Svet papradí ..... Svätojánska rozprávka

Počas svätojánskej noci sa jeden mládenec s dievčaťom nenápadne vzdialil od ohňa, okolo ktorého sa veselila mládež.
Keď spolu zmizli v nočnej tme, srdcia im začali silno biť. „Čo teraz budeme robiť?“ pýtalo sa plaché dievča. A len lesné ticho im bolo odpoveďou. .....
„pôjdeme hľadať kvet papradia!“ navrhol chlapec a vzrušením zadržal dych, pretože kvet papradia sa otvára len raz do roka počas svätojánskej noci, na krátky čas od večerných červánkov do ranného úsvitu. A kto ho nájde, toho vraj stretne šťastie.
„Poďme,“ zašepkalo dievča. Jeho hlas bol práve taký tichý ako tma tam v lese. Chytili sa za ruky a prelezali pod jelšovými konármi, ktoré boli sladko začervenané v žiari zapadajúceho slnka.
Potom sa rozdelili a išli ..... každý zvlášť ..... hľadať kvet papradia.
„Keď ho nájdem, zavolám Ťa,“ hovoril chlapec.
„A ak ho nenájdeš, dám Ti svoj!“ ozvalo sa dievča.
Tak zohnutí hľadali po hmate v lesnej tme a rozhŕňali papraď. Nachádzali tam svätojánske mušky a dávali si ich navzájom do dlaní ako diamantové kvapky.
Papraďový kvet však nikde nevideli. Kto vie ako a prečo sa to tak stalo, ale zohnutí nad krami už nehľadali kvet papradia, ale len ruky toho druhého. V rozpakoch stáli jeden pred druhým tak blízko, celkom blízko, že sa ich dych stretával a zrazu ..... div divúci ..... , keď sa ich pery k sebe priblížili, medzi nimi akoby rozkvitol papraďový kvet. Nevideli vtedy nič, len zatemnený trblet očí toho druhého a boli opojení akousi zázračnou vôňou, ktorá sa rodí len v blízkosti veľkého šťastia. Odkiaľ inak mohla prichádzať než z papraďového kvetu?
Boli akoby oslepení svojím šťastím. Nech sa pohli kamkoľvek, všade ich obklopovali voňavé konáre. Uvideli, že nielen kvet papradia, ale celý les je plný zázrakov.
Zázračný bol aj jelšový list, ktorý našli, keď sa v tej tme tisli jeden k druhému. Pri bozku ho rozdrvili svojimi perami. A horká sladká opojná vôňa im zostala na perách.
Šli stále ďalej a ďalej do lesa, až zablúdili v lesnom, plano rastúcom chmeli. Ich ruky sa pevne prepletli, aby sa mohli lepšie brániť dotieravým výhonkom, ktoré sa zachytávali ich šiat a vlasov. Ale čím viac sa bránili, tým viac sa do nich zaplietali. Ich ruky boli stále tesnejšie spletené, rovnako ako záludné zelené putá okolo nich. Tak zápasili s celým lesom, ktorý sa rozbesnil okolo nich v temnom opojení. Ale ako mohli títo milenci vedieť, že nežné chmeľové výhonky, ktoré samy o sebe nie sú schopné zdvihnúť sa zo zeme a môžu žiť, len keď sa niečoho pridržiavajú, sú neprekonateľné? O tom sa možno presvedčiť len počas svätojánskej noci!
Aby sa oslobodili zo zajatia chmeľu, opäť sa rozdelili.
A keď znovu začali hľadať jeden druhého, narážali na pichľavé jedľové ihličie, chladné ako ranná rosa, a mrzuto mlčali.
Svätojánska noc sa skončila a ranný chlad ich rozlúčil. A keď potom znovu vošli do lesa, ešte mrzutí po prvej hádke, už medzi ich perami nerozkvitol kvet papradia. Ten kvitne len raz počas svätojánskej noci, v tom krátkom čase medzi večerným súmrakom a ranným úsvitom.