Klinček

Žila raz jedna kráľovná, ktorú Boh opustil a nedal jej žiadne dieťa. A tak chodievala každé ráno do záhrady a prosila Boha na nebesiach, aby jej zoslal synčeka alebo dcérku. Tu jedného rána zostúpil z nebies anjel a povedal jej:
„Budeš obdarená synčekom, ktorý bude mať čarovnú myseľ, čokoľvek si na svete bude priať, to sa splní.“
Kráľovná bežala oznámiť túto radostnú správu kráľovi. A keď prišiel jej čas, naozaj sa jej narodil synček a kráľ z neho mal veľkú radosť a pri krste mu určil kráľovské meno Vladan. Teraz chodila kráľovná každé ráno s dieťaťom do zvernice, kde sa umývala pri priezračnom prameni. Raz sa stalo, keď bol chlapec už trochu väčší, že jej ležal na kolenách a kráľovná zaspala. Tu prišiel starý kuchár, ktorý vedel, že dieťa má čarovnú myseľ, a ukradol ho, potom vzal kohúta, podrezal ho a jeho krvou potom zamazal kráľovnine šaty.
Dieťa odniesol na tajné miesto, kde ho odovzdal dojke, a potom bežal za kráľom žalovať na kráľovnú, že nechala úbohého chlapca roztrhať divou zverou. A keď kráľ uvidel krv na kráľovniných šatách, uveril tomu a tak sa veľmi nahneval, že dal postaviť temnú vežu, kam neprenikol ani slnečný, ani mesačný lúč, dal tam kráľovnú uvrhnúť a zamurovať. Podľa jeho rozhodnutia mala vo veži sedem rokov sedieť bez jedla a pitia a tak biedne zahynúť. Ale milosrdný Boh zoslal z neba dvoch anjelov v podobe bielych holúbkov, a tí k nej každý deň priletovali a nosili jej jedlo a pitie, kým tých sedem rokov neuplynulo.
Kuchár si medzitým pomyslel, že teraz má zázračné dieťa a že nebude dobré zostávať nablízku, lebo by ľahko mohol prísť do nešťastia, a odišiel teda zo zámku za chlapcom, ktorý medzitým povyrástol a už vedel rozprávať, a povedal mu:
„Prajte si krásny zámok so záhradou a všetko, čo k tomu patrí.“
A sotva to želanie z Vladanových úst vyšlo, stál tu krásny zámok, ako si ho bol zaželal. O nejaký čas mu kuchár zase povedal:
„Nie je dobré, že si stále sám, zaželaj si nejaké dievčatko, s ktorým by si sa mohol hrať.“
Vladan si to teda zaželal a ona stála zrazu pred ním, a bola taká krásna, že by to žiadny maliar nevymaľoval. Tak sa spolu hrali a mali sa zo srdca radi, a kuchár zatiaľ chodil na lov ako urodzený muž.
Raz kuchárovi prišlo na myseľ, že by si princ mohol raz zaželať byť zase pri svojom otcovi, a to by ho mohlo uvrhnúť do veľkých ťažkostí. Išiel teda za dievčaťom, vzal si ho nabok a povedal mu:
„Bohdanka, dnes v noci, keď Vladan zaspí, choď k jeho posteli a do srdca mu vraz tento nôž, a potom mi prines jeho srdce a jazyk; ak to neurobíš, tak sama stratíš svoj život.“
Kuchár odišiel preč, a keď na druhý deň zase prišiel a Bohdanka ten zlý čin ešte nebola vykonala, ale povedala mu:
„Prečo by som mala prelievať nevinnú krv?“
Tu jej kuchár odvetil:
„Ak to neurobíš, bude Ťa to stáť život.“
Keď odišiel, priniesla Bohdanka srnča, zabila ho, vzala jeho srdce aj jazyk, položila ich na tanier a povedala Vladanovi:
„Ľahni si do postele a prikry sa celý perinou!“
Tu vstúpil ten zloduch a pýtal sa:
„Kde je chlapcovo srdce a jazyk?“
Dievča mu podalo tanier, ale princ zo seba strhol perinu a povedal:
„Ty zloduchu, prečo si ma chcel zabiť? Teraz rozhodnem o Tvojom osude. Budeš navždy čiernym pudlom a okolo krku budeš nosiť zlatú reťaz, a budeš jesť žeravé uhlie, aby Ti krk plamene spaľovali.“
A sotva tie slová vyslovil, zmenil sa starec na čierneho pudla, na krku mal zlatú reťaz, z krbu zbieral žeravé uhlíky, prehĺtal ich a z krku mu vyrážali plamene. Nejaký čas ešte Vladan žil na zámku a myslel na svoju matku, či žije. Jedného dňa povedal Bohdanke:
„Chcel by som domov, pôjdeš so mnou, chcem sa postarať aj o Teba.“
„Je to ďaleká cesta,“ povedala dievčina, „a čo by som si počala v cudzej krajine, kde ma nikto nepozná?“
Pretože nemala vôľu odísť a on ju tu predsa len nechcel nechať, Vladan Bohdanku premenil na klinček a ten krásny kvet pri sebe uschoval.
A potom sa vydal preč, pudel musel chtiac-nechtiac s ním, putovali do rodnej krajiny. Nakoniec prišli k veži, kde kráľovná dosiaľ sedela v tme, a pretože tá veža bola veľmi vysoká, zaželal si Vladan rebrík, aby sa dostal hore. Vyšiel na vežu, pozrel sa dovnútra a zvolal:
„Milovaná mamička, pani kráľovná, ste ešte nažive, alebo ste už mŕtva?“
Tu kráľovná odpovedala:
„Ale ja som už jedla a som sýta.“, lebo si bola myslela, že to je niektorý z anjelov.
On odvetil:
„To som ja, Váš milovaný syn Vladan, ktorého divá zver vyrvala z Vašich kolien; ale ja som živý a zdravý a chcem Vás vyslobodiť.“
Zostúpil zase dolu a išiel k otcovi kráľovi a nechal sa u neho ohlásiť ako cudzí poľovník, či by mohol vstúpiť do jeho služieb. Kráľ súhlasil, že ak je tak dobre vyučený a dokáže obstarať zverinu, ktorá široko-ďaleko nijaká nie je, môže vstúpiť do jeho služieb. Tu povedal poľovník kráľovi, že mu zverinu, ktorú potrebuje na svoj kráľovský stôl, obstará.
Vladan dal poľovníkov celého kráľovstva zvolať a spolu s nimi sa vydal do lesa. Tam im prikázal utvoriť veľký kruh, ktorý bude na jednom konci otvorený, postavil sa doň a zaželal si. Čoskoro sa objavilo viac než dvesto kusov zveriny, ktorá bežala do kruhu, a poľovníci ju strieľali. Bolo to na šesťdesiat roľníckych povozov naložené, na kráľovský dvor privezené, konečne mohol kráľ zase raz na stôl podávať zverinu, lebo už to tak dlhé roky nebolo.
Kráľ mal veľkú radosť a prikázal, že druhého dňa bude s ním celá družina jesť na veľkej hostine, ktorú na ich počesť usporiada. Keď bolo všetko pripravené a spoločne za stolom sedeli, tu povedal kráľ Vladanovi:
„Pretože si nadmieru obratný, budeš sedieť vedľa mňa.“
Ale princ odpovedal:
„Pán kráľ, ďakujem za tú milosť, ale ja som len zlý poľovnícky učeň.“
Kráľ však trval na svojom:
„Ty budeš sedieť vedľa mňa.“, kým sa tak nestalo.
Keď si Vladan sadol na určené miesto, pomyslel na svoju matku a zaželal si, aby sa jeden z kráľových popredných služobníkov na ňu spýtal, ako sa jej asi darí, či ešte žije alebo už dávno zomrela.
Sotva si to zaželal, začal maršal hovoriť:
„Kráľovská Výsosť, my tu zažívame radosť, ale ako sa asi darí pani kráľovnej v tej veži, ešte žije alebo už dávno zahynula?“
Ale kráľ odvetil:
„Ona ma pripravila o môjho milovaného syna, divou zverou ho nechala roztrhať, nechcem o nej viac počuť.“
Tu sa Vladan postavil a povedal:
„Vážený pán otec, ona je ešte živá, a ja som Váš syn, divá zver ma neuchvátila, ale jeden zloduch, Váš služobník starý kuchár, keď som spal, ma z matkiných kolien odniesol a jej šaty kohútou krvou pošpinil.“
Potom Vladan schmatol čierneho psa so zlatým obojkom a povedal:
„Toto je ten darebák!“ a dal priniesť žeravé uhlíky, ktoré pes hltavo prehĺtal, až mu z hrdla plamene šľahali a hrdlo spaľovali.
Potom sa spýtal otca, či mu má vrátiť pôvodnú podobu, a zaželal si opäť kuchára a on pred nimi v okamihu stál vo svojej bielej zástere s nožom po boku. Keď ho kráľ uvidel, veľmi sa nahneval a prikázal, aby ho uvrhli do najtemnejšieho väzenia. A potom princ pokračoval:
„Otec, chcem Ti ukázať dievča, ktoré mi bolo milou priateľkou a keď ma mala pripraviť o život, neurobila to, ale svoje priateľstvo z hry zachovala.“
Kráľ prikývol, že ju rád pozná, a tu otvoril Vladan svoju kapsu a vytiahol klinček, postavil ho na kráľovský stôl, aby si ho kráľ prezrel.
„A teraz Ti ju ukážem v jej ľudskej podobe.“ povedal princ otcovi a zaželal si. Tu sa pred nimi objavila Bohdanka, krásna, až oči prechádzali.
Potom kráľ poslal služobníkov a komorné do veže, aby kráľovnú priviedli ku kráľovskému stolu. Ale keď kráľovná prišla k stolu, nič nezjedla, len povedala:
„“Milostivý a zľutovný Boh, ktorý ma v tej veži pri živote zachoval, ma čoskoro vyslobodí.“
Tu žila ešte tri dni a zomrela potom blažená, a keď bola pochovaná, tu priletelo tých dvoch holúbkov, ktorí jej do veže jedlo nosili a boli to Boží anjeli, a na jej hrob si sadli.
Kráľ nechal zločinného kuchára na kusy roztrhať, ale napriek tomu mu srdce drásal nevýslovný žiaľ a čoskoro nato zomrel. Princ sa oženil s Bohdankou, ktorú si bol ako kvet domov doniesol, a či ešte žijú, to je v rukách Božích.