Božena Němcová: Strýko Príhoda

Rozprávku Strýko Príhoda napísala Božena Němcová. Text rozprávky vyšiel v zbierke rozprávok Národní báchorky a pověsti.

Jeden chalupník bol veľmi chudobný a nevedel, ako si má k peniazom pomôcť. I nedal mu čert dobre robiť, išiel a ukradol na zámku pokladnicu so všetkými peniazmi. V noci si ich doniesol domov, a aby naň nikto neprišiel, vybral prah a pod neho ich položil. Žena sa naňho pozerala a pýtala sa ho, kto mu toľko peňazí dal? Ale on vedel, že má hlúpu ženu, a tak jej nepovedal, že ich ukradol, ale len že nie sú jeho. „No, a prečo ich zakopávaš?“

„Pre strýka Príhodu,“ odpovedal chalupník. Ráno si trochu peňazí vzal, povedal žene, aby o tom nikomu nehovorila, a išiel do mesta. Na zámku bol ráno krik, všetci šli zlodejom po stope, ale nemohli sa ničoho dopátrať. Bolo to k obedu, gazdiná sedela vonku a priadla. Tu ide okolo pán na koni; ako ho videla, pomyslela si, že to bude asi ten strýko Príhoda, i volá naňho: „Pane, pane, nehovoria vám Príhoda?“

„Prečo sa pýtate?“ povedal s údivom jazdec.

„Ja som myslela, že ste ten strýko Príhoda a že idete po tie peniaze, čo môj Janko pod prah zakopal.“

Jazdec už počul o krádeži, hneď mu to napadlo, a povedal gazdinej, že sa volá Príhoda.

„No, tak poďte a vezmite si ich, máte ich schované.“

Jazdec zosadol, gazdiná mu odkopala prah, on peniaze vzal a išiel s nimi rovno na zámok. Keď ich tam spoznali, hneď šli s putami po chalupníka. Ale žena povedala, že sa ešte nevrátil, ale keď príde, že ho tam pošle.

V noci prišiel muž domov, a keď mu žena s potešením rozprávala, že peniaze strýkovi Príhodovi odovzdala, dostal takú zlosť, že by ju bol hneď zabil. Chvíľu chodil po izbe a rozmýšľal, ako by sa trestu zbavil. Zrazu mu niečo napadlo, i povedal žene:

„Teraz počúvaj, ty motyka hlúpa! Počul som v meste, že dnes v noci bude potopa sveta, kto sa neschová, ten sa utopí. Ja vyleziem na strechu.“

„A kam mám ja vyliezť?“ pýtala sa s plačom gazdiná.

„Choď do kuchynky, ja zadelám každú dieru, a ak voda nepríde až na strechu, tak sa ti nič nestane.“

Gazdiná tam vliezla, a muž zadelal každú škárku, aby tam voda nemohla. Potom si pristavil ku streche rebrík a komínom lial dolu do kuchyne vodu. Spočiatku sa žena modlila, ale čím ďalej jej voda siahala, tým viac jej bolo úzko, a napokon muž započul temný krik: „Utopím sa, pomôž, Janko, mám vody po krk.“ Janko prestal liať, išiel ku kuchynke a potichu urobil malý priechod, aby voda odtekala. Skoro do božieho rána stála gazdiná v kuchyni, potom jej muž otvoril, všetko sa upratalo, a on povedal: „Keď sem ti páni prídu, môžeš povedať, že bola potopa sveta.“ Keď úradníci prišli, nechcel sa Janko k ničomu priznať, hovoriac, že nebol doma, že žena je blázon, kto vie, ako sa tam peniaze dostali. Zavolali ženu a pýtali sa, kedy muž peniaze zakopával.

„Pred potopou sveta,“ odpovedala žena a pevne pri tom zostala.

Keď s ňou páni nič nepochodili a muž zapieral, nechali to tak, a tak Janko trestu unikol.