa ho cár spýtal, čo na ňom videl čudné, odpovedal, že nevidel nič. Tu mu cár dal dvanásť dukátov a povedal mu, aby ho odteraz chodil holiť stále.
Keď sa tovariš vrátil domov, spýtal sa ho majster, aké je to u cára, a ten mu odpovedal, že dobré a že mu cár prikázal, aby ho holil stále. A ukázal majstrovi dvanásť dukátov, ktoré dostal od cára, ale nepovedal mu, že na cárovi videl kozie uši.
Od tých čias chodil ten tovariš stále k cárovi Trojanovi, holil ho a za každé holenie dostával dvanásť dukátov, ale nikomu nepovedal, že cár má kozie uši.
Ale nakoniec ho začalo trápiť a hrýzť, že to nemôže nikomu povedať, a tak začal chudnúť a vädnúť. Majster to spozoroval a hneď sa ho vypytoval, čo mu je, a ten mu po dlhom vypytovaní odpovedal, že má niečo na srdci, ale nesmie to nikomu povedať.
„Keby som to mohol niekomu povedať,“ vraví, „hneď by sa mi uľavilo.“
Tu mu majster povedal:
„Povedz mi to, ja to nikomu nepoviem. Ak sa mi to ale bojíš povedať, tak choď ku spovedníkovi a povedz to jemu. Ak nechceš povedať ani jemu, tak choď za mesto, vykopaj tam jamu, strč do nej hlavu, trikrát zemi povedz, čo vieš, a potom tú jamu zasyp.“
Tovariš si vybral to tretie. Išiel za mesto, vykopal tam jamu, strčil do nej hlavu a trikrát vraví:
„Cár Trojan má kozie uši.“
Potom jamu zasypal hlinou, upokojil sa a išiel domov.
Po nejakom čase vyrástol z tej zeme baz a vyhnal tri krásne prúty, rovné ako sviece. Keď ten baz našli pastierikovia, odrezali jeden prút a urobili si z neho píšťalku, ale ako na ňu začali pískať, ozvalo sa z tej píšťalky:
„Cár Trojan má kozie uši.“
Hneď sa to roznieslo po celom meste a naposledy sám cár na vlastné uši počul, ako deti na píšťalku pískajú:
„Cár Trojan má kozie uši.“
Ako to cár Trojan začul, hneď dal zavolať toho holičského tovariša a pýtal sa ho:
„Čo si to, dočerta, o mne ľuďom nahovoril?“
A úbohý tovariš sa hneď zaprisahával, že nikomu nepovedal ani slovko, že však videl, čo cár má. Tu cár vytasil šabľu, aby ho rozsekal. Tovariš dostal strach a hneď všetko po poriadku porozprával, ako sa zemi vyspovedal a ako teraz na tom mieste vyrástol baz a ako každá píšťalka z neho vydáva tento hlas.
Tu cár usadol s tovarišom do koča a išiel na to miesto, aby sa presvedčil, či je to pravda. A keď tam došli, našli ešte jeden prútik. Cár Trojan prikázal, aby z toho prútika urobili píšťalku, aby videl, ako bude pískať.
Keď tú píšťalku urobili a zahrali na ňu, tu tá píšťalka spustila:
„Cár Trojan má kozie uši.“
Tak cár Trojan poznal, že sa na zemi nedá nič utajiť, daroval tomu holičovi život a potom dovolil, že ho môže holiť každý, kto príde.