Pani Manda

Ako bola posadnutá lakomstvom a ako veľmi sedliakov šidila, až sám pán sa ich musel zastať, pretože dlhy po veľkej vojne zaplatiť nemohli

Na Opočne sídlili páni Trčkovci z Lípy a jeden z tých pánov mal za ženu zlú a hádavú paniu Mandu, ktorá chcela každému len rozkazovať a do všetkého sa miešala. Z toho bolo veľa nepríjemností i súdov, ale pani Manda si nikdy nedala pozor na jazyk a intrigovala s každým, kto jej prišiel do cesty. Najviac pána Trčku mrzelo, že pani Manda chcela o všetkom vedieť a rozhodovať. Hneď ako pán vyšiel zo zámku, pani pospiechala do zámockej kancelárie a vyzvedala, čo je kde nové, čo robia pisári a kde behá opočniansky vrchný. Keď sa dozvedela, čo chcela, čakala potom na vrchného. Sotva sa na zámku ukázal, hneď ho dala k sebe zavolať.
„Počula som, že v panskom pivovare leží navarené mladé pivo a nie je komu ho predať. Čo je to za nový poriadok? Môžeme azda len tak zbytočne variť pivo?“ Vrchný už paniu Mandu poznal a nikdy jej zbytočne neodporoval. Vždy sa s ňou usiloval vychádzať po dobrom.
„Urodzená pani, viem o tom, že sládok navaril viac, než predal. Ale všetko sa dá napraviť. Čoskoro budú hody a pivo sa spotrebuje.“
Pani si ho premerala štipľavým pohľadom, ale s odpoveďou nebola spokojná a mala pre neho dobrú radu.
„Keď nechceme zbytočne vyliať toľko mladého piva, musíme ho predať sedliakom. Nariaďte všetkým richtárom, aby do dvoch dní prišli na Opočno s vozmi a každému dáme dva sudy piva.“
„Ale kto ich zaplatí?“ strachoval sa vrchný, keď počul, čo si pani zase vymyslela. „Dáme pivo o niečo lacnejšie, a keď budú prázdne sudy vracať, dajú peniaze.“ Vrchný sa rozhodol, že paniu Mandu poslúchne, pretože pivo aj tak nemohlo dlho ležať v pivovare. V kancelárii nariadil pisárom, aby zvolali na opočniansky zámok všetkých richtárov a každý aby prišiel s vozom.
Za pár dní bolo na Opočne ako v úli. Na ceste k zámku stálo veľa vozov s koňmi a richtári čakali na nádvorí, kým ich pozvú do kancelárie. Pani Manda vyzerala oknom a v duchu rátala, či prišli všetci a koľko jej to vynesie. Tešila sa, ako pána Trčku zase prekvapí. Vrchný si dal zavolať richtárov do kancelárie a povedal im, čo mal nariadené.
„Každý z Vás ešte dnes zájde do panského pivovaru a tam si vyzdvihne po jednom alebo po dvoch sudoch piva, ako komu prikážeme podľa duší. Kto bude chcieť viac, nech si len povie. Naša urodzená vrchnosť rozhodla, že na hodoch sa bude čapovať len opočnianske pivo.“
„Kto ho ale bude platiť?“ pýtali sa richtári. „My nemáme žiadne peniaze.“
„Pivo si vezmete na dlh a ako ho vytočíte, vrátite s prázdnymi sudmi aj peniaze.“ Richtári reptali, čo sú to za novoty, ale nemohli nič proti tomu robiť. Keď vrchnosť nariadila, išli aj hodiny na Opočne pozadu. Vrchný im ešte spočítal a pripomenul, koľko je kto vrchnosti dlžný. Všetci nariekali, že je veľká vojna a že vojaci všetko pobrali a zjedli. Namiesto peňazí pribúdalo dlhov a každý sedliak mal na palici zaznačených viac vrubov, než mohol vrchnosti zaplatiť. Tie vruby ich ťažili. Keď nebolo peňazí na zaplatenie, dal vrchný na palicu vyrezať ďalší. Čo bolo vrchnosťou nariadené a prikázané, sedliaci museli splniť, nech sa deje čo chce.
Richtári odišli s vozmi do pivovaru, každý vzal jeden alebo dva sudy piva. Na hodoch sa všade čapovalo len opočnianske pivo. Keď sa pán vrátil z ciest, pani Manda sa mu chválila, ako sa vyznala na sedliakov.
„Inak by sedliaci do pivovaru nešli a nám by pivo ležalo ešte dnes v pivnici. Vidíš, pán Trčka, vďaka mne namiesto škody budeme mať osoh.“ Pán z toho veľkú radosť nemal a len nevľúdne odpovedal:
„Náš vrchný nie je žiadny hlupák, pani Manda! Čudujem sa, že na to neprišiel sám.
Dobre teda, že si to pivo odbyla. Ja viem, Ty myslíš na všetko. Ale budú mať sedliaci dosť peňazí na pivo? Ja o tom pochybujem.“
„Len sa neboj, pán Trčka!“ nedala sa pani Manda. „Až sa pivo vypije, richtári peniaze prinesú, aj keby ich mali vyplatiť zo svojho. Poručila som im dať pivo najmladšie a oni sa ho budú chcieť za každú cenu zbaviť.“
Pán Trčka nemal rád dlhé reči. Bol to pán usadlejší a na paniu Mandu už dávno nestačil. Kde mohol, tam sa hádkam vyhýbal. Preto jeho pani mala vždy navrch, hoci by čert okolo na metle jazdil. Mlela jazykom tak dlho, až pán zaspal alebo utiekol. Tentoraz mala ale pravdu. Richtári pospiechali a činili sa, aby opočnianske pivo bolo čoskoro vypité a nemali škodu.
Rohenický richtár dolieval tajne do suda vodu, aby utŕžil čo najviac peňazí. Prvý deň si sedliaci pivo pochvaľovali, druhý deň nadávali a tretí deň ho už nechceli piť a richtár vylial zvyšok do válova sviniam. Keď si všetky peniaze spočítal, niečo z toho odviedol vrchnému na Opočno, ostatné si nechal doma v truhlici. Pani Manda bola ale ako ostrieľ. Keď predala pivo, nedali jej spať peniaze, ktoré sedliaci dlžili opočnianskej vrchnosti. Čakala len na deň, kedy pán Trčka zase odíde. Sotva za ním zapadla brána, sedela pani Manda v kancelárii a chcela vidieť všetky dlžobné úpisy. Vrchnému neostalo nič iné, ako prikázať pisárovi, aby ich predložil. „Pozrime sa, toľko peňazí nám leží medzi ľuďmi len tak zbytočne,“ čudovala sa naoko pani Manda a čakala, čo na to vrchný povie.
„Milosť, aj ja by som tie peniaze rád videl v zámockej pokladnici,“ povedal na to zdvorilo vrchný a utieral si spotené čelo. „Pán Trčka ale sám uznal, že medzi sedliakmi je veľká chudoba a treba im nejako pomôcť. Preto tie dlžobné úpisy ležia tu.“ Pani Manda sa naňho milo usmiala, a akoby sa nič nestalo, zlomyseľne utrúsila: „Kto by to bol povedal, že takí leniví sedliacki chrbtáti majú takých zástancov. Pán Trčka mi o tom nič nepovedal. Pretože v tom vidím veľký neporiadok a ten nemôžeme trpieť, dajte všetkým odkázať, aby do týždňa všetky dlhy vrchnosti vrátili, že ďalej nemôžeme čakať.“
Potom pyšne vyplávala z dverí a nechala za sebou vôňu levandule. „Zatratená baba!“ uľavil si vrchný úprimne, až sa pisári začali chichotať. Ale on sa k nim obrátil a ustarane pokýval hlavou. „Veď Vás ten smiech čoskoro prejde, keď budete po dedinách zháňať u sedliakov peniaze. Kde by ich sedliaci vzali? Iba ak by ich ukradli na Opočianskom zámku pani Mande z truhlice.“
Potom sa hneval sám na seba, že sa dal uniesť hnevom, ale služba u pánov Trčkovcov nebola najlepšia. Pani Manda vládla za chrbtom pána manžela tvrdou rukou a nebolo radno jej odporovať.
Tentoraz museli dať sedliaci všetci rozum dohromady, pretože peňazí nebolo a pán Trčka na nejaký týždeň odišiel až do Prahy. Odkaz prijali, ale na zámok nepospiechali. Rozhodli sa, že počkajú, kým sa pán vráti, a poprosia ho o zľutovanie. Pani Manda márne vyzerala sedliakov oknom. Týždeň uplynul, nikto neprišiel. Sotva sa pán Trčka vrátil, za dva dni sa začali sedliaci schádzať na Opočno. Z každej dediny priviezli voz plný vrubových palíc. Pri bráne sa ich pýtali, kam ich vezú, a najstatočnejší odpovedali: „Urodzenej vrchnosti, ako nám prikázala.“
Brána sa otvorila dokorán a vozy vchádzali jeden za druhým na veľké nádvorie. Keď rachotili po dláždení, pozeral pán Trčka oknom a udivene sa pýtal pani Mandy:
„Čo sa to deje? Kto odkázal pre drevo? Máme ho na zimu už plnú kôlňu a nebude ho kam zložiť.“
Pani Manda očervenela od zlosti. Dobre vedela, že ju sedliaci dobehli. Preto nepovedala ani slovo a tresla za sebou dverami. To bolo pre pána Trčku znamením, že sa zase niečo deje, v čom má jeho žena prsty. Otvoril okno dokorán a zavolal na dvor: „Čo ste mi to, ľudkovia, priviezli?“
„Milý pán Trčka, Vaša pani Manda nám odkázala, aby sme jej skladali počty. Tak sme Vám ich priviezli, pretože peniaze nemáme!“ volali úctivo sedliaci a smiali čiapky a baranice.
Keď to pán Trčka videl, veselo sa zasmial, že paniu Mandu dobehli. Vedel, ako to v jeho dedinách vyzerá, a nebol z tých pánov, ktorí by drali sedliaka do krvi. Rátal, že sa mu peniaze aj tak vrátia, len čo skončí vojna a všetky polia budú zase obrobené.
„Dobre robíte, že ste moju milú paniu poslúchli. Zložte tie vrubové palice na jednu kopu!“
Sedliaci bez váhania svojho pána poslúchli a pospiechali, aby boli čo najskôr hotoví. Báli sa, že by pani Manda mohla prísť a zle by sa im viedlo. Ale ona nevystrčila z komnaty ani hlavu a revala od zlosti. Pán Trčka prikázal, aby to drevo podpálili. „Čo vezme oheň, je preč. Pre raz azda Vaša vrchnosť nezchudobnie. Nabudúce mi ale dovezte radšej peniaze, aby sme tie dlhy aj raz vyrovnali.“ Sedliaci úctivo poďakovali a švihli do koní. Nikdy zo zámku neodchádzali tak veselo ako vtedy a všetci pána Trčku za to chválili. Ale pani Manda iná nebola. Svojimi svojvoľnosťami utrápila pána Trčku na smrť a za to ju vraj musel čert odniesť do pekla, inak by na Opočne strašila dodnes.