Obor a horský duch

Žil raz jeden horský duch a bol už starý a nevrlý. Keď ľudia vyrúbali na hore les, všimol si, že jeho zátylok je práve taký holý ako okrúhle temeno hory. Už sa nikde nemohol skryť pred vetrom, ktorý mu nemilosrdne fúkal do starých uší, porastených sivým páperím minuloročnej trávy.
Premenil sa teda na sivý kameň a ležal zarytý do kopca. Koža na jeho zátylku už zarástla machom a stvrdla ako ten kameň. Nikto ani netušil, že tam spí starý horský duch. Tak sa tam skrýval a živoril. Len na poludnie, keď boli pastieri doma a oráči si na chvíľku driemali, bolo tu ešte ticho a slnečno ako v pradávnych časoch, keď ešte neboli ľudia. V takýchto chvíľach vyliezal na jelše, ktoré boli prehriate slnkom a vydychovali sladkú vôňu. Tam ešte nachádzal pokoj a mier ako kedysi. Jedol štiav, zbieral jahody alebo položil dlaň do machu a počúval, či tam niekde nebzučia čmeliaky, na ktorých mede si rád pochutnával. Jeho dlhé žltkasté zuby sa zahryzávali do mäkkých plástov, ktoré voňali ako vädnúca tráva.
Ale teraz ho tu už nič netešilo. Zostarol a dokonca závidel ľuďom, že môžu zomrieť. Život ho už omrzel. Staré zlaté časy preňho skončili. Predtým, keď ľudia ešte verili bohom a navštevovali svätyne, venovali občas niečo aj domácim a lesným duchom, ktorých si nechceli znepriateliť, aby sa ich dobytku neprihodilo nejaké nešťastie.
Teraz sa však všetko zmenilo. To jediné, čomu ľudia ešte verili, boli peniaze, pivo a víno. A akí lakomci sa z nich teraz stali! Predtým, keď pastieri prvýkrát prihnali kone na nočnú pastvu, vždy položili pod lieskový krík pre horského ducha kúsok jačmennej placky, slaniny s vajcom a do čierneho dolíka v kameni, pri ktorom rozkladali oheň, nalili prvý dúšok pálenky. A tá pálenka, ach aká bola ohnivo sladká! Teraz všetko vypijú sami, lebo neveria ani bohu, ani čertovi.
Jedného pekného dňa horský duch uvidel, že ho ľudia chcú z hory celkom vyhnať. Na horu vystúpili akísi cudzí ľudia, všetko si tam prezerali a premerali, akoby určovali miesto, kde bude stáť nový dom. A tak to naozaj bolo.
Na kopec začali zvážať kmene. Na lesnej lúke dunelo kamenárske kladivo a aj strelný prach ukázal svoju silu. Kamene praskali a lietali vzduchom. Starý horský duch sa len uhýbal nabok. Ach, prečo len nemôže umrieť! Tie tam boli krásne dni, keď sa pod jedľou šťastne vyhrieval na slnku. Sedával tam s vyplazeným jazykom, na ktorý sa prilepovali chutné muchy, ktoré potom pomaly prehĺtal.
Ľudia už začali murovať základy a položili na stavbe prvý veniec trámov. Jedného večera z údolia na kopec vyšlo auto, ktoré vypúšťalo do vzduchu dlhý prúd smradľavého dymu. Z auta vyliezol akýsi okuliarnatý pán. Robotníci si zložili čiapky a pozdravili ho. Hovorili, že vraj je to nový hospodár.
„Hospodár, che ..... che ..... che!“ kýchal nahnevane horský duch, vyhýbajúc sa benzínovým výparom, lebo jeho nos bol zvyknutý len na ľahké kvetinové a trávnaté vône. „Ja som tu ešte pánom!“ Ale prisťahovalec sa už s úsmevom pozeral dolu do údolia na svetlovlasého obra Aramaxa, ktorý ako jazero ležal medzi pahorkami s rukami pod hlavou a privretými očami sa pozeral do podvečerného ružovejúceho neba.
Dom rástol ako z vody. Medzi krovmi už vyliezal červený tehlový vrcholok komína. Vrčiace auto opäť vyšlo na horu a v prisťahovalcových okuliaroch sa radostne zrkadlili okolité kopčeky, mraky aj murársky majster, ktorý po krovoch svietiacich na slnku vynášal na strechu zelený veniec z dubových vetvičiek.
To už horský duch nemohol zniesť. Cez rokliny a medze, za ktorými sa skrýval, sa náhlil dolu k Aramaxovi a vzrušene chlípal vodu z jazera.
„Čo Ti je?“ spýtal sa Aramax.
„Ja už nemôžem, ja to už nemôžem zniesť!“ nariekal horský duch. „Na mojom kopci sa usadil akýsi votrelec. Pred očami má sklíčka. Jazdí bez koňa vo voze, ktorý chrlí pekelný smrad. Stavia dom na mojom kopci, kde som vždy vládol, kým Ty si tu dolu svietil. Len si spomeň na tie časy, keď tu nebol ani jediný človek, keď sme tu boli len my dvaja ..... Ty a ja! Keď som sa zobudil, prvé, čo som za lesmi uvidel, boli Tvoje modré oči, Aramaxi. Pomôž mi, zober svoj čierny mrak, zvolaj všetky vetry a zmeť toho votrelca z môjho kopca!“
Aramax sa zamračil, hodil si cez plece obrovský vak s búrkovými mrakmi, s dažďom a krupobitím a s hukotom začal stúpať hore. Vo svojom strašnom hneve vrhol proti hore lejak a krúpy, až sa zem otriasla. Zahrmelo a zablesklo sa. Komín sa zrútil a zelený dubový veniec sa zo strechy domu zdvihol a potom sa utopil vo víre prachu a trosiek. Ľudia pobehovali okolo kopca a nariekali.
Na druhý deň už Aramax opäť ležal s rukami za hlavou a s úsmevom sa pozeral do jasného neba. Do údolia dorazil cudzinec so sklami pred očami. Odviazal starú pramicu, doplával až na hlbinu a smutne sa pozeral do jasnej vody, kde sa medzi vláknami vodných rastlín mihali rybky ako strieborné iskričky. Naklonil sa cez okraj loďky, akoby chcel dovidieť až k srdcu jazera.
„Beda, čo som to urobil!“ ozvalo sa z hlbiny. „To je predsa chlapec od nás a sú to tie isté oči, aj keď má pred nimi sklíčka! Tak ma tu vždy pred rokmi vyhľadával, keď sedával v loďke alebo sa brodil v mojej vode. Vždy sa takto nakláňal k hladine, akoby chcel nazrieť do môjho srdca. Beda, čo som to natvoril!“ nariekal Aramax.
Keď sa opravený a obnovený dom opäť vztýčil na kopci, Aramax už nepočúval horského ducha, ktorý stále ešte behal do údolia, vzrušene chlípal jeho vodu a sťažoval sa.
„Čo blázniš? To je predsa ten chlapec od nás! Bol len dlho preč a zostarol. Ale jeho oči za sklami sa na mňa pozerajú rovnako srdečne ako predtým.“
Horský duch liezol rozmrzene späť na kopec. Nebol schopný ho opustiť. Nakoniec si na nový dom zvykol. Otieral si chrbát o jeho roh, sedával na hromade dosiek a spával v hoblinách, premenený na zabudnutú tehlu alebo drevený špalík.
V dome sa už usadili jeho prví obyvatelia ..... drozdy. Sedeli na vysokých stĺpoch dreveného lešenia, pískali si a cítili sa tu tak dobre, akoby dom bol postavený práve pre nich.
Neskôr priletely aj lastovičky. Celé dni krúžili a štebotali okolo podkrovia. Horský duch, ktorý hľadal závetrie, sa premenil na žabiaka, vliezol cez prah do domu a usadil sa v mäkkých hoblinách.
Večer prišiel hospodár, aby v dome strávil svoju prvú noc. Namiesto postele mu zatiaľ poslúžila krošňa voňavého sena. V dome prevládala čistá a čerstvá vôňa borovicového dreva. Ešte tu nikto nezažil nič zlé.
S ľahkým srdcom si ľahol prisťahovalec do sena a v duchu si pomyslel: Kto asi bude mojím prvým hosťom?
Zrazu pred ním niečo zašuchotalo v hoblinách.
„Kto je tam? Myška?“
Vzal sviečku a išiel sa pozrieť. V hoblinách sedel starý žabiak ako hruda hliny s hnedou chrastavou kožou a prostodušne sa naňho pozeral vypúlenými očami.
„Tak Ty si ma prišiel navštíviť?“ povedal hospodár a posadil si žabiaka na cíp svojho kabáta. Pošteklil ho pod krčkom, vzal z okennej rímsy hrnček a nalial na zem pred žabiaka mláčku sladkého mlieka.
Od tej chvíle sa mrzutý horský duch premenil na dobrosrdečného domáceho ducha. Natoľko zrástol s týmto kopcom, že už ani nemohol odísť.
Na svätojánsky večer, keď sa pod slávnostne vyzdobeným stropom zhromaždili priatelia, aby piesňami oslávili dokončenie nového domu, sedel v kúte pri dverách v podobe starého podruha s pohárom piva v ruke a radostne prizvukoval tým, ktorí spievali svätojánske piesne.
Aj svetlovlasý modrooký obor Aramax opatroval mladého hospodára. Tichými krokmi kráčal nad kopcami so svojím vakom kvapkajúcich oblakov cez plece a polieval jeho polia i lúky.
Potom zas odpočíval. Ako jazero ležal natiahnutý medzi zelenými pahorkami a s úsmevom sa pozeral do jasného letného neba.