Čert a Káča

V jednej dedine bývala Káča. Bola slobodná, a to už mala blízko k štyridsiatke, ale stále ju nikto nechcel. V dedine bola každú nedeľu muzika. Káča tam chodila vždy a dúfala, že ju niekto vyzve do tanca, ale nikto to neurobil. Prečo? Káča bola protivná a každý sa jej radšej držal z diaľky.

Prišla ďalšia nedeľa a Káča išla znovu na zábavu. Ako vždy si sadla ku kachliam a sledovala, kto s kým tancuje. Dúfala, že aj po ňu už konečne niekto príde.
Najednou sa v sále objavil poľovník, ktorého nikto nepoznal. Objednal si pitie a zamieril si to priamo ku Káči. „Napi sa, krásna dievka,“ oslovil ju a podal jej krčah. Káča bola polichotená, že si ju konečne niekto všimol. Napila sa. Potom ju tajomný poľovník vyzval do tanca. Konečne bola aj Káča v kruhu. Bola šťastná! Celú noc s poľovníkom pretancovala. Ten ju potom išiel odprevadiť domov.

„Kto vlastne si, tajomný cudzinec?“ spýtala sa ho zvedavo cestou domov Káča. „Ja som čert a bývam v pekle,“ prezradil sa prezlečený poľovník. „Ak chceš, ukážem ti svoj domov.“ Káča bola rada, že o ňu niekto javí záujem, a s takým jedincom by šla aj do pekla. Preto súhlasila, sadla si čertovi na chrbát a v tej chvíli sa ocitli v pekle.

„Tak sme tu, Káča, teraz zo mňa zlez,“ povedal jej čert v pekle. Ale kdeže Káča! Tá bola rada, že ju niekto chcel, a rozhodla sa držať sa čerta ako kliešť.
Čert bol zúfalý, nevedel, ako sa Káče zbaviť. Navyše ho Lucifer poslal späť na zem. „Vráť sa späť, až tú ženštinu nebudeš mať na chrbte,“ prikázal mu, a tak úbohý čert musel späť na zem. Chodil po zemi a nevedel, ako sa Káče zbaviť.

Raz na svojej ceste stretol pasáčika oviec, a pretože bol už naozaj veľmi zúfalý, hneď sa mu posťažoval.
„Pokúsim sa ti pomôcť,“ ponúkol sa pasáčik, „len mi tu postrež na chvíľku ovce.“ „Poď a chyť sa ma,“ oslovil pasáčik Káču. Tej bolo jedno, koho bude mať, hlavne keď sa bude môcť niekoho držať, a tak hneď preskočila na pasáčika.

Ten s ňou chvíľu chodil a rozmýšľal, ako sa jej zbaviť. Vtom ho niečo napadlo! „Zhodím Káču do rieky aj so svojím kožuchom,“ umienil si.
Pomaly sa blížil k rieke a rozopínal si gombík za gombíkom. Samozrejme nenápadne, aby Káča nenadobudla najmenšie podozrenie. Potom sa opatrne vyzliekol z jedného rukáva, z druhého… a hop, už bola Káča s kožuchom v rieke. Pasáčik sa hneď otočil a utekal späť k čertovi.

Čert bol šťastný, že sa konečne zbavil Káče. „Ďakujem ti, pasáčik. Zložil si zo mňa veľké bremeno. Aby si vedel, ja som čert a jedného dňa sa ti bohato odmením,“ povedal a zmizol pasáčikovi pred očami. Ten z toho bol zmätený, ale nevenoval tomu väčšiu pozornosť.

V tom čase v kráľovstve, kde žil pasáčik, vládlo knieža, ktoré myslelo len na seba. So svojimi radcami prehýrilo všetky peniaze na zámku a ešte navyše okrádalo ľudí. Ľud pod týmto konaním samozrejme veľmi trpel a svojho panovníka aj jeho radcov nenávidel.

Jedného dňa chcelo knieža, aby mu hvezdár veštil z hviezd jeho budúcnosť. Ten sa zahľadel do hviezd a povedal: „Milé knieža, vašu budúcnosť nevidím ružovo. Za svoje činy, ktorých sa dopúšťate, vám hrozí peklo.“ Panovník sa veľmi rozzúril a vyhnal hvezdára preč. Avšak v duchu o tom stále rozmýšľal a začal sa báť.

V tom čase sa vrátil čert na zem, aby vyhľadal pasáčika. Potom mu povedal: „Prišiel čas, keď sa ti bohato odmením. Musím vziať kniežacích radcov do pekla, ale nie sú až takí zlí a verím, že by sa mohli napraviť. Preto, až ich budem chcieť vziať do pekelného kráľovstva, tak prídeš, odoženieš ma a ja utečiem. Radcovia ti budú vďační. Od každého z nich vezmi za túto službu 2 vrecia zlatých. Ale pozor: Až si prídem po samotné knieža, tak sa neopováž zabrániť mi v tom. Ten jediný do pekla skutočne patrí!“

Keď nastal ten pravý čas, išiel pasáčik do kráľovstva. Práve odvádzal čert jedného z kniežacích radcov. Pasáčik k nemu pristúpil so slovami: „Čerte, nechaj radcu na pokoji, inak bude zle.“ Po týchto slovách čert skutočne odišiel.

Radca, ktorý sa už videl v pekle, bol od šťastia bez seba. Ďakoval pasáčikovi a sľúbil mu, že mu dá, na čo si spomenie. Pasáčik si vypýtal dve vrecia zlata. Dostal ich. To isté sa opakovalo aj pri druhom radcovi.

Krátko predtým, než mal čert prísť po knieža, knieža prišlo za pasáčikom a prosilo ho, aby aj jeho zachránil. Sľubovalo, že sa polepší a že bude dobré na ľudí. A skutočne ho odvtedy ľudia mali radi. Stalo sa spravodlivým a poctivým. Pasáčika mrzelo, že ho čert vezme do pekla teraz, keď sa skutočne polepšilo. Začal rozmýšľať, ako by sa tomu dalo zabrániť.

Jedného krásneho dňa si skutočne prišiel čert po knieža. V tej chvíli vystúpil pasáčik a hovorí: „Čerte, choď odtiaľto preč.“ Čert mu šeptom odpovedal: „Ako sa opovažuješ porušovať našu dohodu?“ Lenže pasáčik sa k nemu tiež naklonil a hovorí: „To vôbec nie je kvôli kniežaťu, je tu Káča a hľadá ťa, tak radšej rýchlo zmizni, kým ťa neobjaví.“

Toho sa čert zľakol a hneď utiekol do pekla. Knieža samou radosťou urobilo z pasáčika svojho radcu a odvtedy sa celé kráľovstvo má dobre.
A čert? Ten radšej nevystrčí päty z pekla. To aby náhodou niekde nestretol Káču…