Črievičky zo vší kože

Bol raz jeden kráľ a kráľovná a narodila sa im princezná. A tá princezná rástla a rástla, lebo mala najlepšie opatrovateľky, a tie jej slúžili na každom kroku. Raz jej jedna slúžka česala vlasy ..... díva sa, a našla v nich dve čierne zvieratká, maličké ako špendlíková hlavička. Čo by to mohlo byť? Doniesla to kráľovnej a kráľovi, pozvali aj všetkých ministrov, ale všetci len krútili hlavou, že takéto zvieratká nikdy nevideli.
Tak sa pýtali po celom dome, až im jeden paholok povedal:
„To sú vši!“ „A čo to je?“
„No, to sa rodí z neporiadku a špiny.“
To je pekná vec! Čo s tým teraz majú urobiť? Kráľovskí rodičia povedali, že si to nechajú na pamiatku. Kázali urobiť maličkú klietku, na zem dali korytko a vši žrali a žrali, že za rok už boli ako dve broskyne. Kŕmili ich ďalej a za desať rokov boli ako ježko, len nemali na sebe žiadne bodliny. Princezná už bola veľká, mala zo všetkého rozum a raz hovorila:
„Viete čo? Dajte mi z nich ušiť črievičky.“
Zavolali mäsiara, ten vši zabil, kožu usušili a mäso rozdali. Teraz ešte nájsť obuvníka! Pozvali jedného, pozvali druhého, ale žiadny si netrúfal z tej kože ušiť črievičky, taká bola jemná. Tak kráľ dal pozvať jedného až z cudziny a povedal mu, ako má tie topánočky urobiť. Ale obuvník hovorí:
„Ako ich ušijem, to je moja vec! Ja musím rozumieť remeslu!“ Zmeral si kožu, rozrezal ju a už šil. Keď boli črievičky hotové, princezná do nich vliezla ako do peria a ani ich už nechcela vyzuť, tak sa jej páčili. Hovorila kráľovi a kráľovnej:
„Oci, mamička, už mám čas na vydaj. Ale žiadneho ženícha nechcem, len toho, kto mi uhádne, z čoho sú tie črievičky ušité.“
Kráľ to dal rozhlásiť, že kto uhádne, z čoho má princezná ušité črievičky, nech je to žobrák, alebo princ, že ju dostane za manželku. Zo všetkých strán sa hlásili princovia a všelijakí páni, že by to chceli skúsiť. A princezná každému povedala:
„Ak uhádneš, z čoho sú tie topánky ušité, tak si Ťa vezmem.“
A oni chodili, pozerali sa na črievičky zo všetkých strán, siahali na ne, ňuchali ich, ale princezná sa každému len vysmiala.
Raz k nej prišiel princ z ďalekého kráľovstva, ale pochodil rovnako ako tí pred ním. Princezná ho vyhnala, ako že sa chce ženiť, keď nemá rozum ani na to, aby uhádol, z čoho má ušité črievičky.
Princ sa pobral a smutne odtiaľ odišiel, lebo sa mu princezná veľmi pozdávala. A ako išiel popod okná, počul, že si tam dve kuchárky rozprávajú:
„Títo sú všetci takí hlúpi, nespoznajú, že sú to črievičky zo vší kože.“ Keď to princ započul, odišiel potichu preč, sadol na koňa a hajde! A v duchu si hovoril: No počkaj, princeznička, zajtra budeš spievať inak! Prišiel domov do kráľovského paláca, požičal si od jedného starého pastiera roztrhané nohavice, deravé topánky, klobúk, zastrčil si za neho vranie pero a vydal sa na námluvy. Dal sa ohlásiť u princeznej a pýtal sa, či môže hádať aj obyčajný tulák.
„Len to skúste,“ povedali mu, „ak uhádnete, dostanete za ženu krásnu a bohatú princeznú.“
No dobre. Zaviedli ho k princeznej a on si hneď sadol na pohovku. Princezná mu hovorila:
„Ani si nesadajte, lebo hneď zasa pôjdete preč!“
„Chachacha, no, ja sa najprv pozriem. Môžem sa dotknúť Vašej nôžky, milostivá pani?“ hovoril princ.
„Nie!“
Potom mu to predsa len dovolila, on si nasadil staré okuliare, vzal črievik do ruky, obracal ho a obzeral. Ona mu ho chcela vytrhnúť z ruky ..... taký drahý črievičok! Ale on hovoril:
„To ešte musíte chvíľku počkať, milostivá princezná!“ Trvalo mu to dlho, kráľ sedel pri princezninom lôžku a myslel si: Taký starý otrapa! Ešte to uhádne, dostane ju a ja u neho nebudem mať žiadny výmenok.
Ale on to započul a hovoril:
„To je pravda, pán kráľ, lebo ja poznám pekný kus sveta a už som videl všelijaké zvieratká. Z Ameriky to nie je, z Ázie to nie je, z Ruska už vôbec nie, lebo tam sú veľké mrazy, tam by to zamrzlo. To viete, moja zlatá princeznička, to sú topánočky z osobitného chovu ..... zo vši!“
Princezná mu vytrhla črievik z ruky a akoby do nej hrom udrel! A jej otec, pán kráľ, hovoril:
„Vidíš, vidíš, čos tu mala pánov, mohla si mať princov, koľkos chcela, a teraz si vezmeš starého vandráka!“
„Tak je to dohodnuté, pán kráľ?“ pýtal sa hádač. „Ja by som chcel mať svadbu zajtra.“
„Za mňa, vezmi si ju aj dnes.“
„No dobre, ale musím ešte ísť povedať kamarátom, aby všetko nachystali.“
Bežal do mesta a nariadil, nech mu pripravia jednu izbičku. A bola svadba! Najedli sa, napili a on hovorí:
„To nejde, musíš sa vystrojiť po našom, v tom panskom nemôžeš chodiť.“
Vzali ju do komnaty, slúžky jej navliekli staré handry, zamazala si líca, aby ju ľudia nepoznali, a otec jej hovoril:
„Čo si chcela, tu to máš, tak choď!“ A princ za ňou krívajúc hovoril:
„Počkaj, chyťme sa pod pazuchu, nech každý vidí, že patríme k sebe.“ Tak sa ho, úbožiatko, chytila pod pazuchu a išli. Namierili do jednej uličky, prišli k chalúpke, mala také nízke dvere, že tam ani nemohli vliezť. „Tak, milá princezná, tu budeme bývať, to je môj palác.“ Vošla dovnútra a nariekala, že musí spať na slame vedľa takého čudáka, a ešte mu ráno variť kávu. Keď vstali, zašla po rožky a uvarila raňajky. Potom sa on pobral preč, že vraj musí niečo vyžobrať na večeru. „Nebudeš sa tu báť?“ pýtal sa jej. „Nie.“
Tak išiel a zamkol ju tam. A zatiaľ odbehol do zámku a bol rád, že už má vtáčika zatvoreného v tej svojej kôlni.
Prišiel večer, a keď sa doma pekne napapal, doniesol jej trochu kávy v hrnčeku a natretý chlieb. A hovoril:
„Vieš čo, nemohol som zohnať viac, to mi zostalo od večere, tak nesiem aspoň niečo, nech sa tiež trochu posilníš. Ale to Ti vravím, to nejde, stále tu sedieť na sene, musíš niečo robiť, inak pomrieme od hladu!“ Išiel, nakúpil jej hrncov, potom ju vzal so sebou, posadil ju k tým hrncom a napísal jej, koľko ktorý stojí, že ich má predávať. Ona sa hanbila a zababušila sa do šatky, aby ju nikto nevidel. Ale všetci po nej pozerali, taká švárna hviezdička, a predáva hrnčiská! A chodili za ňou zo zvedavosti.
Zatiaľ sa princ prestrojil do kráľovského odevu, sadol na koňa a jazdil dookola. Keď dojazdil k jej stánku, dal koňovi ostrohy, kôň začal skákať a všetky hrnce jej rozdupal, nič nezostalo, len samé črepy! Princezná prišla domov s plačom. On tiež prišiel, doniesol kúsok chleba a pýtal sa:
„No, čo si zarobila?“
Ona začala plakať, že prišiel akýsi pán a že jej hrnce rozdupal koňom, že veľa neutŕžila, len pár grajciarov.
„No, to je s Tebou ťažké. Uvidíme, ako to bude vyzerať zajtra.“ Ráno prišiel, doniesol jej trochu jedla a hovoril:
„Vieš čo? Zajtra bude v našom zámku svadba. Ty si kráľovská dcéra, iste vieš dobre variť, spievať a všetko, preto Ťa dávajú prosiť, či by si tam neprišla pomáhať variť alebo umývať taniere.“ Jej sa nechcelo do kráľovského zámku ani za nič! Ale on ju prehováral:
„Ale poď, poď, to sa nedá kráľovi odoprieť!“ Tak sa obliekla za kuchárku a šla do zámku. On ju zaviedol ako žobrák k hlavnému kuchárovi a povedal jej:
„Ale nech sa nepohneš odtiaľto z kuchyne, tu robuj a počúvaj!“ A povedal jej, nech si vezme pod zásteru hrnček, a keď bude variť a nosiť jedlá, že mu má v hrnčeku niečo vziať domov. Milá princezná ho poslúchla, chcela mu niečo vziať domov. Ale keď začala v sále vyhrávať muzika, prišiel k nej jeden, nech si s ním ide chvíľku zatancovať. Vyhovárala sa, ospravedlňovala sa, ale on ju chytil a už sa s ňou točil v kole! A už sa to stalo! Prásk hrnček o hrnček, všetko sa rozsypalo po zemi, omáčka tiekla po sále a ona od hanby omdlela. Rýchlo ju vzali do kuchyne a odtiaľ ju komorné odniesli do komnaty.
Keď prišla k sebe, díva sa, čo to? Má oblečenie ako doma, na hlave korunku, šaty ako princezná, čo to so mnou robia? Ak sa to dozvie jej muž, vyplatí ju, až bude čierna!
Vtom sa otvorili dvere a dovnútra vošiel princ. Ona sklopila oči, princ prišiel k nej, zdvihol jej bradu a hovoril:
„Princezná, nepoznáte ma?“
Ona sa naň pozrela ..... spoznala ho!
Tak jej princ rozprával, ako k nej prišiel a hádal, z čoho sú jej črievičky, a ako ho ona vyhnala.
„Tak som Ťa dostal v prestrojení za žobráka, aby som trochu pokoril Tvoju pýchu. Ale teraz už budeš mojou šťastnou ženou až do smrti.“ Jeho rodičia tiež prišli a všetci sa spolu radovali a veselili a princezná tancovala celú noc v tých črievičkách zo vší kože.