Kubula a Kuba Kubikula - 17. kapitola

A teraz, deti, hajde domov! Majster vzal medveďa a svoje dievčatko za ruky a chcel odísť. Sotva však urobil krok, dal sa do plaču Barbucha a medveď s medvedárom, že od neho nepôjdu a nepôjdu. „Majstre a richtári,“ povedalo medvedie strašidlo, „prišiel som na svet narýchlo. Moji priatelia ma urobili len tak halabala zo strachu a z výmyslov. To nie je žiadny život; pozrite sa na tie nohy a na moje dymové chlpy! No, môžem v tom chodiť? Prosím vás, pošlite ma do nejakej nemocnice alebo do školy pre strašidlá, nech je zo mňa tiež niečo slušné.“ „A to sa pozrime,“ odpovedal na to Kuba Kubikula, „ty nevďačník nevďačný, my sme si ťa vymysleli, a ty teraz s nami nechceš nič mať?!“ „Nechcem mať nič so strašením. Kto by na to dnes dal svojho chlapca? Čo je to za remeslo? Ešte za sto rokov sa mi budú deti smiať.“ Barbucha opakoval tak dlho, že chce, aby ho prerobili, až zavolali Burdaburděru, o ktorom sa rozpráva, že vedel trochu čarovať. Burdaburděra sľúbil, že urobí, čo bude môcť. Richtár mu za to dal strieborník. Potom sa všetci s Barbuchom rozlúčili a pomohli ho zviazať do vreckovky. Marjánka kričala, až bola hrôza. Čo nám na svete zostáva, keď je nám smutno? Spustíme tureckú a pri tej hudbe nám ožije srdce. Len viac, len viac, Marjánko!

Naši priatelia došli do Houbyhoubiček už za prvej tmy a rozprávali si lepšie veci, než sú rozprávky o strašidlách. Mali sa radi. Kubula chodil do školy, dostal nohavice, ale predtým bol umytý a vykúpaný a vydrhnutý a vyparený a vydrbaný a vymydlený a vyšklbaný a učesaný. To bolo trápenie! Lízinke musela zaviazať uši. Kubulov nárek ju priviedol k tomu, aby plakala spolu s ním. Na druhý týždeň išiel kováčsky učeň Kuba Kubikula do Vařeček a Hrnců, aby zobral mieru na most. Susedia si povedali, že postavia niečo poriadne, žiadnu rachotinu, ktorú by mohol hocijaký chlapec zhodiť, ale most nad mosty, most ako remeň, most zo železa! Takýto! Pane, to bude pre majstra dobrá práca, na to naozaj potrebuje učňa. Keď Kuba prišiel k rieke Kachničke, dal sa hneď do práce. Meral, a keď domeral, zistil, že stavba bude dlhá deväťdesiatjeden lakťov, sedem stôp, tri palce a deväť vláskov. Bol rád, že to tak dobre vie, a opakoval si tie čísla, aby ich nezabudol. Zrazu sa mu však čosi šuchne pri nohe a nesmierne rýchlo to spustí: „Bar, bar, bar!“

Môj ty svete, to je Barbucha! Barbucha, ktorý sa stal priazňou predriekačov a zaklínačov psíkom pudlíkom. Učeň ho hneď nespoznal, lebo Barbucha bol prvý pes svojho druhu. Pred ním sa o pudloch nevedelo ani za mak, a tak niet divu, že sa aj trošku splašil. Splašil sa a zabudol, koľko nameral lakťov a koľko vláskov. Z toho stretnutia bola samozrejme veľká radosť. Barbucha sa dal do reči a vyložil, čo a ako. Rozprával, či štekal? Ľudkovia, to vám bol hlas, to bolo rozprávanie! Kuba Kubikula rozumel sotva každému desiatemu slovu. Až keď sa tí dvaja vrátili do Houbyhoubiček a keď si Líza vzala Barbuchu na kolená, až vtedy sa dozvedeli príhody, ktoré strašidlo stretli. Akože, dozvedeli? Ach nie, len tak na pol úst, len sčasti, len z malej časti. Barbuchovi nikto jasne nerozumel, len malé deti, a tie sú táraje a melú piate cez deviate. Burdaburděra vraj rozkázal strašidlu, aby dýchalo do vrecúška od múky, a keď bol plný jeho strašidelného dychu a keď bol napchatý ako balónik, spálil ho nad ohňom. Potom vraj zarazil Barbuchovi do stredu čela psí chlpík. Niektorí neveriaci Tomášovia tvrdia, že je to práca nanajvýš ťažká, ba nemožná. Líza tomu však verila. Prečo nie? Vezmite zvierací chlpík a do druhej ruky špendlíček práve za hrot. Teraz si odhadnite presný stred čela. Ak ste to vykonali dobre, nie je nič ľahšie než niekoľkonásobným pritlčením špendlíkovou hlavičkou na horný koniec chlpíka ho dostať dovnútra. Takto si počínajúc, môžete celkom ľahko premeniť mačku na psíka alebo kobylu na somárku. Nezáleží na ničom, len aby ste mali po ruke chlpík toho zvieratka, na ktoré chcete druhého tvora premeniť, a aby ste si viedli tak ako Burdaburděra. Barbucha takto premenený si však predsa zachoval svoje náklonnosti. Behal za Lízou a za Kubom a za Marjánkou a za Kubulom. Bol úbohý vždy na cestách. Raz uháňal do Houbyhoubiček, raz do Vařeček a Hrnců. Div, že neprišiel o nožičky. Kiež by to bol radšej nerobil!

Odtiaľ sú všetky pudle, ktorých plemeno a rod od neho pochádza, túlavé. To je koniec rozprávky o vymyslenom strašidle. Nie, nie, nie je! Akože sa Kubula učil? Ale nestálo to za veľa, mal trojku z písania. A čo je s tou rozprávkou o Míšovi, ktorý stratil svoje chlpíky? To sú strašné nezmysly, kto by tomu veril.