Poctivý Peter a jeho falošní bratia

Bol raz jeden sedliak a ten mal dvoch synov, ktorých dal vychovávať v meste, aby z nich raz boli páni. Keď obaja doštudovali a vrátili sa zo školy domov, otec bol veľmi rád, ale synkom sa doma čoskoro znepáčilo, a tak si povedali: „Musíme otca prehovoriť, aby nám dovolil odísť do cudziny, ale musí nás pustiť oboch, jeden bez druhého nepôjdeme.“ Keď otcovi oznámili, čo si vymysleli, bol z toho smutný a nechcel s tým súhlasiť. Nakoniec povedal, že pustí do sveta len jedného a ten druhý ostane doma pri ňom. Ale synovia naňho naliehali, až napokon súhlasil.
„Píšte mi, len ak sa Vám bude dariť dobre,“ povedal im na rozlúčku, „ak sa Vám bude dariť zle, nechcem o tom nič vedieť.“ Obaja mu to sľúbili a vybrali sa do sveta, ďaleko do cudzích krajov; ale keďže v meste pochytili panské zvyky, hanbili sa za to, že sú obyčajní sedliacki synkovia, a tak si vyrobili falošné doklady a vydávali sa za grófskych synov. Vstúpili do kráľovských služieb; hoci si spočiatku zarobili dosť, aby mohli žiť ako grófski synovia, predsa to často nestačilo. Tak napísali otcovi a rozprávali mu, ako sa im dobre darí, len by potrebovali trochu peňazí, aby mohli postúpiť vo svojich úradoch vyššie, prosia ho len o to jediné; len čo sa stanú veľkými pánmi, všetko mu raz splatia. A dobrý otec im poslal peniaze raz, dvakrát, trikrát, až to bolo desaťkrát, ale synkovia žiadali stále viac a viac a on nemohol ich prosby nevyslyšať, avšak odplaty sa mu nedostalo. Nakoniec to bolo na neho priveľa, poslednú veľkú sumu nedokázal zohnať, takže im napísal, že počas ich neprítomnosti sa narodil ešte jeden brat a on sa oňho musí postarať, viac im už nepošle ani zlaťák.
Potom mu však opäť napísali, že potrebujú peniaze a už naposledy. Bola to veľká suma, potom sa vraj stanú ministrami a všetko mu vrátia späť. Tak otec predal dom i statok, požadovanú sumu dal dokopy a celý svoj majetok im poslal. Synovia sa naozaj v tej cudzej krajine stali ministrami, ale na svojho úbohého otca v tej chvíli celkom zabudli, takže ten žil ešte pätnásť rokov vo veľkej biede, a keď zomrel, nemohol byť ani riadne pochovaný. Peter, ako volali najmladšieho, ktorý kvôli bratom prišiel o dedičstvo, musel už ako malý chlapec vstúpiť do služby. Pán farár sa nad ním zľutoval a vzal ho k sebe, aby pásol husi, popritom ho učil čítať aj písať a na pole mu dával latinské knihy, a tak Peter na paši trávil čas učením.
Napokon bratov jedného dňa napadlo, že by sa mali pozrieť, ako sa darí ich otcovi, či ešte žije alebo nie. Tak sa vydali so služobníctvom na cestu, ale keď sa priblížili k vlasti, nechali svoj sprievod v jednom hostinci, aby sa nedozvedelo, že sú pôvodom len obyčajní sedliacki synkovia. Kúsok od rodnej dediny uvideli na ceste pasiačika husí, a tak sa ho opýtali, či pozná v dedine muža toho a toho mena.
„To bol môj otec, ktorý pred rokom zomrel, pretože všetok svoj majetok poslal do cudziny dvom starším bratom. Oni mu písali, že keď sa stanú veľkými pánmi, všetko mu to odplatia, ale nedali o sebe viac vedieť, a tak musel znášať núdzu s biedou, a keď zomrel, ani nemal riadny pohreb!“ Vtedy jeden brat povedal druhému po latinsky:
„To je náš brat! Áno, to je on!“ Ale Peter im dobre rozumel. Išli do dediny, aby sa sami presvedčili, a keď nadobudli úplnú istotu, vrátili sa späť a povedali:
„Počúvaj, my sme Tvoji bratia, keď sme svojmu otcovi tak ublížili, chceme pomôcť aspoň Tebe. Poď s nami, budeš sa u nás mať dobre.“ Petrovi sa dlho nechcelo, ale nakoniec sa nechal prehovoriť, išiel za svojím pánom, aby sa s ním rozlúčil. Farár daroval Petrovi koníka, aby mal na čom ísť, ale na sebe mal svoj odev pasiačika. Pri hostinci, kde nechali služobníctvo, povedal jeden brat druhému opäť po latinsky:
„Choď dopredu a pošli služobníctvo domov s tým, že máme sluhu; náš brat sa nám bude starať o kone a bude naším paholkom.“ Tak išiel jeden brat vopred a služobníctvo poslal domov. Peter všetkému rozumel, ale robil, že nevie o ničom, čo si spolu hovorili. Keď prišli do hostinca, tak hostinskému povedali, že je to ich paholok, a prikázali mu, aby obstaral kone a uložil sa v maštali. Peter sa trpezlivo podrobil a urobil všetko, čo si priali, ale tajne si pomyslel:
„Tak toto je to poďakovanie, ktoré na mojej osobe preukazujú môjmu otcovi, ten keby to bol vedel, v hrobe by sa musel obracať!“ Potom putovali ďaleko, preďaleko, a keď boli pri svojich palácoch, opäť sa spolu po latinsky dohovárali:
„To nie je dobrý nápad priviesť toho úbožiaka so sebou, ten nás prezradí!“ Tak mu zakázali povedať, že je ich brat, inak sa mu zle povedie. Úbohý Peter všetko sľúbil. Ale oni mu aj tak neverili, a keď večer prechádzali po zámockom moste, povedal jeden druhému opäť po latinsky:
„Teraz už sluhu nepotrebujeme, zhodíme ho dolu do priepasti a viac sa ho nemusíme báť.“ Peter to síce všetko počul, ale pomôcť si nevedel, lebo bratia ho okamžite schmatli, zrazili ho z koňa dolu a potom sa ponáhľali do zámku. Chlapec vo vode pozbieral všetky svoje sily a plával smerom k zámku, až šťastne doplával ku schodom, ktoré viedli do komnát v tej časti zámku, kde bývala mladá kráľovská dcéra. Práve pokojne sedela so svojimi komornými v komnate, keď tu zrazu začuli krik a potom žblnknutie do vody. Princezná zvolala ustrašene:
„Niekto spadol do zámockej priekopy!“ Komorné vybehli s pochodňami na schody vedúce k vode a tam našli vyčerpaného Petra. Princezná prikázala, aby mu hneď obliekli suché šaty a priviedli ho k nej. Tak sa stalo, a keď sa pred ňou objavil v krásnych šatách, veľmi sa jej zapáčil. Dala zavolať svojho otca a povedala mu:
„Pozri, zachránili sme ho z vody, môj drahý otče, daruj mi ho, nech sa stane mojím služobníkom!“ Otec rád súhlasil, lebo mal svoju dcéru, ktorá bola jeho jediné dieťa, tak veľmi rád, že jej žiadne želanie nedokázal odoprieť. Tak Peter zrazu upadol z veľkého nešťastia do veľkého šťastia.
Na druhý deň obaja, domov sa navrátivší ministri vykonali návštevu u kráľa a potom sa išli pokloniť princeznej. Ako sa však zľakli, keď popri nej videli stáť svojho brata Petra v kráľovskej livreji! Chceli sa hneď obrátiť a odísť s tým, že prišli asi nevhod a zastavia sa inokedy, ale mladučká princezná ich nenechala odísť, ale im hneď rozprávala o svojom šťastí, ako toho chlapca v noci zachránila zo zámockej priekopy a ako ho potom dostala od otca za služobníka. Vtedy si obaja bratia vydýchli, lebo pochopili, že ich Peter neprezradil. Keď však odišli, povedali si:
„Sme stratení, ak hneď niečo nevymyslíme.“ A naozaj, o chvíľku už mali zlomyseľný plán; dali pripraviť uspávací nápoj, večer išli k princeznej a povedali jej:
„Tento nápoj sme priviezli z našej domoviny, môžete ho ochutnať a dať z neho aj Vášmu sluhovi.“ Princezná hneď dala Petra zavolať a sama sa prvá dôverčivo napila, potom nápoj podala Petrovi a on sa takisto napil. A obaja naraz upadli do hlbokého spánku. Vtedy ich ministri vzali, položili ich spolu do jednej postele, išli ku kráľovi a povedali:
„Poď rýchlo, náš pane, a pozri sa na svoju dcéru, ako veľmi sa zabudla.“ Kráľ tam hneď pobehol, a keď uvidel tých dvoch v posteli, zvolal:
„Bože chráň! Čo mám urobiť, aby som svoj dom zbavil takej hanby?!“ Vtedy mu obaja ministri radili, že najlepšie by bolo zavrieť oboch do debny a tú potom zvrhnúť do otvoreného mora. Kráľovi sa to zdalo kruté, lebo tak stratí svoje jediné dieťa, nakoniec dal súhlas a povedal:
„Preč s nimi!“ Tak ministri dali urobiť veľkú truhlu so sklenením okienkom, dali im dovnútra šaty, Petrovi jeho pastiersky odev, chlieb na jeden deň a ešte v noci ich dali odviezť na more a tam zvrhnúť do vody.
Truhlica plávala vo vlnách sem a tam; slnko stálo nasledujúceho dňa už vysoko, keď sa zobudil najprv Peter. A ako mu bolo, keď sa poobzeral, to nie je ťažké domyslieť si. Najviac sa strachoval o princeznú, ktorá stále ešte spala. Napokon sa zobudila aj ona.
„Môj Bože!“ vykríkla „Kde to som?“ Keď uvidela úzku truhlu a cítila, že sa hompáľa sem a tam, a keď jej Peter rozprával o svojich zradných bratoch, že tí im určite podali uspávací nápoj a nechali ich vysadiť na more, aby zahubili jeho i ju, bola celkom zúfalá. On ju však utešoval, ako len vedel, potom sa obliekli a trochu pojedli; potom vzal chlapec nôž a sklenené okienko vyrezal, aby mohol prestrčiť hlavu a obzrieť sa naokolo; kde to sú a či v blízkosti neuvidí zem. Ale nevidel nič iné ako nebo a vodu. Niekoľko dní plávala truhlica, hnaná vetrom; už zjedli všetok chlieb a hrozila im smrť hladom; ale zrazu pocítili, že truhlica na niečom uviazla. Peter sa pozrel von a naozaj, boli pri nejakej zemi, ale tá vyzerala celkom pusto. Tak si podali ruky a sľúbili si, že sa jeden od druhého nikdy neodlúčia, a išli do vnútrozemia; ale nikde nevideli žiadne ľudské obydlie, ani strom tu nerástol. Až k večeru napokon zočili malú jelšinu. Na smrť unavení si pod ňu ľahli a spokojne zaspali až do rána. Vtedy Peter povedal:
„Zostaneš tu odpočívať v tieni, ja pôjdem a pokúsim sa nájsť niečo na jedenie. Ak do obeda nič nenájdem, vrátim sa a spoločne tu zomrieme!“ Princezná sa však bála, že ju opustí, a chcela ísť s ním. Ale chlapec povedal:
„Nie, Tvoje nohy tú námahu nevydržia, zomrieš na ceste; radšej zostaň tu!“ Princezná pochopila, že to s ňou myslí dobre, a upokojila sa.
Peter sa ponáhľal preč, aby hľadal nejakú obživu, ale široko-ďaleko nič nevidel. Okolo poludnia na svoje veľké prekvapenie uvidel obrovský kamenný stĺp, ktorý mal podobu človeka a v nohách mal vytesané dve miesta na sedenie. Tak si na chvíľu sadol, aby si odpočinul. Po nejakom čase zase vstal a chcel ísť preč, vtedy kúsok odtiaľ zazrel skalnú stenu, tak išiel k nej, aby si ju poobzeral. Zrazu začul za sebou zvolanie:
„Petre!“ Hneď sa otočil, ale keďže nikoho nevidel, išiel ďalej. Vtedy sa ozvalo po druhý raz:
„Petre!“ a potom aj po tretí raz.
„Takže na mňa hovoríš Ty, kamenný stĺp!“ povedal prekvapene.
„Áno, to volám ja. Už mnoho storočí tu na Teba čakám, Ty ma dokážeš vyslobodiť, ak urobíš presne to, čo Ti poviem.“
„To urobím rád.“ odvetil.
„Choď k tej skalnej stene, nájdeš tam otvorené dvere, je práve ten správny čas medzi jedenástou a dvanástou hodinou. Choď dnu, na stene tam visí fľaša a veľký meč. Z fľaše sa trikrát napi, potom budeš môcť narábať tým mečom. Potom otvor tie ďalšie veľké dvere. Leží a spí tam trojhlavý drak, tomu musíš jedinou ranou odseknúť všetky hlavy, potom odtiaľ vybehni a tie dvere za sebou zabuchni. Až keď to vykonáš, môžeš zjesť to, čo Ti tam dajú, ale skôr nie, inak premrháš ten správny čas a nevyslobodíš ma!“ Peter si to premyslel a potom išiel a našiel všetko tak, ako mu kamenný stĺp povedal. Najprv skúsil meč zložiť, ale nemohol s ním pohnúť z miesta, a tak sa raz napil a skúsil to znova, trochu ním pohol, napil sa druhý raz a dokázal ho zložiť, avšak vypadol mu z rúk, napil sa teda tretí raz a vtedy mu bol meč zrazu taký ľahký, že ho zdvihol ako pierko a švihal ním vo vzduchu. Zrazu sa objavil trpaslík s dlhou bradou, čile sa dal prestierať stôl a nosil naň rozličné jedlá a nápoje a Petrovi povedal, aby jedol, lebo je iste hladný. Peter hladný bol, ale dobre mal na pamäti, čo mu povedal kamenný stĺp. Tak išiel najprv na draka. Nemálo sa zľakol, keď uvidel za dverami ležať tú obludu; ale čoskoro sa spamätal, zdvihol meč a máchol ním tak mocne, že všetky hlavy ležali na zemi. V okamihu vybehol von a zabuchol za sebou dvere; dračí chvost švihal za ním tak strašne, že sa chveli skalné steny. Teraz si sadol, jedol a pil, potom zabalil do obrúska jedlo pre princeznú a vyšiel von.
„Dobre si to vykonal, Petre!“ volal naňho kamenný stĺp a bol z neho teraz od hlavy až po hruď človek:
„Zajtra však musíš opäť prísť, ešte nie je všetko hotové. Vezmi dosť jedla aj pre princeznú, aby nemala núdzu, ale o tom, čo sa tu stalo a čo si vykonal, jej nesmieš povedať ani slovo!“ Chlapec sľúbil, že tak urobí. Keď sa neskoro večer vrátil k jelšine, princezná sa zaradovala, lebo tu od smútku a hladu skoro už umrela. Peter ju utešoval a povedal:
„Viac sa strachovať nemusíš, od hladu už nezomrieme. Zajtra prinesiem zase jedla dosť a dosť.“ Princezná by rada vedela, odkiaľ tie veci má, no on ju uistil, že jej to nesmie povedať, tak naňho viac nenaliehala.
Nasledujúceho dňa, keď prišiel ku kamennému stĺpu, tento povedal:
„Nuž, Petre, choď opäť do skaly, napi sa trikrát z tej fľaše a vezmi ten meč. Cez tú miestnosť s mŕtvym drakom prejdi do ďalšej, tam spí päťhlavý drak a tomu musíš opäť jednou ranou odseknúť všetky hlavy; až potom sa môžeš najesť!“ Chlapec sľúbil, že tak urobí, a slovo dodržal. Trpaslík opäť prestrel stôl, ale on nejedol skôr, kým nezložil päťhlavého draka. Potom nabral jedlo a pitie tiež pre princeznú a vyšiel von. Ten kamenný stĺp bol teraz človekom až po pupok a zvolal:
„Petre, dobre si to urobil, ale zajtra príď zase, čaká Ťa ešte jedna ťažká práca; ale princeznej o tom všetkom nehovor ani slovko!“ Keď večer prišiel k princeznej, bola prešťastná, teraz cez deň už netrpela.
„Aj zajtra sa budeš mať dobre.“ povedal Peter „Zase som Ti toho veľa priniesol.“
Princezná by rada vedela, odkiaľ to všetko pochádza, ale on jej nič nepovedal, hoci veľmi prosila. Na druhý deň princezná nechcela zostať pri jelšine, ale chcela ísť s ním, no on povedal celkom rozhodne:
„Nie!“ a tak plačúc zostala na mieste. Keď prišiel ku kamennému stĺpu, ten mu povedal:
„Petre, urob to ako včera a predvčerom, choď do skaly, napi sa z fľaše, vezmi meč a choď cez mŕtvoly tých drakov do tretej miestnosti, kde leží sedemhlavý drak, tomu musíš rovnako jednou ranou odseknúť hlavy, potom sa môžeš najesť.“ Keď vošiel do skaly, objavil sa znova ten ochotný trpaslík a nosil jedlo na stôl, avšak on sa ničoho ani nedotkol. Trikrát sa napil, vzal meč a okolo dračích tiel prešiel do tretej komnaty. Ale ako sa zľakol pri pohľade na toho strašného netvora, ktorý teraz tvrdo spal a mocne pri tom chrápal. Však nebol čas na váhanie, pozbieral všetky svoje sily, schmatol meč oboma rukami, mocne máchol a zrazu odleteli všetky hlavy. V tej chvíli vybehol a zavrel za sebou dvere. Dračí chvost sebou mrskal tak mocne, že sa celá skala chvela a triasla a vyzeralo to, že sa azda zrúti. Potom sa najedol a vzal jedlo aj pre princeznú. Keď vyšiel von, bol kamenný stĺp človekom až po päty, ale ešte stále tkvel v kameni.
„Dobre si to urobil, Petre, ale treba vykonať ešte jednu vec, tú najťažšiu. Ak sa to nepodarí, tak toto všetko bolo zbytočné, vyslobodený nebudem! Choď teraz k princeznej a povedz jej všetko, čo sa stalo a čo si vykonal, a priprav ju aj na to, čo sa musí stať zajtra. Ona totiž musí prísť s Tebou a potom musíte spoločne urobiť toto: Musíte od jedenástej do dvanástej, v tej hodine, keď si zložil tých drakov, tu na tomto kameni sedieť jeden vedľa druhého a nesmiete celú tú hodinu ani vstať, ani povedať jediné slovko. Ak Vám z úst vyskočí jedno jediné slovko, bolo to všetko zbytočné. Pre Teba bude ľahké to dodržať, ale pre princeznú nie. Ako tam totiž budete sedieť, zjaví sa jej otec, matka, jej komorné aj obaja ministri, Tvoji bratia, a budú na ňu hovoriť a volať na ňu. Vtedy bude chcieť vyskočiť a hovoriť s nimi, ale Ty ju musíš pevne držať na mieste, zavrieť jej ústa, aby jej cez pery neprešiel ani hlások.“
Spokojne sa Peter vybral späť a princeznej vypovedal všetko, čo sa mu v predošlých dňoch prihodilo a čo vykonal a čo musia obaja ešte nasledujúceho dňa urobiť. Princezná sľúbila, že pozbiera všetku silu, aby vyslobodenie nezmarila.
Na druhý deň putovali ku kamennému stĺpu spoločne. Bolo práve pred jedenástou hodinou, keď tam dorazili. Vtedy sa stĺp spýtal:
„Povedal si princeznej všetko a ona Ťa bude nasledovať vo všetkom rada a verne?“
„Áno.“ odvetil Peter.
„Tak sa postaraj, aby to všetko dobre dopadlo. Teraz si sadnite, lebo tá chvíľa je tu.“ Sotva si sadli, odbilo jedenásť a skúška sa začala. Netrvalo to dlho a princezná ukazovala prstom sem a tam. Zdalo sa jej, že prišli otec a matka a jej komorné, vystúpili z kočov a kráčali k nej a povedali:
„Tu si, naše milované dieťa, poď s nami.“ A ministri a komorné prišli až k nej a pýtali sa jej na rozličné veci. Vtedy zabudla, kde je a čo sľúbila, nedokázala sa dlhšie udržať, chcela vyskočiť a hovoriť. Však Peter ju pevne držal a na ústa jej dal ruku. Princezná sebou šklbala a Peter musel napnúť všetky svoje sily, aby ju udržal na mieste a zachoval zavreté ústa. Zabíjanie drakov bolo proti tejto práci úplná hračka, pot mu tiekol po čele, zdalo sa mu, že to už dlho nevydrží a tá hodina mu prišla ako večnosť. Napokon začala odbíjať dvanásta hodina, a keď doznel posledný úder, zahrmelo tak strašne, ako by mala obloha v troskách dopadnúť na zem. Kamenný stĺp sa premenil na človeka, vyskočil z kameňa a bol to kráľ tej obrovskej krajiny, ktorá sa tu teraz objavila všade naokolo vo všetkej svojej nádhere. Tam, kde krátko predtým bola len púšť, tam zrazu stáli malebné dediny, pyšné mestá a prekrásne záhrady s trblietavými fontánami. Bolo počuť hudbu, vírenie bubnov a zvuk trúbok a prichádzal sem v plnej paráde regiment vojakov a všetok ľud s kráľom na čele predstúpil pred Petra a volal:
„Nech žije náš vysloboditeľ!“ A kráľ sľúbil, že mu splní všetky želania. Mal prekrásnu dcéru a tú mu ponúkol za manželku, avšak chlapec povedal, že zostane pri tej, ktorá s ním znášala zlé i dobré a ktorá už predtým súhlasila, že sa stane jeho ženou. Princezná teraz videla, v akej veľkej úcte ho majú ten ľud aj sám kráľ, a že kvôli nej odmietol aj ruku krásnej princeznej. A tak spolu slávili krásnu svadbu a potom u toho kráľa spokojne žili, ako by bol Peter kráľovský syn; všetky želania mu boli splnené skôr, než ich vyslovil.

Uplynul už rok, keď tu si princezná so smútkom a clivotou pomyslela na svojho otca aj matku, a jedného dňa Petrovi povedala, ako veľmi si praje ich ešte raz vidieť.
„To by možno išlo!“ povedal a išiel ku kráľovi a rozprával mu celý ich príbeh, ako sa udial a akú na tom majú vinu jeho falošní bratia, kráľovi ministri. Vtedy sa kráľ nahneval a povedal:
„Tí nesmú ujsť zaslúžený trest a k tomu Ti dám celú svoju armádu, vytiahni a obliehaj hrad svojho testa a vyžiadaj si jeho dcéru za ženu a vyhrážaj sa mu, že celú krajinu spustošíš, ak Ti ju nedá. A na konci mu otvorene povedz, akého skutku sa na ňom títo zločinci dopustili, a im potom dopraj zaslúženú odmenu!“ Tak to mládenec urobil a čoskoro stál so svojím obrovským vojskom pred bránami kráľovského mesta, obliehal ho a vyhrážal sa, že nenechá kameň na kameni, ak mu kráľ dobrovoľne a zo srdca rád nedá svoju dcéru za manželku. Kráľ sa veľmi zľakol, keď tú požiadavku dostal, a dal odkázať, že nemá žiadnu dcéru. Ale obliehateľ sa vyhrážal, že dobre vie, že dcéru má, a keby to tak nebolo, musí hneď nejakú obstarať. Tu bola dobrá rada drahá. Kráľ dal povolať svojich ministrov a povedal:
„Vy ste mi radili, aby som svoju dcéru poslal preč, teraz mi radte a pomôžte!“ Ale oni mu poradili povedať, že tu síce jedna princezná predtým žila, ale už dávno ju niekto uniesol. Tak sa stalo, avšak nepriateľ nebol s takou odpoveďou spokojný. Dal starému kráľovi odkázať, že zajtra bude on a všetci jeho generáli s manželkami jeho hosťami pri kráľovskom stole a bude tam iste sedieť aj princezná. Úbohý kráľ by dal polovicu života za to, aby sa to nešťastie nikdy nebolo stalo, ale odčiniť to, čo sa vtedy stalo, nemohol a tiež sa hanbil, že vďaka tomu mu títo hostia nie sú vôbec vítaní. Najviac sa však strachovali obaja ministri, lebo tušili, že by ich zločin mohol vyjsť na svetlo božie, ale pri stole sa ukázať museli, pretože si ich veliteľ nepriateľského vojska pri stole výslovne želal.
V určenej hodine bol Peter tu a objavil sa oblečený ako generál, sprevádzaný svojimi generálmi a ich ženami, a medzi nimi bola aj jeho mladá žena s dieťaťom; ale nesmela sa ešte dať spoznať, kým jej nedá znamenie. Posadili sa k stolu, ale už od počiatku tam vládla tichá a vážna nálada, ako keby držali tryznu za mŕtveho. Vtedy začal Peter a jeho generáli rozprávať rozličné veselé historky a tie kráľa tak rozžiarili, že celkom zabudol na svoju starosť a aj ministri sa prestali zrazu báť. Čoskoro sa do rozhovoru zapojili tiež a vládlo všeobecné veselie. Potom však nemohol Peter pohľad na svojich falošných bratov dlhšie znášať, a tak položil otázku, čo si zaslúži ten, kto svojho kráľa najzradnejšie oklamal. Vtedy obaja bratia hneď odvetili:
„Takého zloducha nech priviažu na chvost divokého koňa a nechajú vliecť mestom!“
„Áno,“ volali všetci „to si zaslúži!“
„Nuž, hneď Vám takého zločinca predvediem. Kráľ mi povedal, že jeho dcéru mu uniesli. Kto by ju, keby nezomrela, spoznal?“ Vtedy zvolala stará kráľovná, jej matka:
„Ó Bože, čoby som ja svoju dcéru nespoznala, keby som ju opäť uvidela? Ona má materské znamienko!“ Vtedy prikázal Peter svojej žene predstúpiť a povedal:
„Ukáž svoju hruď!“ Keď stará kráľovná to znamienko videla, padla mladej žene okolo krku a vzlykala:
„Dcérka moja!“ Kráľ onemel ako zasiahnutý bleskom. Ministri však vyskočili a chceli ujsť, avšak všetky dvere boli obsadené vojakmi. „Chyťte ich a vykonajte nad nimi rozsudok, ktorý nad sebou sami vyniesli!“ Ku kráľovi však povedal zmierlivo:
„Vám, drahý otče, nech je odpustené, lebo moji falošní bratia Vás podviedli a oklamali. Ale teraz sa pýtam znova. Dáte mi dobrovoľne a rád Vašu dcéru za manželku?“
„Ušľachtilý pane,“ povedal kráľ „zo srdca rád a k tomu celú moju ríšu, od dnešného dňa budete kráľom namiesto mňa.“
Tak poslal Peter kráľovi, ktorého vyslobodil, s veľkými vďakami späť jeho vojsko a stal sa teraz sám kráľom a žil so svojou ženou ešte mnoho rokov šťastne a spokojne.