Obr a František

Kde bolo, tam bolo, žil v jednej chalúpke pod horami správny chlapík menom František. Ten František rád cestoval, obzvlášť v zime a zásadne do hôr. Leto príliš rád nemal, bolo mu vždy horúco ako psovi, a preto bol v lete najradšej v pivnici pod svojou chalúpkou. Keď začalo fúkať od strnísk a žltnúť lístie na stromoch, ožíval. Vždy si pripravil zásobu dreva na zimu, objednal fúru uhlia, aby mal vo veľkých mrazoch čím prikúriť. Keď sa postaral o kúrenie, skontroloval, či má dosť lopát na odhŕňanie snehu, urobil si nové snežnice a sánky, tie staré vždy predal, kúpil si nové lyže a snowboard, tie staré si nechal ako rezervné a tešil sa na prvé vločky. Len čo napadol prvý sneh, vydával sa Franta pravidelne do hôr, každý rok ich prešiel krížom-krážom. Ostatní vedeli, že Franta pozná hory ako svoje topánky a že sa v nich suverénne pohybuje, aj keď sa zúria živly tak, že by psa nevyhnal. A tak keď sa niekto v horách stratil, šli za Frantom, či by ho nenašiel. Fanda vždy ochotne vyrazil a väčšinou zblúdilca našiel.
Postupom rokov však začínalo snehu ubúdať, mrazy už neboli mrazy, ale iba mrazíky, a tak to Františka v domácich horách nebavilo. Povedal si, že pôjde do sveta. Kam by šiel inam, ak nie smerom na sever a do miest, kde počul o veľkých horách plných snehu a mrazoch, až reč zamŕzala. Zobral teda novú zimnú výbavu a vyrazil. Po dvoch mesiacoch putovania stanul pred horami. Tie boli. Vysoké špicaté vrcholky sa skoro dotýkali oblohy a sneh na nich sa len ligotal.
Fanda si zaobstaral mapku týchto hôr a nedočkavo sa do nich vydal. Veľmi sa mu v tých horách páčilo. Sem-tam zašiel do nejakej horskej osady. Ľudia tu boli príjemní, však ako správni horali bývajú. V každej osade bolo možné niekde prenocovať, vysušiť sa a doplniť zásoby. Je samozrejmé, že za podobné služby Franta ako správny horal platil, nie peniazmi, ale prácou. Tu nasekal drevo, tam odpratal sneh alebo nanosil vodu či uhlie. Najradšej mal, keď dostal za úlohu niečo doniesť na nejakú horskú chatu.
Počas svojich ciest sa dopočul, že v horách žije niekoľko obrov, ktorí sú takí obrovskí, že aj tie najväčšie kopce sú pre nich menšie pahorky. Fanda tomu veľmi neveril, až raz: Pri jednej zo svojich túr sa blížil k osade, mrzlo, až praskalo, slnko svietilo a Franta sa tešil, že sa v osade trochu zohreje. Začalo trochu pofukovať, a tak Franta hľadal v batohu čiapku a vidí, že tam nemá zvyšok jedla, čo mal so sebou, hovorí si:
„To som blázon, tamto za kopcom som to určite mal, veď som tam desiatoval, deravý batoh nemám, azda len že som to tam nechal.“ a šiel späť. Na mieste, kde desiatoval, okrem udupaného snehu nič nebolo. Bol z toho jeleň. Nakoniec nad tým mávol rukou s tým, že v osade v doline doplní zásoby. Osada, kam smeroval, bola zo všetkých strán zovretá horami, žiadny priesmyk tam nikde nebol a jej obyvatelia, nech šli kam šli, vždy len do kopca.
Fanda s eleganciou sebe vlastnou zišiel do osady a hneď zamieril do hostinca. Trošku ho prekvapilo, že tam bol sám, ale bolo tam príjemne teplo a Fanda sa tešil na jedlo. Hostinský mu na jeho želanie vraví:
„Panáčik, ja tu nemám nič na jedenie a pivo tiež nemám. Tu sa môžeš zohriať, vyspať, umyť a inak nič.“ František sa na neho dosť nahnevane oboril:
„Čo ste to za hostinec, keď nemáte jedlo ani pitie?! Tak mi aspoň povedzte, kde tu môžem kúpiť niečo pod zub?“ Na to sa hostinský smutne usmial a vraví:
„Jój, vy musíte byť poriadne zďaleka, keď neviete o našich trápeniach. Táto dolina je začarovaná či čo. Všetky potraviny, ak sa sem dostanú, okamžite zmiznú bez stopy. Všetci obyvatelia chodia jesť do osady tamto za ten kopec. Už sme si na to zvykli, stačí nám jesť raz za dva dni.“
Franta krútil nad týmto zvláštnym oznámením hlavou a pýtal sa, prečo sa teda všetci niekam nepresťahujú. Hostinský mu vysvetlil, že si všetci vo svojich domovoch zvykli a páči sa im tu, až na to jedlo, a ten problém je tu len pár rokov. Predtým mali vraj na námestí takú zvláštnu kašňu, v ktorej bolo, čo si kto zaželal na jedenie a pitie, podľa ľubovôle, potom sa kašňa jedného dňa stratila. Viac o tom vraj vie ich kronikár Pierko, ktorý tú stratu objavil. Frantu premohla zvedavosť, a tak sa za Pierkom vybral.
Pierko Frantu privítal, prikládol do kachlí a začal rozprávať, ako pred šiestimi rokmi bola v zime veľká snehová kalamita. Snehu napadlo až po strechy a dva dni nebolo možné vôbec vystrčiť nos z domu, pretože sa čerti ženili. Keď sa trošku vyjasnilo, vybral sa Pierko na námestie ku kašni po nejaké jedlo a pitie. Nemohol ju však nájsť, najprv si myslel, že zapadla snehom, a tak ju chcel vyhrabať. Prehrabal celé námestie, ale márne. Všetci obyvatelia nakoniec hľadali kašňu po celej osade, ale po nej sa zľahla zem. Pierko si však všimol asi dva metre dlhé a meter široké miesta, kde bolo menej snehu a bol akoby udupaný. Po pár dňoch, keď mu tá stratená kašňa ležala v hlave, si uvedomil, že udupané miesta sa pravidelne striedali a prichádzali tamto od toho kopca, za ktorým nie sú žiadne osady ani chaty, a vraj v tých končinách žijú obri. Pierko svoje rozprávanie uzavrel s tým, že verí, že kašňu im zobral nejaký obr.
František sa rozmyslel a vraví:
„Tu sa tak či tak nezdržím a o tých obroch som už niekoľkokrát počul, pôjdem sa po nich pozrieť, keď natrafím na kašňu, dám Vám vedieť, a ak nie, tak sa už neozvem, nakoniec čo tu.“
Pierko ešte zaviedol Frantu na radnicu, kde mu starosta zaželal veľa zdaru a dal mu peknú výstroj a výzbroj. Franta sa teda vybral do susednej osady najesť sa a nakúpiť nejaké jedlo na cestu. Začarovanú dolinu obišiel a vydal sa smerom, kde vraj žijú obri.
Putoval pustými krásnymi miestami, po obroch ani vidu ani slychu, po kašni akoby ju zmietol. Počasie mu však prialo a Franta bol vo svojom živle. Až sa raz počasie pokazilo, začalo snežiť, hmla, fúkalo, mrzlo a Fanda horúčkovito hľadal, kde by sa utáboril. Nemohol však nájsť vhodné miesto. Po dlhom čase, keď už bol naozaj grogy, zrazu objavil takú horskú zrubovú chatu pre pocestných, bolo mu divné, kde sa v tejto pustatine vzala, ale bol rád, že sa k nej trafil. Vošiel dovnútra a tam ako má byť pripravené kachle, stačilo len podpáliť, aj nejaké jedlo tam bolo a Franta v zrube zostal, aby prečkal to nečasie. Za chvíľku sa zrubom rozlialo príjemné teplo, Franta si dal sušiť veci, najedol sa a až teraz si všimol zvláštny nápis na dverách, stálo tam „Kto si sa tu zohrial, najedol a napil, dbaj na to, aby si všetko uviedol do stavu, ako si to tu našiel, inak neujdeš z hôr živý.“ Franta sa tomu veľmi čudoval, správny horal totiž v takomto zrube pripraví všetko tak, aby sa druhý mohol rýchlo zohriať a najesť. Preto František na varovanie nedbal a keď odchádzal, pripravil kachle, len ich zapáliť, v zrube upratal a nechal tu nejaké jedlo.
Hodinu po tom, čo odišiel zo zrubu, začal padať mokrý ťažký sneh a cesta zaviedla mokrého Frantu do doliny, z ktorej by sa dalo krásne vystúpiť po svahu nahor, ale Franta si zvolil cestu po strmom kamenistom poli, pretože vedel, že môže v tomto počasí spadnúť lavína a všetky svahy do doliny boli pre lavínu ako stvorené. Naozaj. Franta bol v polovici kamenistého svahu, keď sa zem úplne otriasla a zo všetkých svahov zišli lavíny do doliny, kde ešte pred chvíľou stál.
Za kopcom Franta uvidel obra. Ten bol však obrovský, až sa Franta strašne zľakol. A obr hneď po ňom, že ho rozšliape. Franta tak-tak uhol a vtlačil sa do štrbiny medzi skalami, kam sa obr, taký obrovský, nemohol dostať. Obr bol na Františka evidentne rozzúrený a vraví:
„Tak tu ťa mám ty jeden správny horal, tým, ako si v zrube všetko pripravil, si si vypýtal smrť.“ Franta videl, že je zle.
Bolo mu jasné, že musí obra preľstiť, ak chce vyviaznuť z tejto šlamastiky. Vraví teda obrovi:
„Zdá sa mi, že si prevádzkovateľ toho čudného zrubu.“
„To teda som a mám ich viac.“ na to obr.
„O obroch v horách som počul, že chránia ľudí, skrátka, že sú to dobrí obri. Zdá sa mi, že som narazil na nejakú výnimku. Ty si zrejme hlúpy obr, ktorý nič nedokáže, len škodiť a ťaží z toho, aký je veľký.“ Obr nahnevane vraví:
„Za toto ťa naozaj zabijem!“ Franta ešte hovoril:
„Poď súťažiť, ak ja dokážem to, čo ty nie, tak môžem ísť, a ak nie, tak ma môžeš rozšliapnuť.“ Obr súhlasil, s tým, že sa aspoň pobaví. František vyliezol zo štrbiny a vraví obrovi, nech sleduje, že on vymačká z kúska kameňa modrú vodu. A tak hneď aj urobil. Mal totiž úplne premočené modré rukavice, z ktorých púšťala farba, a ako kameň mačkal, modrá voda z rukavíc kvapkala na biely sneh. Obr na to pozeral ako vyoraná myš, ale to isté nedokázal, vždy len kameň rozdrvil.
Obr Františka prepustil a zrazu sa rozplakal, tiekli mu slzy ako malé rybníky a pre seba si frflal:
„Ja som naozaj neschopný a hlúpy obr. Zabijem sa a bude to. Stále len škodím, aj keď by som chcel pomáhať.“
Frantovi to prišlo ľúto a vraví:
„Hej, snáď nebude tak zle, veď si tiež horal a horali plačú len vtedy, keď im ostrý vietor šľahá do očí. Možno by som ti mohol pomôcť. A že som na teba pustil bandurskú, to inak nešlo, bál som sa, že ma naozaj rozšliapneš.“
Obr prestal plakať, potiahol nosom, až sa zahrmelo, a uctivo vraví:
„Tak? To budeš určite Franta. Ja som Bonifác a o tebe som počul, že si najlepší horal, akého kedy naše hory nosili.“ Franta sa začervenal a len tak zabručal:
„Nhoe, beo, snd, Bk.“
Ale Bonifác pokračoval:
„Mne nie je pomoci, keď som bol malý, nič som sa nechcel o horách učiť, pretože obri to nepotrebujú, nemôže sa im v horách nič stať, tak ani poriadne neviem, ako pomáhať, a navyše mám na svedomí troch horolezcov. Ako mladý som z hlúposti a rozpustilosti zhodil lavínu a oni tam zahynuli. Potom som chcel mať ako ostatní obri zrub, kde by sa horali zohriali a najedli, aby som to odčinil, pretože ma trápilo svedomie a nikto z obrov sa so mnou nebavil. Tak som zruby postavil, ale pretože neviem variť, tak som v jednej osade ukradol takú čarovnú kašňu a ukázal na tú dedinu, kde im chýba.“
„Ja viem,“ povedal Franta „myslel si to celkom dobre, lenže v tej osade teraz nemajú čo jesť.“
Obr sa znovu rozplakal.
„No vidíš, nie je mi pomoci!“
„Ale je, musíš to všetko napraviť, ak chceš, ja ti poviem ako, ale hlavne už nerev a počúvaj. Kašňu vrátiš a v osade sa ospravedlníš ..... budú ti zrejme nadávať, ale musíš to vydržať a ponúkni im, že svoje previnenie odčiníš prácou. Napríklad odpratávaním snehu alebo im vybuduješ proti ..... lavínové zátarasy. Ďalej, žiadny správny horal z toho tvojho zrubu neodíde, bez toho, aby ho pripravil pre iného, ako najlepšie vie a dokáže. To je správny ..... tak to má byť a ty, ak chceš, môžeš to len dovylepšiť po tom, kto už nič nemal. Na tento účel sa v kašni vždy jedlo nájde. Začni sa učiť o horách z kníh aj od skúsených horalov, Keď to všetko splníš a dokážeš, ostatní obri sa s tebou začnú baviť, ale nemysli si, že to bude hneď, bude to trvať dlho, musíš mať trpezlivosť, aby ti ostatní zasa začali veriť.“ Bonifác Frantovi sľúbil, že sa bude riadiť jeho radami, a skutočne to dodržal. Nemal to jednoduché, dôvera sa vždy ľahšie stráca, než nadobúda.
Bonifác to však po dvoch rokoch dokázal a nebolo obetavejšieho a múdrejšieho horského obra. A František. Ak nepomrel, tak chodí niekde po svete po horách, keď ho stretnete, počúvajte ho a snažte sa od neho niečo priučiť. Nebojte sa, spoznáte ho hneď.