Míša a zajačik

Váňa a Luisa mali vystúpiť na novoročnej slávnosti v materskej škole so svojou pesničkou. Pred slávnosťou svoje vystúpenie usilovne nacvičovali. Váňa spieval a Luisa hrala na klavír:
„Všetko, o čom sa ti tohto roku sníva v noci poslednej, ak si dobrý ..... dedo Mráz ti v novom roku vyplní.“
Keď pesničku vedeli, Luisa (staršia a rozumnejšia) zatelefonovala dedovi Mrázovi. Povedala mu, aké samostatné číslo si s Váňom pripravili na slávnosť, a oznámila mu aj, aké darčeky by si od deda Mráza priali.
Dedo Mráz vo svojej chalúpke ďaleko, ďaleko na severe práve spisoval, aké darčeky má priniesť deťom do miest a dedín. K tomu, čo si ktoré dieťa želalo, si tiež písal, ako sa ten chlapček alebo dievčatko učí, či je dobré a či si darček vôbec zaslúži.
Snehulienka pomáhala dedovi Mrázovi pripravovať nádielku. Podľa želania, ktoré telefonovala Luisa, pripravila pre Váňu plyšového medvedíka a pre Luisu zajačika s čokoládou.
Z krabíc a priehradok putovali v dedovej chalúpke na kopu k nádielke celé zástupy hračiek: malé slony, lopty, bábiky a vojačikovia, autíčka, vláčiky a lietadielka a ešte veľa iných krásnych hračiek.
Tých hračiek bolo obrovské vrece a také plné, že takmer praskalo vo švoch. Z diery trochu vykukovali práve darčeky pre Váňu a Luisu: plyšový medvedík a zajačik s čokoládou.
Pred chalúpku prihrmelo auto a dedovi Mrázovi sa ohlásil jeho šofér ..... Snehuliak. Dedo Mráz sa rozlúčil so Snehuliankou a prisadol na voz k hračkám. Snehuliak zatrúbil na klaksón a už sa voz aj s nádielkou rozbehol do kraja.
Ale beda, ako sa voz natriasal na hrboľatej ceste. Míša a zajačik vypadli z vreca do snehu. Dedo Mráz si to nevšimol. Míša a zajačik sa chceli teda vrátiť do chalúpky, ale nešlo to, pretože zajačik mal nožičky priviazané k čokoláde.
Navyše sa tu zrazu objavil zlý vlk. Bol hladný a chcel Míšu a zajačika zjesť. Ale presvedčil sa, že hračky sú z vaty a plyšu, takže nie sú na jedenie. Strhol teda aspoň zajačikovi krabicu, zjedol čokoládu a odbehol.
Teraz mal zajačik nohy voľné a mohol sa s Míšou vydať späť k chalúpke. Lenže obaja boli malí, v tom veľkom lese ešte nikdy neboli, a tak zablúdili. Od únavy už sotva nožičkami pletli a div že tam v noci od únavy nezamrzli.
Našťastie našla Míšu a zajačika v lese stará dobrá zajačica a priviedla ich späť do chalúpky. Boli úbožiaci už viac mŕtvi ako živí, takí boli premrznutí a zafúľaní. Snehulienka hneď ohriala horúcu vodu a oboch vykúpala.
Teraz boli vymydlení a čistí ako z cukru. Ale mokrí boli tak, že by sa dali vyžmýkať. Nebolo času nazvyš, ponáhľali sa k deťom, a tak Snehulienke neostalo nič iné, než ich zavesiť na šnúru nad kachle ako mokrú bielizeň.
Snehulienka pripevnila zajačikovi novú, ešte lepšiu čokoládu. Zapriahla do saní troch krásnych bielych jeleňov a nasadla do nich aj s Míšou a zajačikom. Skutočný živý medvedík sa chopil opráť a rozprávkový záprah sa rozbehol do mesta za Váňom a Luisou.
V meste zatiaľ deti v materskej škole pod novoročným stromčekom radostne obklopili deda Mráza a ten im zaspieval:
„Tu ma máte zase, rád som prišiel medzi vás ....
.... Iste, že ma všetci poznáte, som váš priateľ dedo Mráz.“
Odkiaľsi z oblohy sa zniesli oživené snehové vločky a zakrúžili okolo snehuliaka. Snehuliak sa v ich raji natriasal do tanca a tlieskal do rytmu hudby.
Váňa sa bál, že pesničku popletie, a zo strachu dokonca aj zo školy ušiel. Ale nakoniec sa zahanbil a povedal si, že keď dal slovo, tak spievať musí. Vrátil sa medzi deti a nakoniec zožal medzi deťmi veľký úspech so svojou pesničkou:
„Vyplní sa, uvidíš, o čom v tejto noci snívaš.
Sen sa iste stane skutkom, keď sa pekne snažíš.“
Po krásnej slávnosti sa dedo Mráz s deťmi rozlúčil:
K iným deťom musím s darmi, ďalej zas ma vedie krok.
Nech vám prinesie veľa šťastia a zdravia nový rok!
Na vežových hodinách odbilo 12, novoročná polnoc. Luisa spí v postieľke a tu zrazu spod jej periny vykukol zajačik a zavolal:
„Šťastný nový rok, deti!“
A vedľa spiaceho Váňu zamával medvedík labkou:
„Šťastný nový rok aj tebe.“