Myška tulačka

Jedného zimného rána, keď celý dvor pokrýval biely sneh, sa zrazu objavili malé stopy. Zvieratká sa zišli a rozmýšľali, komu môžu patriť.
„Mééé nie sú,“ povedala koza Bělka.
„Ani moje,“ ozvala sa ovečka Kudrnka.
„Nie sú to stopy kuriatka?“ spýtal sa pes Alan. „Sú také maličké.“
Jazvečík Žulda začal stopu ovoniavať.
„Čo keby sme sa vydali po stope a našli toho, komu patrí?“ povedal. Bol to veľmi dobrý nápad. Žulda nasal pach a išiel. Všetky zvieratká za ním. Cestou sa k nim pridala Pipka, miestna škvrnitá sliepočka. Išli a išli, až ich stopy zaviedli k dvierkam do prasačieho chlievika.
„BUM, BUM,“ zabúchali na vrátka.
„Prasiatko Véna, si doma?“ spýtala sa Pipka.
„A kdeže inde by som bol,“ odpovedal. „Len poďte ďalej.“
Zvieratká vošli.
„Rád by som Vám niekoho predstavil,“ povedal Véna a ukázal smerom ku kútiku. Tam sa triasla od zimy malá sivá myška. Schúlená v sene sa pozerala na novoprichodených.
„Kto si?“ spýtal sa Žulda.
„Som myška.“
„A kde bývaš? Máš niekde domov?“ pýtali sa zvieratká.
„Teraz už nemám,“ odpovedala smutne. „Som dlho na ceste.“
„A kde všade si už bola?“ Zvieratká boli zvedavé. Všetci si sadli okolo myšky a tá rozprávala:
„Narodila som sa jedného dňa v kúte starej sýpky. Mala som mamičku, otecka a množstvo súrodencov. Boli sme šťastní. Ja s bratmi a sestrami som pobehovala vonku a večer sme sa zase všetci zišli. Rodičia nám rozprávali o tom, ako kedysi dávno cestovali z miesta na miesto. Mamička každé rozprávanie končila slovami: Všade dobre, doma najlepšie. Ale netušila som, čo tie slová znamenajú.
Začala som byť zvedavá na všetky miesta, o ktorých som počula, a rozhodla som sa, že aj ja budem cestovať. Naskočila som do prvého vagóna, ktorý išiel práve okolo. Vlak ma dovezol do veľkého mesta, kde sa to hemžilo ľuďmi a kde domy boli také vysoké, že som nahor nedovidela. Po ceste chodili automobily, ktoré trúbili TÚ, TÚ, a električky, ktoré robili CINK, CINK. Nebolo ťažké zohnať potravu, pretože smetné nádoby boli plné zvyškov jedla. Precestovala som mesto krížom-krážom, až ma kroky doviedli do prístavu, kde kotvili obrovské lode. Na jednu z nich som nastúpila. Plávala po vode a vlny okolo čľapkali. Všetko sa tak húpalo, až mi bolo zle. Na prvej zastávke som vystúpila a povedala som si, že loďou už nikdy nepoplávam. Ocitla som sa v novom meste, kde bolo ľudí ešte viac a kde domy boli oveľa vyššie. Dokonca som tam mala chvíľku aj jedného kamaráta, čo tiež cestoval, ale potom sa stratil. Začalo mi byť veľmi smutno, ako som bola sama. Ale keďže som nevedela, kde som, nemala som ani tušenie, kadiaľ sa dostanem domov. Začala som sa túlať uličkami a hľadať miesto, kde by som mohla hlavu zložiť. Odvšadiaľ ma vyháňali. Tak som sa rozhodla ísť stále za nosom a môj nos ma doviedol až k Vám.“
Jedným dychom dorozprávala myška svoj príbeh. Všetky prítomné zvieratká počúvali a obdivovali myšku za jej odvahu.
„Ty si vlastne taká tulačka,“ povedala Pipka. „Nechceš zostať u nás?“ napadlo ju.
„Veľmi rada,“ povedala šťastne myška. „Teraz som už konečne pochopila, čo znamená: Všade dobre, doma najlepšie. Bolo pekné cestovať, ale ešte krajšie je vrátiť sa domov.“
„Čo keby sme Ti dali meno Tulačka?“ spýtal sa Žulda.
A tak sa z myšky Tulačky stal ďalší člen veľkej zvieracej rodiny, ktorá si pokojne žila na jednom dvore.