Slepý, chromý a nahý

Boli raz traja bratia, jeden bol slepý ako patrón, druhý krivý ako sám diabol a tretí chodil po svete, ako ho pánboh stvoril. Títo traja sa jedného dňa vybrali do lesa hľadať vtáčie hniezda. Keď tam prišli, zbadal slepý, ako zrazu z krovia vybehol zajac. Sotva to bratom povedal, vyletel chromý, ako keď ho vystrelí, za zajacom a skôr než by niekto okom mihol, držal ho za zadné nohy. Teraz však nevedeli, ako chyteného zajaca dopravia domov. Vtedy povedal ten nahý:
„Dajte ho sem!“ a strčil si ho do vrecka. Zo samej radosti z koristi zabudli na vtáčie hniezda a vybrali sa domov. Na ceste sa však medzi nimi strhla hádka, komu ten zajac patrí, a ako si iste domyslíte, nebolo ľahké to rozhodnúť.
„Ja som ho videl prvý!“ povedal slepý.
„Načo by to bolo,“ odvetil ten chromý, „keby som ho ja nechytil. Ten zajac patrí mne.“
„Keby som ho nestrčil do vrecka,“ povedal nahý, „museli by ste ho nechať v lese, takže patrí mne.“ Bratia sa hádali a nikto nechcel ustúpiť, a tak ich napokon napadlo, že svoj spor dajú pred súd. A tak sa vybrali rovno k sudcovi, ktorého s veľkým šťastím našli doma, a jeden po druhom mu predniesli svoju vec pekne od začiatku, a keď bol ten posledný so svojím rozprávaním na konci, sudca povedal:
„Vy dobráci, vidím, že jeden je väčší táraj ako ten druhý! Viete čo? Kto mi z vás povie najväčšiu lož, tomu bude zajac patriť.“
Ako prvý sa ujal slova slepý:
„Môj otec má obrovské stádo oviec a ja som ich ako chlapec musel každý deň hnať k napájadlu. Jedného dňa, keď som ovce zasa hnal k potoku, verte, neverte, bol tento celkom zamrznutý. Dlho som bezradne stál na brehu a nevedel som, čo si počať. Smädné ovce som sa neodvážil hnať späť domov a sekeru, ktorou by som mohol ľadovú kôru prerazit, som nemal. No, napokon som si ľahol a tú dieru v ľade prerazil hlavou, takže sa všetky ovce mohli do sýtosti napiť. Keď som potom stádo hnal domov, videl som na vŕbach mlatcov, ktorí sa oháňali mlatmi tak usilovne, až hrachové zrná lietali všade naokolo ako krupobitie.
„Pozdrav pánboh, mlatci!“ zavolal som na nich.
„Daj to pánboh, bezhlavec.“ Bola to naozaj čudná odpoveď, a tak som sa polekane oboma rukami chytil za hlavu a ucítil som, že žiadnu nemám. „No, hlava ťa teda už nikdy bolieť nebude,“ pomyslel som si:
„Ale, do čerta, mohol by si ju predsa len niekedy potrebovať. Kdeže si ju mohol nechať? Nebolo to tak, že keď si s ňou sekal dieru do ľadu, spadla ti a ty si ju tam nechal ležať?“ Rýchlo som sa rozbehol späť a k svojej veľkej radosti som ju už z diaľky videl ležať na ľade, ale keďže som mal otvorenú hubu, nejaká sliepka mi do nej zatiaľ znášala vajce. Tak som si hlavu rýchlo nasadil a vybral sa s ovcami konečne domov a môj otec bol spokojný. Ale to ešte nebol všetkým tým podivuhodnostiam koniec. Z tých vajec sa mi v hube vyliahli kurčatá a potom mi ústami a nosom lietali von a my sme mali zrazu dvor plný hydiny, čo veľmi potešilo matku.“
Keď ten slepý skončil, sudca povedal:
„Ak je toto všetko pravda, tak je to pravda naozaj pekne vyklamaná! Ale vypočujme si aj tých druhých.“ Začal teda rozprávať ten chromý:
„Otec mal raz starého, ale statného koňa, ktorého si od neho požičiavali susedia vždy, keď šli do lesa po drevo. Raz boli opäť dvaja susedia s koňom môjho otca v lese, priviazali ho a potom sa pustili do jedného stromu, aby ho zvalili. Ako sa tak mocne oháňali sekerami, tu jednému z nich ruka po hladkom dreve skĺzla a on sekerou trafil otcovho koňa. Úľakom celý skamenený stál sused pred zasiahnutým koňom a bezradne pozoroval krvácajúcu ranu a nariekal:
„Ach bože! To je koniec!“
„Neboj sa!“ utešoval ho ten druhý:
„Nasekáme prútie a tú ranu zašijeme.“ Tak nasekali jemné prútie a ranu koňovi zošili a zaplátali. Tým síce koňa vyliečili, ale cez noc mu na čele vyrástol taký hlboký čierny les, že sa tam za nejaký čas objavili cigáni, aby v ňom kradli drevo, a z toho otcovi vzniklo veľké rozhorčenie.
„Tak je to vždy,“ povedal chromý, „keď človek požičiava koňa, ja by som to nikdy neurobil.“ A sudca zvolal:
„Toto nebolo o nič menej pravda ako to, čo rozprával tvoj brat! No, teraz uvidíme, čo dokáže ten posledný z vás.“
Teraz sa dal do rozprávania ten nahý:
„Otec mal tiež nespočetne veľa včelích úľov, ktoré bývali plné včiel, a ja som ich musel každý večer, keď sa vrátili z polí, prepočítať. Jedného dňa som opäť počítal domov sa vrátivšie včely a musel som otcovi oznámiť, že jedna chýba. Ten nahnevane zvolal:
„Choď a tú včelu nájdi, inak sa ti zle povodí!“ Čo som mal robiť? Tu bola každá rada dobrá! Ustarane som bežal na pole a hľadal a hľadal, obehol som všetkých sedem medzí, ale stratenú včelu som nenašiel. Konečne som za ôsmou medzou stretol akéhosi sedliaka, ktorý našu včelu zapriahol vedľa svojho vola a práve za záprahom práskal bičom.
„Ako si to predstavujete, človeče,“ volal som rozhorčene, „orať s cudzím dobytkom?“ Tu sedliak prosil o odpustenie a rozprával mi, ako mu padol vôl a on šťastnou náhodou uvidel tú včelu, a tak ju hneď zapriahol na miesto chýbajúceho vola. Však on by si ju nenechal, len si myslel, prečo by mala len tak blúdiť po poli, ako poďakovanie za to, že ju večer prinesie jej pánovi, mu mohla predsa preukázať malú službu. Ja som síce takto odôvodnené ospravedlnenie prijal, ale musel som včelu hneď vypriahnuť a potom som mu robil výčitky znova, pretože keď som si ju bližšie prezrel, zistil som, že je zranená. V takom stave som si netrúfol doniesť včelu otcovi domov, to by som si to poriadne schytal, a tak som šiel na radu toho muža, ktorý si včelu požičal, k jednému lieskovému kríku, aby som tam odtrhol pár lístkov a ako rýchly liek ich priložil na jej zranenie. V tom zhone som s listami odtrhol aj jeden oriešok a ten spolu s lístkami priviazal k včeliemu telíčku. Lenže cez noc na včele z toho orieška vyrástla veľká lieska, a keď oriešky dozreli, tak nám dedinskí chlapci k úľom hádzali hrudami hliny, aby včelu trafili a oriešky poshadzovali, a to sa môjmu otcovi, ako si človek domyslí, vôbec nepáčilo; avšak všetko zlé má v sebe aj niečo dobré. Títo chlapci za nejaký čas do našej záhrady nahádzali takú veľkú hromadu hliny, že otec povedal:
„Veď tú hromadu hliny nenecháme len tak bez úžitku, zorieme ju a vysejeme ovos.“ Tak sa stalo. Keď ovos dozrel, dal mi otec do ruky kosák a prikázal mi ho pokosiť, čo, ako viete, nie je vôbec jednoduché, však iní gazdovia si na to najímajú paholkov, ale ja som sa musel dať čulo do diela, lebo môj otec bol veľmi prísny, u neho neplatili žiadne výhovorky a beda tomu, kto ho na slovo neposlúchol. Sotva som sa dvakrát oháňal kosákom, tu vedľa mňa k mojej veľkej radosti vyskočil zajac a to bola dobrá príležitosť uľahčiť si prácu. Nelenil som a mrštil som za ním kosák tak obratne, že jeho rukoväť mu uviazla medzi zadnými nohami a zostala tam trčať. Ako tak zajac behal po poli, pekne mi ho tým kosákom pokosil až do posledného stebla.“
Tu sudca nahého prerušil:
„To bol určite ten zajac, ktorého si dnes priniesol vo vrecku, však?“
„Áno,“ odvetil nahý zčerstva, „práve ten.“
„No, potom je ten zajac nepochybne tvoj,“ rozhodol sudca, „ale buď taký láskavý a daj z neho kúsok aj každému bratovi, pretože si ho poctivo vyklamali.“