Mazaný učiteľ a čertisko

Jeden učiteľ išiel raz, ako to vtedy ešte býval zvyk, pomáhať pánovi farárovi na seno a na jedenie si so sebou vzal kúsok syra a krajec chleba. Cesta viedla cez pekelnú lúku a tam zrazu uvidel akési čertisko, ktoré malo na chrbte veľký mech z byvolej kože a kráčalo po vodu. „Stáť!“ skríklo to na učiteľa: „Teraz som ťa nachytal na hruškách!“ Zhodilo vrece na zem a chcelo učiteľa schmatnúť, ten však vytiahol zo svojej torničky syr, stisol ho tak, až z neho tiekla srvátka, a zavolal na čertisko: „Pozri, rozmliaždim ťa ako tento kameň, že ti potečú telesné šťavy, len sa opováž dotknúť sa ma!“ Čertisko, celé premožené čírou hrôzou, vyrazilo cestou necestou rovno do pekla a tam rozprávalo, ako stretlo jedného človiečika, ktorý je taký silný, že z kameňa vytlačil vodu. Tak poslali iného čerta, aby toho človeka najal do služby, lebo by z neho bol veru dobrý nosič vody. Čertisko sa prihnalo na lúku a hneď sa učiteľa vypytovalo, či by nechcel do služby. Učiteľovi sa to zapáčilo, lebo už dávno si želal obzrieť sa po pekelnej ríši.

Tak prišiel učiteľ do pekla a hneď dostal úlohu, aby v obrovskom vreci nanosil vodu. To vrece bolo ale také ťažké, že ho nedokázal zdvihnúť ani prázdne. Vtedy sa mu zrodila jedna lesť, vzal rýľ, lopatu a motyku a kráčal preč. „Kamže s tým náradím?“ „Ale, chcem vykopať rovno celú studňu a doniesť ju domov, veď nebudem chodiť s vrecom sem a tam.“ Vtedy sa čertiská zľakli, že by tá voda zaplavila celé peklo a uhasila im pekelný oheň, a tak sa radšej rozhodli znášať nedostatok a povedali: „Nechaj to tak, my si vodu nanosíme sami!“ Potom ho čertiská poslali do lesa, aby tam vytrhol zo zeme poriadne dubisko a doniesol ho domov. Učiteľ si pomyslel: „Toho ešte!“ Ale rýchlo si zasa vedel rady. Vzal dlhočizný povraz a chystal sa na cestu. „Čo chceš s tým povrazom?“ pýtali sa čertiská. „Ale, rovno ním zviažem celý les, nie? Potom ho vytrhnem a donesiem domov, nebudete musieť pobehovať do lesa po každé polienko!“ Čertiská sa nad tou strašnou učiteľovou silou zhrozili a prepadol ich strach, že keby učiteľ doniesol celý les, ony by ho čoskoro spálili a potom v studenom pekle bez kúrenia biedne zahynuli. „Nechaj to tak, my si drevo nanosíme sami.“ Teraz sa však čertiská rozhodli, že sa musia toho nebezpečného človeka nejakým šikovným spôsobom zbaviť. Chceli mu vyplatiť celú mzdu, len keď odíde. Učiteľ bol s takým návrhom spokojný, len si prial, aby mu to vrece zlata domov zaniesol niektorý z čertov. Ale čertom sa to zdalo veru nebezpečné, nikto sa k tomu dlho nemal, až sa napokon predsa len jeden z pekelníkov odvážil.

Keď prichádzali ku škole, učiteľove deti práve vyzerali z okna, vtedy im ich otec dal znamenie a ony sa dali do krikotu: „Ja chcem tiež čertovinu, ja chcem tiež čertovinu!“ Len čo čertisko začulo, že sa tým čertíkom zachcelo jeho mäsa, zhurta hodilo vrece zlata na zem a sotva lapajúc dych, uháňalo späť do pekla, ani raz sa neobzrúc. Tento čert mal v pekle syna, ktorý sa práve vrátil domov z cudziny a bol silný a bol pyšný a hovoril, že on si poradí s každým človekom a nebojí sa nikoho a ničoho. Vtedy mu jeho otec i ostatní čerti povedali: „No, choď teda k tomu učiteľovi a prines to vrece zlata späť.“ Ten bol na to hneď hotový a šiel, a keď tam prišiel, pyšne učiteľovi povedal: „Buď mi vydaj to vrece zlata po dobrom, alebo sa so mnou o ne zmeraj!“ Učiteľ sa smial a odvetil: „To zlato dostaneš na svätého Dyndu, ale zmerať sa s tebou, to si dám páčiť; sám rozhodni, čo si vyskúšame.“ „Zápas!“ povedal čert. „Ha, ha!“ smial sa učiteľ: „Tak do zápasu sa s tebou púšťať nebudem, lebo sa bojím, že by som ťa rozmliaždil medzi prstami, ale vieš čo? Mám jedného staručkého dedka, ten má ale ešte dosť sily na to, aby ťa premohol.“ S týmito slovami učiteľ na čertisko vypustil medveďa, ktorý sa naň hneď oboril, objal ho a stisol tak, že čertisko začalo nahlas revať: „Jaj, jaj, pusť ma!“

Vtedy povedal učiteľ posmešne: „No, možno nie je zápas tvoja parketa, vyber si niečo iné.“ „Tak spolu pobežíme o preteky!“ „Ha, ha,“ smial sa opäť učiteľ: „to by mi prinieslo len hanbu, keby som s tebou pretekal, ale mám tu vnúčika, ten uteká dosť rýchlo na to, aby nad tebou zvíťazil.“ S týmito slovami vypustil zajaca, ten vystrelil ako šíp a bol zrazu za horami, o chvíľu sa supiaci čert vrátil a života v ňom bolo len málo. Učiteľ sa usmial a povedal: „Behať teda nevieš, ale možno vieš niečo iné.“ „Tak budeme hádzať do výšky!“ povedalo čertisko nahnevane. Schmatlo obrovské kováčske kladivo a hodilo ho tak vysoko, že na to, aby dopadlo späť na zem, potrebovalo sedem hodín. Potom ho ukázalo učiteľovi a povedalo posmešne: „Teraz uvidíme, čo dokážeš ty!“ Ale učiteľ vedel, že to kladivo nedokáže ani zdvihnúť, a preto povedal: „Keď toto vyhodím nahor, už nikdy nespadne dolu, lebo mám v nebi švagra, ktorý je kováč, ten to kladivo schmatne a urobí z neho latovníky. A my tu budeme márne čakať, radšej prinesiem nejaký kameň a hodím ten.“ A priniesol si z klietky pinku a mrštil ňou do vzduchu. Pinka sa potešila z nadobudnutej slobody a odletela. Učiteľ postavil čertisko tak, aby malo slnko v očiach, a preto nevidelo, ako pinka vyletela do vzduchu a odletela preč. „Ten kameň potrebuje na to, aby spadol na zem, sedem dní.“ povedal učiteľ: „Chceš tak dlho čakať?“ „Nie, nie!“ vykríkol čert, lebo od toho slniečka, ako naň usilovne hľadel, bol napoly slepý. „Aj, aj,“ povedal učiteľ: „vy čertiská ste úbožiaci, neviete ani zápasiť, ani behať, ani hádzať, viete vy vôbec niečo?“ „Tak budeme o preteky práskať karabáčom!“ zlostne skríkol čert.

Schmatol svoj karabáč a zapráskal ním tak strašne, až učiteľa zamrazilo do špiku kostí a skoro zostal celý bez seba, ale hneď sa spamätal a povedal čertovi: „Mám o teba veľkú starosť, nechaj ma zaviazať ti oči, lebo to bude také hrozitánske zapráskanie, že to bude hrmieť a metať blesky, mohli by ti z toho vyskočiť oči!“ Tak čertisku pevne zaviazal oči a do ruky vzal poriadny kyj, ktorým zo všetkých síl čerta udrel cez oči, až tento si myslel, že mu oči majú vyskočiť. „Nepráskaj, zadrž!“ náriekalo čertisko. „No, neviem, neviem.“ odvetil učiteľ: „Je vôbec nejaká zručnosť, v ktorej máš čo dokázať?“ V čertisku sa zlosť a hnev priam varili. „Dobre!“ povedalo: „Poďme si zabojovať tyčami.“ „To sa hodí,“ povedal učiteľ a dal diablovi jednu dlhočiznú železnú tyč a sám si vzal jednu krátku. A šiel čertisku po tele a zasadil mu nespočet rán a poriadne mu napráskal, zatiaľ čo čertisko s tou dlhou tyčou pri boji z blízka nedokázalo celkom nič. „Ho, ho,“ revel čert: „teraz si tie tyče vymeníme!“ „Ale rád,“ smial sa učiteľ: „keď vidím, aký si zúbožený, dám ti výhodu, vlez si tu do toho chlievika, kde budeš chránený, a ja budem bojovať tu vonku.“ To sa tomu hlúpemu čertisku páčilo, vzalo si krátku tyč a vliezlo do chlievika. Teraz doň učiteľ pichal dlhou tyčou cez otvor na žrádlo a to tak nemilosrdne, že tyč prešla čertiskom cez rebrá, ale ono samo nemohlo tou krátkou tyčou urobiť učiteľovi žiadnu škodu. „Dosť, dosť!“ vrieskalo čertisko, keď videlo, že mu tečie krv zo všetkých strán. „Teraz môže niekto hovoriť, že čert dokáže viac ako ten najúbohejší človek. Tu sa dosť jasne ukázalo, že niečo také nie je možné, alebo chceš azda vyskúšať niečo iné?“ „Áno, áno!“ vyl čert od zlosti a bolesti: „Teraz sa budeme o preteky drápať!“

Vtedy drápal čert učiteľa tak, že mu tiekla krv a kosti sa obnažovali. „Len počkaj,“ povedal učiteľ: „len čo si prinesiem svoje pazúry, lebo ja si ich skladám, keď ich nepotrebujem.“ A priniesol si dvoje kardy a tými kardami nemilosrdne čertisko spracúval, až tento od bolesti nahlas náriekal: „Zadrž, vydrápeš mi dušu!“ Učiteľ povedal: „Teraz sa naozaj hanbím ďalej s tebou pretekať, veď už možno nič nevieš.“ Čert zúril: „Nakoniec si dáme teda preteky v prdení!“ A čert vám vypustil ducha taký strašný, že učiteľ odletel až pod strop. „Čo robíš tam hore?“ pýtalo sa čertisko udivene. „Ale, upchávam všetky škáry a diery, lebo keď ja vypustím ducha, nebudeš môcť von a roztriešti sa o strop.“ Vtedy sa čertisko vyľakalo tak, že mu vstávali vlasy na hlave, na nič už nečakalo, dalo sa na útek a uháňalo bez dychu až do pekla.

Od toho času mal učiteľ od čertísk pokoj. Ale to vrece zlata mu museli ukradnúť zlí ľudia, lebo je až do dnešného dňa chudobný ako kostolná myš. Niektorí síce rozprávajú, že to bol silný Honza alebo krajčír Nitka, kto v siedmich zručnostiach čerta premohol, avšak neprávom, lebo ten učiteľ ten príbeh sám často rozprával, tak to musel byť určite on.