Sedem strážcov

O vzniku hradu a mestečka Sovinec na Rýmarovsku sa hovorí, že od roku 1318 patrila krajina okolo vtedajšej Křížovej rytierovi Vokovi, synovi moravského zemského komorníka Pavla, a ten dal postaviť pevnú tvrdzu s vežou a hradbami. Samotný názov Sovinec sa potom prvýkrát spomína v roku 1353. Obec rovnakého mena sa môže pýšiť starobylou pečaťou z prvej polovice pätnásteho storočia, ktorá je pravdepodobne vôbec najstaršou pečaťou s nápisom nie latinským, ale v slovanskom jazyku. Stojí na nej napísané: Peczet miesteczka Sowyncze, čo poukazuje aj na pôvodné slovanské obyvateľstvo týchto končín. Hrad Sovinec sa stal baštou českých pánov proti kolonizácii a preslávil sa aj ako významná husitská tvrdza; jeho držiteľom bol starý moravský rod s prímenom „zo Sovinca“. Po bitke na Bielej hore sa však hradu aj panstva zmocnil rád nemeckých rytierov, jeho pričinením došlo k pónemčeniu kraja. Tento bojovný rád sídlil na hrade Sovinec v tridsaťročnej vojne, keď hrad obliehali Švédi, ako pripomína naša povesť .....
Už niekoľko týždňov obliehali Švédi hrad Sovinec, mnoho švédskych vojakov našlo smrť pod hradnými hradbami, ale všetko bez výsledku. Hrad bol pevný a cisárski sa bránili húževnato.
„Azda by bolo najlepšie odtiahnuť,“ ozývali sa hlasy medzi švédskymi dôstojníkmi. „Hrad aj tak nikdy nedobudneme.“
Ale ich veliteľ nemienil ustúpiť.
„Nestrácajte odvahu!“ prehováral ich. „Ak nedobudneme hrad silou, tak jeho posádku vyhladujeme. Veď je nemožné, aby mali toľko zásob potravín. Už teraz im musí chýbať strelivo a zajtra vyvesia biely prapor a pošlú parlamentárov prosiť o súdok pitnej vody a bochník chleba.“
Zdalo sa, že skúsený veliteľ má pravdu. Hneď zrána druhého dňa sa totiž otvorila brána Sovinca a z hradu vyšli s bielym praporom nad hlavami traja vyjednávači.
„Čo som hovoril?“ pochvaľoval si švédsky veliteľ, rád, že márne obliehanie skončí a obrancovia vydajú pevnosť bez boja. „Priveďte ich ku mne so všetkými poctami, aké patria statočnému protivníkovi!“ prikázal veľkodušne.
Ale mýlil sa. Pravda, vyslanci prišli z hradu s bielym praporom, nie však, aby sa podrobili.
Hlavný z nich sa pred generálom uklonil a spustil:
„Vaša Excelencia! Rád nemeckých rytierov, ktorému patrí hrad Sovinec, nás vysiela, aby sme Vás so všetkou úctou požiadali o jeden deň prímeria.“
„Deň prímeria .....?“ zašumelo medzi švédskymi dôstojníkmi.
„Áno, o jeden deň prímeria. Na zajtrajšok totiž pripadajú narodeniny nášho hajtmana, pána z Lichtensteinu, a posádka hradu by chcela na jeho počesť usporiadať veľkú hostinu.“
Švédski dôstojníci civeli na parlamentárov neveriacky.
„Čože?“ vykríkol generál, lebo ani on sa nemohol v prvej chvíli spamätať. Hneď však skrotil svoje vzrušenie a povedal, akoby to bolo samozrejmé:
„Ale samozrejme, to je skutočný dôvod na zastavenie paľby, musíme predsa ctiť aj svojich nepriateľov! Odkážte pánovi hajtmanovi moje osobné blahoželanie k narodeninám a aj môj súhlas, aby sa zajtra od východu slnka do západu vyhlásil pokoj zbraní.“
Vyslanci sa opäť uklonili a dôstojne odišli.
Druhého dňa skutočne od rána znela cez hradby obliehaného hradu hudba a spev. Švédi vo svojom tábore nemohli tie zvuky veselého hodovania nepočuť a veľmi sa preto mrzeli.
„Och, však ich čoskoro prejde smiech, keď nebudú mať čo do úst!“ zahrozil nejeden zo švédskych vojakov smerom k hradbám.
Avšak čo sa nestalo! Ešte než slnko kleslo k obzoru, vyšli opäť z brány hradu Sovinec títo traja vyjednávači a priniesli švédskemu generálovi striebornú misu s chutnou srnčou pečienkou a krígeľ vína.
„Pán hajtman sa dáva odporúčať a ako vďaku za želanie k narodeninám si dovoľuje ponúknuť Vašej Excelencii aspoň sústo zo slávnostnej hostiny,“ odkázali uctivo, uklonili sa a vrátili sa do hradu.
Slnko práve zapadalo a švédsky veliteľ sa chvel od zlosti nad takou drzosťou. Ale keďže pečienka tak krásne voňala, neodolal a ochutnal. Hneď však mrštil mäsom o zem.
„Je čerstvé!“ kričal na nechápavých dôstojníkov. „Museli ten kus uloviť len včera. Ale ako, keď ich obliehame toľko týždňov?“
Márne Švédi rozmýšľali a lámali si hlavy, túto záhadu nerozlúštili. Nakoniec si povedali, že obrancovia hradu musia mať spolky s diablom, ktorý ich zásobuje jedlom a pitím. A pretože s diablom je zbytočné púšťať sa do sporu, chystali sa od Sovinca odtiahnuť.
Práve tej noci pred odchodom priviedli švédske hliadky do štábu akéhosi muža z mestečka.
„Domáha sa vypočutia u generála,“ hlásili vojaci.
„Generál spí, nesmieme ho budiť,“ povedal dôstojník, ktorý mal službu pri veliteľskom stane. „Čo mu nesieš?“
„To môžem povedať iba a jedine jemu,“ vzpieral sa muž. „Ak ma nevypočuje, uškodíte sami sebe,“ dodal ešte.
Dôstojník bol v rozpakoch, či sa má opovážiť zobudiť veliteľa uprostred noci, ale už to ani nebolo treba. Generál začul ich rozhovor a vyšiel zo stanu.
„Chceš so mnou hovoriť? Kto si?“ obrátil sa na príchodzieho.
„Som kováč z mestečka,“ vypovedal muž. „Medzi ľuďmi sa hovorí, že zajtra mienite opustiť tábor a odtiahnuť. Nerobte to, pán generál, nenechávajte nás napospas cisárskym, budú sa na nás mstiť!“
„Viem,“ prikývol generál s povzdychom, „ale nemôžem konať inak. Hrad je nedobytný.“
„Preto som prišiel,“ vyhŕkol kováč. „Poznám cesty, ktorými sa posádka hradu zásobuje.“
„Naozaj?“ ožil generál, hneď bolo po ospalosti. „Hovor teda, hovor!“
A kováč hovoril. Prezradil generálovi, že z hradu vedie sedem ciest, sedem tajných podzemných chodieb, ktoré ústia v siedmich domčekoch v meste. Tam bývajú dôverníci cisárskych. Tí im zaobstarávajú potravu a strelivo.
„Tak je to teda!“ udrel sa generál do čela. „To by sme naozaj mohli obliehať Sovinec do skonania sveta!“
Hneď odvolal rozkaz na prípravu na odchod a ešte tej istej noci oných sedem domčekov obsadil a ich siedmich strážcov dal v putách odviesť.
To bol koniec cisárskych na Sovinci. Pravda, ešte sa nejaký čas bránili, ale keď im došlo strelivo a hlad im stisol hrdlá, museli sa chtiac-nechtiac vzdať. Hajtman Lichtenstein ponúkol Švédom kapituláciu a posádka vyšla so zástavami a za zvuku píšťal a bubnov z hradu do švédskeho zajatia.
To je všetko, čo je známe o dobytí Sovinca Švédmi pred viac ako tromi storočiami.
Aj potom to bol hrad silný a mocný, jeden z najväčších a najzachovalejších na Morave a v Sliezsku. Za bojov v druhej svetovej vojne však vyhorel. Panoráma jeho zrúcanín dodnes patrí neodmysliteľne ku rýmarovskej krajine.