Tri zlaté vlasy deda Vševeda

Kde bolo, tam bolo: býval raz jeden kráľ, ktorý sa rád honil po lesoch za zverou. Raz sa tiež pustil ďaleko za jeleňom a zablúdil. Bol sám a sám, prišla noc a kráľ bol rád, že našiel na čistinke chalupu. Býval tam uhliar. Kráľ hovorí, či by ho nechcel z lesa vyviesť na cestu? Že mu dobre zaplatí.
„I rád by som šiel s Vami,“ povedal uhliar, „ale tu vidíte, žena mi práve čaká dieťa, nemôžem odísť. A kam by ste aj v noci šli? Ľahnite si na povalu na seno a ráno Vás odprevadím.“
Čoskoro potom sa uhliarovi narodil synček. Kráľ ležal na povale, nemohol zaspať. O polnoci spozoroval dolu v izbe nejaké svetlo. Pozrie škárou v strope a vtom vidí: uhliar spal, jeho žena ležala ako v mdlobách a pri dieťatku stáli tri staré babičky, celé biele, každá mala v ruke zapálenú sviecu.
Prvá hovorí:
„Ja tomu chlapcovi dávam, aby prišiel do veľkých nebezpečenstiev.“
Druhá hovorí:
„A ja mu dávam, aby zo všetkého šťastne vyviazol a dlho žil.“
A tretia hovorí:
„A ja mu dávam za ženu dcérušku, čo sa dnes narodila tomu kráľovi, ktorý tu hore na sene leží.“ Nato babičky zhasli a bolo zas ticho. Boli to Sudičky.
Kráľ ostal, ako by mu bol meč do pŕs vrazil. Nespal do rána; premýšľal, čo a ako, aby sa nestalo, čo tu počul. Keď sa rozednilo, začalo dieťa plakať. Uhliar vstal a vidí, že mu žena medzitým zaspala na večnosť.
„Och, môj úbohý sirôtok!“ nariekal, „čo si teraz s Tebou počnem?“
„Daj mi to dieťatko,“ vraví kráľ, „ja sa oň postarám, že sa mu bude dobre mať; a Tebe dám peňazí toľko, že do smrti nebudeš musieť páliť uhlie.“
Uhliar bol tomu rád a kráľ sľúbil, že si po to dieťatko pošle. Keď prišiel do svojho zámku, rozprávali mu s veľkou radosťou, že sa mu tú a tú noc narodila krásna dcérka. Bola to práve tá noc, keď videl tie tri Sudičky. Kráľ sa zamračil, zavolal jedného svojho sluhu a hovorí:
„Pôjdeš tam a tam do lesa, v chalupe tam býva uhliar; dáš mu tieto peniaze a on Ti dá malé dieťa. To dieťa vezmeš a na ceste potom utopíš. Ak neutopíš, budeš sám vodu piť!“
Sluha išiel, vzal dieťatko do košíka, a keď prišiel na lávku, kde tiekla hlboká a široká rieka, hodil ho i s košíkom do vody.
„Dobrú noc, nezvaný zať!“ povedal potom kráľ, keď mu to sluha oznámil.
Kráľ si myslel, že sa dieťatko utopilo, a neutopilo sa: plávalo v košíku po vode, akoby ho kolísal, a spalo, akoby mu spieval, až priplávalo k chalupe jedného rybára. Rybár sedel na brehu, opravoval siete. Vtom vidí po rieke niečo plávať, skočí do loďky a za tým a vytiahol z vody v košíku dieťatko.
I donesol ho svojej žene a hovorí:
„Vždy si chcela mať nejakého synčeka, a tu ho máš: priniesla nám ho voda.“ Rybárova žena mu bola rada a vychovala to dieťa ako vlastné. Volali ho Plaváček, lebo im po vode priplával.
Rieka tečie a roky míňajú, a z chlapca sa stal krásny mládenec, že mu ďaleko široko nebolo rovného. Raz v lete sa stalo, že tadiaľ šiel na koni kráľ sám a sám. Bolo horúco, zachcelo sa mu piť, a zabočil k rybárovi, aby mu dali trochu čerstvej vody. Keď mu ju Plaváček podal, zarazil sa kráľ, hľadiac naň. „Švárneho chlapca máš, rybár!“ hovorí, „je to Tvoj syn?“
„Je a nie je,“ odpovedal rybár; „práve je tomu dvadsať rokov, priplával po rieke v košíku ako maličké dieťatko a vychovali sme si ho.“
Kráľovi sa urobili mžitky pred očami, zbledol ako stena; videl, že je to ten, čo ho dal utopiť. Ale hneď sa spamätal, zoskočil z koňa a hovorí:
„Potrebujem posla do môjho kráľovského zámku a nikoho so sebou nemám; môže mi ten mládenec tam dôjsť?“
„Vaša kráľovská Milosť rozkazuje a chlapec pôjde,“ povedal rybár. Kráľ si sadol a napísal svojej pani kráľovnej list:
„Toho mladíka, ktorého Ti tu posielam, daj bez meškania mečom prebodnúť: je to môj zlý nepriateľ. Keď sa vrátim, nech je to vykonané. Taká je moja vôľa.“
Potom ten list zložil, zapečatil a pritlačil svoj prsteň.
Plaváček sa hneď s listom vydal na cestu. Musel veľkým lesom, a kým sa nazdal, minul cestu a zablúdil. Chodil z húštiny do húštiny, až sa už začalo stmievať. Vtom stretne starú babičku:
„Kam, Plaváčku, kam ?“
„Idem s listom do kráľovského zámku a zablúdil som. Nemohli by ste mi, mamička, povedať, kadiaľ na cestu?“
„Dnes už aj tak nedôjdeš, je tma,“ povedala babička, „zostaň u mňa na noc: veď nebudeš u cudzej, som Ti krstná.“ Mládenec sa dal presvedčiť a sotva urobili niekoľko krokov, mali pred sebou pekný domček, akoby bol zrazu zo zeme vyrástol. V noci, keď chlapec zaspal, vytiahla mu babička list z vrecka a dala mu tam iný, v ktorom bolo napísané takto:
„Toho mladíka, ktorého Ti tu posielam, daj bez meškania s našou dcérou zosobášiť: je to môj súdený zať. Keď sa vrátim, nech je to vykonané. Taká je moja vôľa.“
Keď pani kráľovná ten list prečítala, dala hneď vystrojiť svadbu, a obe, pani kráľovná i mladá kráľovná, sa nemohli na ženícha dosť nadívať, ako sa im páčil, a Plaváček bol so svojou kráľovskou nevestou tiež spokojný. Po niekoľkých dňoch prišiel domov kráľ, a keď videl, čo sa stalo, nesmierne sa nahneval na svoju paniu, čo to urobila. .....
„Veď si mi predsa sám prikázal, aby som ho dala s našou dcérou zosobášiť, skôr než sa vrátiš!“ odpovedala kráľovná a podala mu list. Kráľ list vzal, prezerá písmo, pečať, papier ..... všetko bolo jeho vlastné. I dal si zavolať zaťa a vypytoval sa, čo a ako a kde chodil?
Plaváček rozprával, ako išiel a v lese zablúdil a že ostal na noc u svojej starej krstnej.
„A ako vyzerala?“
„Tak a tak.“
A kráľ spoznal z jeho reči, že to bola tá istá osoba, ktorá pred dvadsiatimi rokmi jeho dcéru prisúdila synovi uhliara. Rozmýšľal ..... rozmýšľal a potom hovorí:
„Čo sa stalo, nedá sa zmeniť; ale zadarmo mojím zaťom byť nemôžeš! Ak chceš moju dcéru mať, musíš jej za veno priniesť tri zlaté vlasy Deda Vševeda.“ Myslel si, že sa takto svojho nemilého zaťa najistejšie zbaví.
Plaváček sa rozlúčil so svojou manželkou a šiel ..... kadiaľ a kam ? Neviem; ale že mu Sudička bola krstnou, bolo mu ľahko nájsť pravú cestu. Šiel dlho a ďaleko, cez hory doly, cez vody brody, až prišiel k čiernemu moru. Tu vidí loď a na nej prievozníka.
„Pozdrav pánboh, starý prievozník!“
„Daj to pánboh, mladý pútnik! Kam tadiaľto cestou?“
„K Dedovi Vševedovi po tri zlaté vlasy.“
„Hohó! Na takého posla dávno čakám. Dvadsať rokov tu už prevážam a nikto ma nejde vyslobodiť. Ak mi sľúbiš, že sa Deda Vševeda opýtaš, kedy bude koniec mojej roboty, prevediem Ťa.“ Plaváček sľúbil a prievozník ho previezol.
Potom prišiel k akémusi veľkému mestu, ale bolo schátralé a smutné. Pred mestom stretne starčeka, mal v ruke palicu a sotva liezol.
„Pozdrav pánboh, sivý dedko!“
„Daj to pánboh, pekný mládenček! Kam tadiaľto cestou?“
„K Dedovi Vševedovi po tri zlaté vlasy.“
„Aj aj! Na takého posla tu dávno čakáme; to Ťa hneď musím k nášmu pánovi kráľovi zaviesť.“
Keď tam prišli, povedal kráľ:
„Počujem, že ideš s poselstvom k Dedovi Vševedovi? Mali sme tu jabloň, niesla omladzujúce jablká: keď niekto jedno zjedol, hoci bol už nad hrobom, omladol a bol ako mladík. Ale od dvadsiatich rokov nenesie jabloň už žiadne ovocie. Ak mi sľúbiš, že sa Deda Vševeda opýtaš, či nám je nejaká pomoc, odmením sa Ti kráľovsky.“
Plaváček sľúbil a kráľ ho milostivo prepustil.
Potom prišiel zase k inému veľkému mestu, ale bolo z polovice zbúrané. Neďaleko mesta zakopával syn svojho zomrelého otca a slzy mu ako hrachy padali po lícach.
„Pozdrav pánboh, smutný hrobár!“ povedal Plaváček.
„Daj to pánboh, dobrý pútnik! Kam tadiaľto cestou?“
„Idem k Dedovi Vševedovi po tri zlaté vlasy.“
„K Dedovi Vševedovi? Škoda, že si neprišiel skôr! Ale náš pán kráľ na takého posla už dávno čaká; musím Ťa k nemu zaviesť.“
Keď tam prišli, povedal kráľ:
„Počujem, že ideš s poselstvom k Dedovi Vševedovi? Mali sme tu studňu, prýštila z nej živá voda: keď sa jej niekto napil, hoci už umieral, hneď sa zas uzdravil; a keby bol už mŕtvy a tou vodou ho pokropili, zase vstal a chodil. Ale teraz už od dvadsiatich rokov voda prestala tiecť. Ak mi sľúbiš, že sa Deda Vševeda opýtaš, či nám je nejaká pomoc, kráľovskú odmenu Ti dám.“
Plaváček sľúbil a kráľ ho milostivo prepustil.
Potom šiel dlho a ďaleko čiernym lesom, a uprostred toho lesa vidí veľkú lúku, plnú krásnych kvetov, a na nej zlatý zámok; bol to zámok Deda Vševeda, trblietal sa ako žeravý. Plaváček vošiel do zámku, ale nenašiel tam nikoho, len v jednom kúte starú babičku, sedela a priadla.
„Vítam Ťa, Plaváčku!“ hovorí, „som rada, že Ťa zas vidím.“ Bola to jeho krstná, u ktorej bol v lese na nocľahu, keď ten list niesol. „Čo Ťa sem priviedlo ?“
„Kráľ nechce, aby som bol zadarmo jeho zaťom; a tak ma poslal po tri zlaté vlasy Deda Vševeda.“
Babička sa usmiala a hovorí:
„Ded Vševed je môj syn, jasné slnko: ráno je chlapčekom, napoludnie mužom a večer starým dedom. Ja Ti tie tri vlasy z jeho zlatej hlavy zaopatrím, aby som Ti nebola krstnou zadarmo. Ale tak, synček, ako tu si, ostať nemôžeš! Môj syn je síce dobrá duša; ale keď príde večer hladný domov, mohlo by sa ľahko stať, že by Ťa upiekol a zjedol na večeru. Je tu prázdna kaď, prikryjem Ťa ňou.“
Plaváček prosil, aby sa tiež Deda Vševeda opýtala na tie tri veci, čo sľúbil na ceste, že prinesie odpoveď.
„Opýtam sa,“ povedala babička, „a daj pozor, čo povie.“
Naraz sa vonku strhol vietor a západným oknom do izby priletelo Slnko, starý dedko so zlatou hlavou. „Čuchy, čuchy ľudinu!“ hovorí, „niekoho tu, mať, máš?“
„Hviezda denná! Koho by som tu mohla mať, aby si ho Ty nevidel? Ale je to tak: celý deň lietaš po tom božom svete a tam sa tej ľudiny načucháš; a niet divu, keď večer domov prídeš, že Ti ešte vonia!“
Starček na to nepovedal nič a sadol si k večeri.
Po večeri položil svoju zlatú hlavu babičke do lona a začal driemať. Keď babička videla, že už zaspal, vytrhla mu jeden zlatý vlas a hodila na zem ..... zazvonil ako struna. „Čo odo mňa chceš, mať?“ povedal starček.
„Nič, synček, nič; driemala som a mala som čudný sen.“
„A čo sa Ti snívalo?“
„Snívalo sa mi o jednom meste, mali tam prameň živej vody. ; keď niekto ochorel a napil sa jej, ozdravel; a keď zomrel a tou vodou ho pokropili, zas ožil. Ale teraz od dvadsiatich rokov voda prestala tiecť: či je nejaká pomoc, aby zas tiekla?“
„Ľahká pomoc: v tej studni na prameni žaba sedí,
nedá vode tiecť; nech žabu zabijú a studňu vyčistia, bude voda tiecť zas ako predtým.“
Keď starček potom zas zaspal, vytrhla mu babička druhý zlatý vlas a hodila na zem. „Čo zasa máš, mať ?“
„Nič, synček, nič! Driemala som a snívalo sa mi zas niečo čudné. Snívalo sa mi o jednom meste, mali tam jabloň, niesla omladzujúce jablká; keď niekto zostarol a jedno zjedol, zas omladol. Ale teraz od dvadsiatich rokov nenesie jabloň žiadne ovocie: či je nejaká pomoc?“
„Ľahká pomoc: pod jabloňou leží had, vyžiera jej sily; nech hada zabijú a jabloň presadia, bude niesť zas ovocie ako predtým.“
Potom starček čoskoro zas zaspal a babička mu vytrhla tretí zlatý vlas:
„Čo ma, mať, spať nenecháš ?“ povedal mrzuto a chcel vstávať.
„Ľahni si, synček, ľahni! Nehnevaj sa, nerada som Ťa zobudila. Ale prišla na mňa driemota a mala som zas čudný sen. Snívalo sa mi o prievozníkovi na čiernom mori; dvadsať rokov už tam preváža a nikto ho nejde vyslobodiť. Kedy bude koniec jeho roboty?“
„Hlúpej matky to syn! Nech dá inému veslo do ruky a sám vyskočí na breh, bude ten zas prievozníkom. Ale teraz mi už daj pokoj: musím zavčasu ráno vstať a ísť sušiť slzy, čo kráľova dcéra každú noc vyplače za svojím mužom, synom uhliara, ktorého kráľ poslal po moje tri zlaté vlasy.“
K ránu sa zas vonku strhol vietor a na lone svojej starej mamičky sa namiesto starčeka prebudilo krásne zlatovlasé dieťa, božie Slniečko, rozlúčilo sa s matkou a východným oknom vyletelo von. Babička zas odklopila kaď a povedala Plaváčkovi:
„Tuto máš tie tri zlaté vlasy a čo Ded Vševed na tie tri veci odpovedal, už tiež vieš. Choď s pánom bohom! Už ma viac neuvidíš, nie je to treba.“
Plaváček babičke pekne poďakoval a išiel.
Keď prišiel do toho prvého mesta, pýtal sa ho kráľ, akú im nesie novinu?
„Dobrú!“ povedal Plaváček; „dajte studňu vyčistiť a žabu, čo na prameni sedí, zabiť, a poteče Vám voda zas ako kedysi predtým.“
Kráľ to dal hneď urobiť, a keď videl, že voda prýšti plným prameňom, daroval Plaváčkovi dvanásť koní bielych ako labute a na nich toľko zlata a striebra a drahého kameňa, koľko mohli uniesť.
Keď prišiel do toho druhého mesta, pýtal sa ho zase kráľ, akú im nesie novinu?
„Dobrú!“ povedal Plaváček; „dajte jabloň vykopať, nájdete pod koreňmi hada, toho zabite; potom jabloň zase vsaďte a bude Vám niesť ovocie ako kedysi predtým.“
Kráľ to dal hneď urobiť, a jabloň sa za noc odela kvetom, akoby ju ružami zasypal. Kráľ mal veľkú radosť a daroval Plaváčkovi dvanásť koní vraných ako havrany, a na nich tiež toľko bohatstva, koľko mohli uniesť.
Plaváček šiel potom ďalej, a keď bol pri čiernom mori, pýtal sa ho prievozník, či sa dozvedel, kedy bude vyslobodený ?
„Dozvedel,“ povedal Plaváček, „ale najprv ma prevez, potom Ti poviem.“
Prievozník sa síce vzpieral; ale keď videl, že nie je inej pomoci, previezol ho predsa aj s jeho štyrmi a dvadsiatimi koňmi. „Keď budeš zas niekoho prevážať,“ povedal mu potom Plaváček, „daj mu veslo do ruky a vyskoč na breh, a bude ten namiesto Teba prievozníkom.“
Kráľ ani svojim očiam neveril, keď mu Plaváček tie tri zlaté vlasy Deda Vševeda priniesol, a jeho dcéra plakala, nie od žiaľu, ale od radosti, že sa zas vrátil. „A kdeže si tých pekných koní a to veľké bohatstvo nadobudol?“ pýtal sa kráľ.
„Zaslúžil som si to,“ povedal Plaváček a rozprával, ako tomu kráľovi dopomohol zas k omladzujúcim jablkám, čo zo starých ľudí robia mladých, a tomu kráľovi k živej vode, čo z chorých robí zdravých a z mŕtvych živých.
„Omladzujúce jablká! Živá voda!“ opakoval si potichu kráľ; „keby som jedno zjedol, omladol by som; a keby som aj zomrel, tou vodou by som zas ožil!“ Bez meškania sa vydal na cestu po omladzujúce jablká a po živú vodu a doteraz sa ešte nevrátil.
A tak sa stal uhliarov syn zaťom kráľovým, ako Sudička usúdila, a kráľ ..... azda ešte stále tam preváža cez čierne more!