Obor a Paleček

Jeden roľník mal syna, ktorý bol veľký práve ako palec, ani o kúsok väčší, a za niekoľko rokov nevyrástol ani o vlások. Raz chcel roľník vyjsť na pole orať, vtedy mu Paleček povedal:
„Tatko, ja chcem ísť s Vami.“
„Ty chceš ísť so mnou von?“ čudoval sa otec. „Zostaň tu, tam by si nebol na nič platný a aj by si sa mi mohol stratiť.“
Vtedy začal Paleček plakať, a pretože nedal pokoj, strčil ho teda otec do tašky a vzal so sebou. Vonku na poli ho vybral von a posadil ho do jednej čerstvej brázdy. Keď tam tak Paleček sedel, prichádzal z hory veľký obor.
„Vidíš tam toho veľkého bubáka?“ povedal otec a chcel drobca trochu postrašiť, aby bol nabudúce poslušný. „Príde a odnesie ťa.“
Ale obor urobil svojimi dlhými nohami sotva pár krokov a bol pri brázde. Chytil malého Palečka opatrne dvoma prstami a zdvihol ho do výšky, poobzeral si ho a odkráčal bez toho, aby povedal slovo, aj s Palečkom preč.
Otec tam ostal stáť, od prekvapenia nemohol vydať ani hlások a nemyslel si nič iné, než že dieťa navždy stratil a že ho už nikdy v živote neuvidí.
Ale ten obor zaniesol Palečka domov a dojčil ho zo svojho prsníka a Paleček začal, svete div sa, rásť a bol zrazu silný a veľký po spôsobe obrov.
Keď uplynuli dva roky, vyšiel starý obor s Palečkom do lesa, pretože ho chcel vyskúšať, a povedal:
„Vytiahni ten prút von.“
To už bol chlapec taký silný, že jeden mladý strom aj s koreňmi vytrhol zo zeme. Ale obor si pomyslel:
„To sa musí ešte zlepšiť.“
A vzal Palečka späť domov a dojčil ho ešte ďalšie dva roky. A keď ho zase chcel vyskúšať, či už zosilnel, vtedy Paleček vytrhol zo zeme jeden starý strom.
Ale to bolo starému obrovi ešte málo a dojčil Palečka ďalšie dva roky, a potom s ním zase vyšiel do lesa a povedal:
„Tak a teraz vytrhni poriadny prút.“
A tak mladík vytrhol mohutný dub zo zeme, až to zapraskalo, ako keby to bola hračka.
„No tak to by stačilo,“ povedal obor, „už si obrím spôsobom vyučený.“
A zaviedol Palečka späť na to pole, odkiaľ ho kedysi vzal.
Jeho otec stál za pluhom ako vtedy, Paleček šiel k nemu a zvolal:
„Pozri sa, otec, ako ti syn vyrástol na poriadneho chlapa.“
Roľník sa zľakol a povedal:
„Nie, ty nie si môj syn, ja ťa nechcem, choď preč.“
„Samozrejme, že som tvoj syn, nechaj ma pracovať, ja viem orať oveľa lepšie ako ty.“
„Nie, nie, ty nie si môj syn, ani orať nevieš, choď preč!“
Ale pretože sa toho obrovského chlapa bál, nechal pluh tak, odišiel kúsok a sadol si nabok na zem.
Tak chytil Paleček ten nástroj a rukami sa oňho oprel, ale tak silno, že sa pluh hlboko zaboril do zeme. Roľník sa na to nemohol pozerať a zavolal:
„Keď chceš orať, nesmieš na to tak tlačiť, to by bola práca nanič!“
Paleček teda vypriahol kone a ťahal pluh sám a povedal:
„Choď teraz domov, otec, a povedz matke, nech uvarí veľkú misu jedla, ja zatiaľ toto pole obídem.“
Tak šiel roľník domov a objednal u ženy to jedlo.
Paleček zatiaľ oral pole, dve jutrá veľké, celkom sám, a potom sa zapriahol do bráň a dvojitými bránami to pole zároveň vláčil.
Keď bol s prácou hotový, zašiel do lesa, vytrhol dva duby, hodil si ich na plecia a na to hore dozadu brány, pluh a potom ešte aj kone a to všetko niesol domov, ako by to bol len stoh slamy.
Keď prišiel na dvor, matka ho nespoznala a pýtala sa:
„Kto je ten strašný obrovský chlap?“
Roľník jej odvetil:
„To je náš syn.“
Ale ona povedala:
„Nie, to nemôže byť náš syn, ten by nikdy takto nevyrástol, bol to maličký chlapček.“
A zavolala na Palečka:
„Choď preč! My ťa nechceme!“
Paleček nepovedal nič, zaviedol kone do maštale, dal im ovos aj seno, ako im patrilo. A keď bol s tou prácou hotový, vošiel do izby, sadol si na lavicu a povedal:
„Matka, teraz mám veľký hlad, je jedlo hotové?“
Ona odvetila, že áno, a doniesla dve veľké, priam obrovské plné misy, ktorými by sa jej muž osem dní sýtil. Ale Paleček to zjedol sám za malú chvíľu a opýtal sa, či sa ešte bude niečo podávať.
„Nie,“ odvetila mu, „to bolo všetko, čo sme mali.“
„Ale to bolo len tak na chuť, ja potrebujem oveľa viac,“ povedal Paleček.
Matka sa neodvážila mu odporovať, vyšla von a nad oheň zavesila obrovský kotol, a keď bolo jedlo hotové, doniesla ho dnu.
„Konečne je tu niečo na zahryznutie!“ povedal Paleček a zjedol všetko, ale teraz už mal konečne dosť, hlad si utíšil.
Potom povedal:
„Otec, dobre vidím, že u Vás by som sa dosýta nenajedol, obstaraj mi poriadny železný kyj, taký silný, aby som ho cez kolená nezlomil, a ja sa vydám do sveta!“
Roľník sa zaradoval, zapriahol dva kone pred voz a išiel ku kováčovi po ten kyj, taký veľký a ťažký, že ho dva kone sotva utiahli.
Paleček ten kyj vzal a prelomil ho cez kolená ako tyčku od fazule napoly. Odhodil ho a povedal:
„Otec, toto si mi veľmi nepomohol, musíš zase zapriahnuť a silnejší kyj mi priviezť.“
Tak zapriahol roľník štyri kone a priviezol kyj, ktorý bol taký silný a ťažký, že ho štyri kone sotva utiahli.
Ale Paleček aj tento kyj zlomil cez koleno ako nič a povedal otcovi:
„Otec, toto si mi veľmi nepomohol, musíš zase zapriahnuť a silnejší kyj mi priviezť.“ (vtedy bolo železo asi ešte lacné ....)
Tak zapriahol roľník osem koní a priviezol jeden, ktorý bol taký veľký a ťažký, že ho osem koní malo čo ťahať.
Keď ho Paleček vzal do ruky, zase ho ľahko prelomil a povedal:
„Otec, vidím, že mi neviete urobiť ani poriadny kyj, aký potrebujem. No už tu dlhšie nezostanem!“
A tak sa Paleček vydal preč, a že sa bude vydávať za kováčskeho tovariša.
Prišiel do jednej dediny, kde býval kováč, ktorý bol veľký lakomec, žiadnemu človeku nič nedoprial a všetko chcel mať len pre seba. K tomu Paleček zašiel a pýtal sa ho, či by nepotreboval tovariša.
„Áno,“ povedal kováč a pomyslel si, že je to poriadny chlap a ten by si svoj chlieb iste zaslúžil.
A opýtal sa:
„Aký veľký plat si žiadaš?“
„Ja nechcem skoro nič,“ odvetil Paleček. „Len každých štrnásť dní, keď budete ostatných čeľadníkov vyplácať, dám Vám dve rany a Vy ich musíte zniesť.“
S tým bol ten lakomec zo srdca spokojný, myslel na to, koľko peňazí tým ušetrí.
Druhého rána chcel toho cudzieho tovariša najprv vyskúšať, ako však doniesol rozžeravenú tyč a onen prvú ranu urobil, vtedy sa železo do strán rozletelo a nákova sa zaborila do zeme tak hlboko, že ju von vybrať nemohli.
Vtedy sa ten lakomec rozzúril a povedal:
„Vieš čo? Teba ja nemôžem potrebovať, ty mlátiš tak hrubo. Čo som ti dlžný?“
Vtedy odvetil Paleček:
„Len ti dám malú ranu, nič viac nechcem!“
A zdvihol nohu a dal mu taký kopanec, že kováč preletel cez niekoľko fúr sena. Potom si vyhľadal Paleček tú najsilnejšiu železnú tyč, ktorá u kováča bola, chytil ju do ruky a odišiel preč.
Tak nejakú chvíľu ťahal po svete, až prišiel k nejakému poplužnému dvoru a opýtal sa správcu, či nepotrebuje nádvorníka.
„Áno,“ odvetil mu správca, „jedného by som potreboval, vyzeráš ako poriadny chlap, ktorý toho veľa zmôže. Aký ročný plat si žiadaš?“
A Paleček po svojom odvetil, že si neprajem žiadnu mzdu, ale každý rok mu chce dať tri rany a on ich musí strpieť. S tým bol správca spokojný, pretože to bol tiež človek lakomý.
Druhého rána, keď mali čeľadníci ísť po drevo, boli všetci už hore, Paleček však stále ležal v posteli. Vtedy naňho jeden zavolal:
„Vstávaj, je čas, ideme do lesa, musíš s nami!“
„Ale,“ povedal dosť hrubo a zaťato, „len choďte, ja sa vrátim späť skôr než vy všetci dohromady!“
Tak šli k správcovi a rozprávali mu, že ten nový čeľadník leží ešte v posteli a nechce ísť do lesa. Správca povedal, aby ho ešte raz zobudili a prikázali mu kone zapriahať.
Ale Paleček zase len odfrkol:
„Len choďte, ja sa vrátim skôr ako vy všetci dohromady!“
Potom ostal Paleček ležať ešte dve hodiny, potom konečne z periny vstal, ale najprv si doniesol z povaly dve merice hrachu, uvaril si kašu a v pokoji to všetko zjedol, a keď bol s tým dielom hotový, vyšiel von, zapriahol kone a išiel do lesa.
Neďaleko od lesa bola úvozová cesta, ktorou musel; prešiel teda vozom dopredu, potom kone zastavil, zišiel z voza, kúsok sa vrátil a tam z krovia a konárov stromov urobil cez cestu obrovskú hromadu, aby tade nemohol prejsť žiadny kôň.
Keď prišiel k lesu, stretol tých ostatných s plne naloženými vozmi, ako von z lesa vychádzajú, aby sa k domovu obrátili, a povedal im:
„No len si choďte, aj tak budem doma skôr ako vy!“
Potom popošiel kúsok do lesa, vytrhol v okamihu zo zeme dva obrovské stromy, hodil ich na voz a obrátil sa späť. Keď sa k tej hromade dostal, stáli tam tí druhí a nevedeli, ako sa cez tú prekážku dostať.
„Tak vidíte,“ povedal im Paleček, „keby ste so mnou boli ostali, rovnako rýchlo ako ja by ste sa domov vrátili a mohli ste ešte hodinu spať!“
Chcel ísť ďalej, ale jeho kone nedokázali cez tú prekážku prejsť, tak ich vypriahol, položil ich oba na voz, vzal sám do ruky oje a ťahal to všetko sám, a tak ľahko cez to prešiel, ako by bol voz len perím naložený. Keď bol na druhej strane, povedal tým druhým:
„Vidíte, ja som rýchlejšie cez ako vy.“
A išiel ďalej, a tí druhí tam ostali bezmocne stáť.
Na dvore vzal tie stromy do ruky, ukázal ich správcovi a povedal:
„Nie sú to krásne siahy dreva?“
Vtedy povedal správca svojej žene:
„Ten nový nádvorník je dobrý, síce dlho spal, ale je tu skôr ako všetci ostatní.“
Tak slúžil na tom dvore Paleček rok.
Keď ten rok uplynul a ostatní čeľadníci dostali svoju mzdu, vtedy si povedal, že je čas vybrať si svoju odmenu. Ale správca sa tých pohlavkov, ktoré mal dostať, desil a prosil ho neúnavne, že mu daruje, len čo si bude priať, že radšej bude on sám robiť čeľadníka a Paleček môže byť správcom.
„Nie!“ odvetil Paleček. „Ja sa nechcem stať správcom, ja som nádvorník a tým zostanem, ja chcem len dostať, čo bolo dohodnuté.“
Správca mu chcel dať, čo by si bol Paleček želal, ale nič to nepomohlo, na všetko mu čeľadník hovoril:
„Nie!“
Vtedy si nevedel správca pomôcť a žiadal si štrnásť dní odkladu, dúfal, že ho zatiaľ niečo napadne. A Paleček s tým odkladom súhlasil.
Správca povolal všetkých svojich pisárov, mali dať hlavy dokopy a niečo mu poradiť. Pisári dlho rozmýšľali a nakoniec mu povedali, že pred tým nádvorníkom si nikto nemôže byť istý životom, že dokáže zabiť človeka rovnako ako komára. Že mu má správca prikázať, aby do studne zostúpil a vyčistil ju, a keď bude dole, aby mu hodili na hlavu jeden z mlynských kameňov, čo opodiaľ ležali, a on iste už na denné svetlo nevyjde.
Tá rada sa správcovi zapáčila, a tak bolo Palečkovi nariadené, aby do studne zostúpil. Keď stál dolu na dne, privalili obrovský mlynský kameň a zvalili ho dole, a tak si mysleli, že ho ním zabili, ale Paleček z hlbiny zvolal:
„Odožente tie sliepky od studne preč, hrabú v piesku a hádžu mi dolu zrnká do očí, ja tu potom nevidím.“
Vtedy volal správca:
„Huš! Huš!“ ako keby sliepky odháňal.
Keď bol nádvorník s prácou hotový, vystúpil hore a povedal:
„Len sa pozrite, aký mám pekný náhrdelník!“ a bol to onen mlynský kameň, ktorý si okolo krku niesol.
Potom chcel Paleček zase svoju mzdu dostať, ale správca si opäť štrnásťdňový odklad vyprosil. Pisári sa opäť zišli a dali mu nakoniec takú radu, aby toho čeľadníka v noci do zakliateho mlyna poslal pomlieť zrno, pretože rána sa ešte žiadny človek, ktorý do toho mlyna vstúpil, nedočkal.
To sa naozaj správcovi zapáčilo, zavolal si ešte toho istého večera Palečka a prikázal mu s ôsmimi mericami zrna do mlyna ísť a cez noc ich na múku zomlieť, pretože tej múky je nevyhnutne treba.
Tak vyšiel Paleček na povalu, vzal dve merice v ranci do pravej ruky, dve v druhom ranci do ľavej ruky, tie zvyšné štyri mal v presýpacom vreci, kde jednu polovicu niesol na chrbte a druhú na hrudi, a takto obložený tým obilím sa vydal k mlynu.
Mlynár mu povedal, že vo dne si môže mlieť, ako sa mu zachce, ale v noci nie, pretože mlyn je zakliaty a kto by v ňom v noci zostával, ten by bol potom nájdený mŕtvy.
Ale Paleček povedal:
„Keď som už prišiel, svoju prácu tu odvediem.“
Potom vošiel do mlyna a vysypal tam zrno. Okolo jedenástej hodiny zišiel do mlynice a sadol si tam na lavicu. Keď tak chvíľu v pokoji sedel, vtedy sa zrazu dvere otvorili a objavil sa obrovský stôl a na tom stole sa postavilo víno a prestierali sa pečienky a všelijaké dobré jedlo samo od seba, pretože tu nebol nikto, kto by to nosil.
A potom pripochodovali stoličky, ale neprišiel k nim žiadny človek, len v jednom okamihu uvidel Paleček prst, ktorý pomocou noža a vidličky kládol jedlo na taniere, ale inak nevidel vôbec nikoho.
Pretože bol hladný a lačne na to jedlo pozeral, posadil sa tiež k tej tabuli a jedol a dobre mu chutilo. Keď sa nasýtil a aj ostatné svoje misy vyprázdnili, vtedy zrazu všetky svetlá zhasli. V tom začul zreteľne čudný šramot a z tej úplnej tmy mu priletelo čosi ako pohlavok.
Vtedy povedal:
„Ak sa to ešte raz stane, tak ti to teda oplatím!“
A keď dostal druhý pohlavok, v okamihu sa na tú stranu ohnal.
A tak to šlo celú noc, nedal inak, než že všetky rany usilovne dokola vracal.
Pri rozbrieždení to zrazu všetko zmizlo.
Keď mlynár vstal a chcel sa na Palečka pozrieť, bol veľmi prekvapený, že mladík žije. Paleček mu povedal:
„Dobre som sa najedol, pár pohlavkov som síce dostal, ale tiež som ich dosť rozdal.“
Mlynár sa zaradoval a povedal mu, že teraz je mlyn vyslobodený, a chcel sa mu peniazmi odvďačiť. Ale Paleček mu povedal:
„Peniaze nechcem, mám dosť všetkého.“
Potom si Paleček hodil múku na chrbát a vrátil sa na majer a rozprával správcovi, čo sa mu prihodilo, a chcel si zase dohodnutú mzdu vybrať.
Keď to správca počul, až teraz ho ten pravý strach posadol, nevedel si rady, chodil po izbe sem a tam a pot mu tiekol po lícach. Vtedy otvoril okno, aby sa čerstvého vzduchu nadýchal, ale skôr než to zbadal, Paleček ho tak kopol, že cez to okno vyletel von a do výšky, a to tak vysoko letel, že už ani nebolo vidieť.
Vtedy povedal Paleček správcovej žene:
„Ten sa už nevráti, musíte druhú ranu teda Vy zniesť!“
A ona volala:
„Nie, nie, ja ju nechcem!“
A otvorila druhé okno, pretože bola celá potom zaliata. Vtedy ju Paleček obdaril takým kopancom, že aj ona vyletela tým oknom a pretože ľahunká bola, vyletela ešte vyššie ako jej muž.
A jej muž na ňu volal:
„Poď ku mne!“
„Poď ty ku mne, ja k tebe nemôžem!“
A oni plachtili tým vzduchom a nemohli jeden k druhému, a či tam plachtia dodnes, to ja neviem.
A čo Paleček?