Fikmik

Bol raz jeden sedliačik, taký menší, veľmi sa netešil. Pole mu rodilo viac kamienkov ako zemiakov a na skládke tiež viac myší ako zrniečok. To je svätá pravda. No, ale kameňom horu nezrazíš a u Bradánkovcov boli takto spokojní. Raz Bradánek orával s koňmi ďaleko pri lese. Vraví žene:
„Vieš čo, na obed domov neprídem. Škoda času. Zviaž mi tam niečo do uzlíka.“
Mama zohnala, čo sa v rýchlosti dalo, kôrku chleba, kúsok slaniny, a milý išiel. Škovránky mu vyhrávajú po poli aj po doline. Halenu tam zložil pri voze, uzlík pod ňu a teraz veselo orie. Hlava k zemi, ani nie je kedy obzrieť sa dookola.
Slanina zatiaľ pod halenou vonia, vonia, veru boží kvet by lepšie nedokázal. Ani nie tak dlho, a koho vám nalákala! Čuchal tu ako potulný čert. Dychtivo nosom krúti, mm!, čo len to? A už bol pri voze. A hľa, zrazu oči v kvete a jazyk sa mu rozlieva. Hneď chmatol, a skôr než by kto pomyslel, milá slaninka v ňom. Len si labky oblizuje, chachá! A ticho, ako prišiel, zase hup, hup, a preč.
Slnko bolo na poludnie, Bradánek dooral svoj pruh a že si tiež odbaví ten slávny obed. Hľadá uzlík, čo v ňom, ale pomaly zostal stuhnutý. Ono nikde nič. ..... Vraj, kto mi len toto vyfúkol? No, ak bol chudobný, požehnaj mu pánboh. Ale ak to bol zlodej, nech si ho diabli vezmú!
A milý sedliačik bol po obede. Aby sa teraz uspokojil suchou hubou.
Čo si to vraví, zatiaľ chlpatý čert vletel na metle do pekla a jeden smiech. Až sa za boky chytal. Hneď všetci okolo neho:
„Čo sa ti, Štetka, prihodilo tak slávne, povedz!“
„Veď vraj, chlapci, to vám bola jedným slovom slaninka! Ešte mi po nej slávnostne vytrubujú v bruchu samé intrády.“
„Aká slaninka?“
„No, aká. Taká! Pri lese vám orie taký chlpáň, vieme, mal ju so sebou na obed a voňala vám ako neviem čo. A tak nebolo dlhých rečí, a slaninka, poď ku mne! Zahryzol som ju práve pod krkom, chachá!“
A Štetka sa zas chytal za boky, div že ho niekde nepohltil ohnivý kotol.
Ale počúva vedľa tatko Lucifer, počúva ten ich a fúzy sa mu naježili. Schmatol plamenný karabáč, švihol ním prudko, až sa peklo zachvelo a dookola utíchol pustý smiech. A tatko vraví:
„Ej, Štetka, je ten Bradánek úbožiak, toho si mu nemal robiť! Aby si vedel, teraz pôjdeš a budeš mu za to rok slúžiť.“
A zas ten karabáč divoko švihol. V pekle nastalo utíšenie a Štetku prešiel na mieste smiech. Ani nemukol a von.
U Bradánkovcov boli zatiaľ po obede a ešte v samom zmätku, kto len mohol tú slaninu vyčuchať, keď tu vstúpi do izby chlap ako jedľa a hneď sa pýta:
„Veľa šťastia, pantatko! Čo, nevzali by ste ma do služby? Už by som sa nerád niekde potkýnal.“
Sedliak zodvihol oči:
„Že do služby? A ako ti vravia?“
„Fikmik,“ vraví Štetka.
„No, aj meno. Lenže do služby, chlapče, to u nás nepôjde. Tak vysoko nám hlava nesiaha. Aby si vedel, u nás máme zvyčajne na jedenie misu sliepčieho kvoku a k tomu knedle z červotoča. To by si sa veľmi neoblizoval.“
„Ale, pantato,“ prihováral sa Fikmik, „vyschne blato, bude leto. Keď na to príde, budem slúžiť aj zadarmo. Len ma tu nechajte, však nepohoríte!“ Bradánek sa chvíľu kýval sem a tam, až slovo k slovu, vraví:
„No čo, mama, skúsime to? Tak si, chlapče, ten uzlík niekam hoď! Aby sa ti to u nás v zdraví roztrhalo.“
Fikmik, ako sa teraz stále volal, veselo pohodil hlavou a zostal tu na chalupe.
Na druhý deň Bradánek vraví:
„Pôjdeme do lesa po drevo. Mám tam pár kusov, aby napokon nezhnili.“
Fikmik v behu pripravil kone a voz a išli. Práca bola ukrutná. Ale sedliak sa len divil, nemusel ani rukou pohnúť, paholok len fik, a už je drevo na voze. Mohlo byť ako hrom. A zas mik, už je tam druhé, tretie, hral sa s tým ako s panáčikmi, na moju milú. Bradánek nestačil pozerať.
„Tak dosť, teraz pôjdeme.“
„Ale čo by vás, pantato, napadlo! Fúra ešte nie je plná.“
„Však vraj, kone by viac neutiahli.“
Ale chlap len fik, mik, gúľa vám nové kláty, voz bol takmer vrchovatý. Sedliakovi mohli oči vypadnúť.
„Tak, a teraz si sadnite.“
Obaja sa vyhupli, milý Fikmik len švihol a mal to niekto vidieť! Kone práve vzlietli a jeden let, cez polia a hory im to fičí. Bradánek si držal hlavu, aby ju nestratil. V minúte boli na dvore, práve zazvonilo v dedine na poludnie. Fikmik vypriahol, v cvale zložil drevo a v izbe vraví:
„Tak, gazdiná, ideme na obed.“
Tá vysypala na misu zemiakov, a nech si každý tvarohom pomastí. Fikmik vyvalil oči:
„Čo, toto? Ja chcem mäso!“
„Ju, panáčik, u nás nie je len povedať mäso a tancuj, bosý! To si si mal vybrať niekde na panskom.“
A že mäso nemá.
„Ale, mamička, čo budete vravieť ..... nemám,“ krútil sa Fikmik. „V komore máte mäsa, klobás, len skočiť.“
„A kde by sa tam vyliahlo?“
Ale ako pre meno išla a na moju pravdu! Komora vám plná údeného, múky, hrachu, nač si len pomyslí, až sa jej z toho všetkého zatočila hlava. A u Bradánkovcov jedli, mohli sa udusiť.
O malú chvíľu si sedliak spomenul:
„Aby som išiel na trh po nejakú sviňku. Je to u nás ako vymetené. Nikde nič.“
„Ale to ja pôjdem s vami, aby vám nebolo smutno,“ pritočil sa Fikmik.
A tak šli. Idú, idú už dlho a mesto sa stále neráči objaviť. Bradánka už pichalo v kolenách.
„Takto bude po trhu! Čo to? Veď je cesta ako večná? Inokedy som tam za hodinku.“
„A vravím, nezmýlili ste si koľaj? Viete čo, chvíľu si odpočinieme, a nech trh chrní! Ja mám taký pískot, len zapískam a uvidíte.“
Ani nečakal na slovo a Fikmik pískol, až to v ušiach zaľahlo. A ľudkovia, vtom sa im ženie do lona sviňka ako na povel, a ku všetkému za ňou dvanásť prasiatok ako ružových detičiek. Rany Matejove! Bradánek zostal na mieste vyjavený.
„Je toto darček do pančuchy!“ smial sa Fikmik. „Hľa, nielen sviňka, ale hneď čriedka prasiatok s ňou. No, hovorte predsa, pantato, niečo!“
Ten len koktal:
„No, dobre, ale kto vie, čie sú! Aby som potom nemal nejaké zbytočné starosti.“
„Ale nič vy sa nebojte, aké strachy! Kto sa bojí, tomu sa straky vysmejú na vŕbe a vrany ho roznesú po mäkotách. A tak aké ďalšie ostýchavé reči.“ Veselo vyskočili a všetko sa valí domov. Práve malá povodeň.
Mama mala teraz v chalupe zhon. Ružové detičky chová a len sa medzi nimi batolí celý deň. Oko plné veselých plamienkov.
No, Fikmik ešte dlho robil u Bradánkovcov divy. Za ten kúsok slaniny div že im nenatriasol zlatých hviezdičiek z neba.
Až pomaly začalo v chalupe svitať. Ľudkovia, čo je toto za kamaráta! To sa ani veriť nechce!
V neďalekom háji bol zámok, býval tam pán, ale lakomec z celého sveta vyhlásený, lakomstvo mu osedlalo dušu. Najradšej by videl, aby slnko svietilo len do jeho záhrad a slávici sa klaňali len jeho pivonkám, skrátka, nežičil ani tomuto drotárovi na dlani chlp. A aký div, že sa u neho ani ten pastierik kale neohrial, a preč! A tak sa ten pán v behu dozvedel, akého majú u Bradánkovcov chlapa. Hneď v ňom všetko poskočilo, toho musím, musím dostať k nám. I odkazuje na mieste do chalupy:
„Čo, vravím, susede milý, mám toľko polí, nepožičali by ste mi na chvíľu svojho čeľadníka?“
Toto počuť, Bradánek bol práve na koni. A akéže požičky? Nech si ho tam nechá aj navždy. Ešte mu poďakujem. A tak vraví:
„Počúvaj, chlapče, tamten zámocký pán mi o teba odkazuje, takému je ťažko odmietnuť. Pane, ten by nám už vypil krv! Konečne povedané, začuješ tam inú pesničku, než aká panuje na chalupe. Je to zámok!“
Fikmikovi pomaly dochádzal rok a bolo mu jedno, kde dosluhuje. Prišiel tam a pán si ho hneď lačne obzrel.
„Vraj, počul som, aký si ty chlap. Potrebujem do večera vymlátiť stodolu.“
„Ale aj dve! To je u nás fik, mik a bude hotovo.“
A aj bolo. Kým sa kto nazdal, milá stodola je načisto. Lenže čo teraz Fikmik urobil? Obilie všetko naložil a fr s ním k Bradánkovi. Pán pozrie, všetko sa v ňom splašilo. Prešiel chlapa očami ako pilníkom.
„Čo ty toto! Aby si na mieste puk!“ A býkovec v ruke, už sa ženie, len ho zasadiť.
Ale Fikmik sa naježil, otvoril na neho hubu ako pes a vraví:
„Bradánkovi slúžim, k tomu aj túžim. Vyjednané!“
Pán videl, za rozbitým pohárom márne plakať, prešla ho ďalej chuť. Býkovec zastrčil do čižmy, kto vie, aký pekelník sa nám tu vyliahol!
Bol práve posledný deň služby, Fikmik sa chcel ešte naposledy previezť. Kedy sa mu to stane na kniežacom koni! Vyviedol zo stajne Blesk, trošku ho potľapkal, a už je v prachu. Ani nevídané. Kniežací hostia všetci pozerajú, až sa začali smiať:
„Vidíš, chváliš sa, že niet jazdca nad teba. Myslím, že by si sa nemohol s čeľadníkom merať.“
Ej, to bolo slovo do živého! Pán sa až zakohútil. A len čo Fikmik o chvíľu tu, ako sviečka stojac na koni, vraví jemu:
„Čože, kazbundík, azda nemyslíš, že predbehneš pána? Poď, skúsime ťa!“
Fikmik len pohodil bradou, a už boli obaja v sedle. Kone sa im rozletele ako bláznivé. Ale kdeže Fikmikov Blesk! Čoskoro bol na desať honov vpredu. „Však ja ti neustúpim, aj keby to košeľu stálo,“ myslí si pán a len do koňa praží, až cucky lietajú. Hľa, už je Bleskovi v pätách!
V tom sa im otvorila ako brána, a obaja v cvale hup tam. A ono vám to bolo čierne peklo. Tam sa Fikmik až vtedy ukazoval! Letí, letí, pán za ním, ale teraz huš! a milý knieža sa gúľa ako zemiak. Čerti sa mohli uplácať. Vítajú Štetku, pazúry mu tlačia:
„Ej, ej, veď si ty náš chlap!“
A ešte dnes, ak chcú mať v pekle divadlo, musí zámocký pán so Štetkou na preteky. Nechali si ho tam na všetko.